Matej Kráľ | Články / Recenze | 25.05.2018
Izraelská hudba už dlhodobo vo veľkom vyváža do sveta dravé kapely, čo sa neboja robiť muziku po svojom. O ich usilovnosti svedčí aktívne koncertovanie, ale aj snaha o jedinečnú šou a zvuk. Nejde samozrejme len o relatívne veľké mená ako Yael Naim či Asaf Avidan. Na Slovensku zabodoval medový folkový zvuk kapely Lola Marsh so speváčkou Yael Cohen, minulý rok zahrali na pražskom Metronome vynikajúci koncert elektropopoví Garden City Movement. Teraz prichádza so svojím tretím albumom sedemčlenná zostava Acollective, ktorá sa už s tunajším publikom tiež dobre pozná.
A získala si ho najmä lepkavými refrénmi. Album Pangea z roku 2014, s ktorým sa predstavili aj na festivale Pohoda, sa nesie v rozmanitých popových tónoch. Hudobne nenáročné piesne navyše zdobia charakteristické úpenlivé vokály dvoch spevákov, ktoré len podčiarkujú striedanie veselých a smutných, ale vždy emotívnych atmosfér.
Tí sa nechali počuť, že práca na novom albume sa natiahla hlavne kvôli plánovaným experimentom. Skladať hudbu v siedmych ľuďoch môže komplikovať práve široké spektrum inštrumentálnych možností, a to potom podnecuje nerozhodnosť. Acollective prinášajú milý počúvateľný popík plný rozličných akustických nástrojov. Vokály sú uveriteľné a úprimné, naratív pekne vystavaný s pohodovou atmosférou. Nahrávka znie takmer po všetkých stránkach rovnako ako ta predchádzajúca a chýba jej dynamika. Nepočuť ani v rozhovoroch avizovanú hutnejšiu elektroniku, ani bohatšiu rytmiku či perkusie. Laikovi by sa mohlo zdať, že hudobné spektrá by na pódiu vedeli v pohode vykryť muzikanti aj v piatich či štyroch, možno ak by pridali niekoho na sláky, ktoré sa nenápadne vyskytnú v niekoľkých piesňach.
Skladby sa lepia na seba a jedna druhej sa až príliš podobajú. Z nahrávky je cítiť, že kapela ostala v prostredí, v ktorom sa cítia bezpečne, a fanúšik, čo netúži po prekvapeniach, neostane sklamaný. Škoda len, že k svojmu zasnenému zvuku nepridal tento relatívne početný kolektív žiaden presah. V koncertnom setliste sa teda určite vymenia názvy niekoľkých piesní, obsah s formou ale sú rovnaké. Kapele tak ostane len moment prvého očarenia, pod ktorým sa nachádza identická zmes zúfalo hľadajúca nové nápady.
Acollective – The Coming of Light (Broji Studios, 2018)
bandcamp kapely
Jiří V. Matýsek 10.03.2024
Hudba tu plyne s fantastickou lehkostí, při pozornějším poslechu ale jasně vyplývá komplexnost, s níž se musel opavský kytarista vyrovnat.
Dan Sywala 19.02.2024
Ke slunné Makarské se blíží nevyzpytatelná tma. To je výjev, který bych přál cestovatelům, kteří se spokojí s prvoplánovým strávením letní dovolené.
Jiří V. Matýsek 16.02.2024
Leaving of Liverpool nebo na Dylanovu Maggie’s Farm odkazující skladba Maggie’s Ship jsou příjemným oťukáváním nových teritorií.
Dušan Šuster 12.02.2024
Left field je defenzívna bejzbalová pozícia a hráč, ktorý ju zastáva, býva vraj najosamelejším na ihrisku.
Veronika Tichá 25.01.2024
Deska je mixem nostalgických stesků i veselí v podobě melancholických balad, bedroom popových lovesongů nebo rychlejších kytarovek.
Jaroslav Myšák 23.01.2024
Už předchozí deska projektu Metro Riders, za kterým stojí švédský hudebník Henrik Stelzer, pracovala se zvukovým prostředím, který si asociujeme s filmy osmdesátých let.
Eva Karpilovská 19.01.2024
Flat Worms na albu Witness Marks v krátkých a úderných písních skvěle pracují s doplňujícími se nástroji a efekty.
Veronika Vagačová 16.01.2024
V porovnaní s predchádzajúcimi albumami vidno posun, Babie leto v podzemí je mierne serióznejšie, vyspelejšie.
Mária Karľaková 28.12.2023
Adichie poznáme ako bojovníčku za práva žien skrz knihy Feminizmus je pro každého a Milá Ijeawele aneb Feministický manifest v patnácti doporučeních.
Markéta Kovaříková 21.12.2023
Stejně jako láska, která je ústředním motivem některých písní, může i album působit chaoticky, občas depresivně, dokáže vyvolat smutek, ale zároveň zalít pocitem štěstí.