Progress of whaaat? (Pain of Salvation)

Pain of Salvation som videl asi sedemkrát a vždy sa na nich teším. A teším sa ešte viac, keď vystúpia v meste, v ktorom bývam, v budove, v ktorej občas hrávam, mám ju na pešiu vzdialenosť od domu a hlavne keď polovicu ľudí v publiku poznám. Naposledy som minulý rok s Gildenlöwovcami ledva predýchal prvoaprílový žartík v preplnenom pražskom Rock Cafe, a tak som dúfal v nápravu v dôstojných podmienkach Majestic Music Clubu.

Do sály som sa dostal v prvej tretine setu Talianov Kingcrow. Potešil zdravý a zrozumiteľný zvuk a aj sebavedomá kapela. Pätica hudobníkov (a poloplayback) uveriteľne servírovala svoju predstavu progresívneho metalu, vystavaného z chytľavých refrénov, tvrdých gitár a melodických vyhrávok. Po druhej skladbe ste prekukli ich pódiový prejav, po tretej rytmus a melodično, po štvrtej aranže a po piatej sa pomaly rozlúčili. Čo je dôležité, za nadšenej reakcie publika. Potešená rímska chasa si radosť davu zaslúžila, a aj keď nepredviedla nič svetoborné, piesne fungovali na javisku i v hľadisku. Hlavne zvukovo bolo vždy jasné o čo v nich ide, a to, ako sme aj neskôr večer (ne)počuli, nie je málo.

Pain of Salvation začali príznačne s On a Tuesday. Už od začiatku teda servírovali všetko a veľa. Teatrálne narácie, tlmené rifovačky, viachlasné spievanie, na kontrast k tomu jemnejšie pasáže s priestorom pre klávesové plochy a Danielov precítený spev. Pre fanúšika nič nové, pre nováčika stále silné stretnutie s nadpriemernosťou, hlavne (z dôvodu nepresvedčivého zvuku) čo sa týka kompozícií. Preto bol najlepší na celom koncerte playlist. Nie je veľa kapiel, a už vôbec nie v týchto žánrových vodách, ktoré by si mohli dovoliť zahrať ako štvrtú v poradí skladbu kvalít The Perfect Element. Spinal Tapovsky vyznejúca predohra Falling priviala človečinu, nezbytný a obľúbený pach koncertu Pain of Salvation. Potom bolo disco, kritické proklamovanie, technické hobľovanie, djentová a capella, a aj originálne pesničkárstvo (vrchol koncertu v piesni Pilgrim).

Prídavky uviedli Švédi intenzívnou Used, a po nej každého, vrátane seba, dojali s The Passing Light of Day. Keď však človek nevie počúvať očami a nepozná piesne, veľa z tohto mu muselo pripadať ako pestrý hluk s absenciou detailov, potrebných pre zážitok z tak komplexnej hudby. Veľmi rád by som sa dočkal dňa, keď nebudem musieť písať v reportážach z metalových koncertov o zahuhňanom speve, syčiacich gitarách, nevyvážených nástrojoch či nepočuteľných sólach. Bohužiaľ, toto všetko bolo. Druhým (pre starých fandov prvým) naj na koncerte bol navrátilec Johan Hallgren. Pôsobil svojou prirodzenou muzikalitou a zápalom sympatického sidemana, ale hlavne o život spevom odvieval rozporuplné spomienky na nepochopeného (?) Ragnara Zolberga. Zvyšní hudobníci hrali tiež s radosťou, akurát klávesák D2 sa zdal viac v tréme.

Daniel Gildenlöw. Bezstropný rozsah a milión odtieňov všetkého, čo má človek na speve rád už veru pár rokov, nie sú tým, čím bývali. No jemnejšie polohy, škála a hlavne autentickosť emócií sú stále zimomriavkové. A to, čo pomaly odchádza z kapelníkovho hrdla, je delegované do hrdiel vedľajších. Vnímal som posun a prerozdelenie "moci" od charizmatického génia smerom k jeho neobyčajne obyčajným spoluhráčom. A nielen vokálny, ale aj akýsi posun vo dôvere, pódiovej prezencii a sebaidentifikácii celého kolektívu.

V podstate som videl len ich ďalší koncert. Keď sa však nad tým zamyslím, videl som koncert Kapely. A (teraz už nielen) znalci vedia, že v prípade Pain of Salvation je to veľký progres.