Články / Rozhovory

Chelsea Wolfe: Budujem si svoju definíciu ženskosti

Chelsea Wolfe: Budujem si svoju definíciu ženskosti

Lucia Banáková | Články / Rozhovory | 19.02.2020

Bol piatok trinásteho a Chelsea Wolfe vydala album Birth of Violence. Z názvu by sa mohlo zdať, že bude pokračovať v línií úspešných tvrdých albumov, ale Chelsea prekvapila zbierkou akustických songov, na ktorej sa venuje hneď niekoľkým témam. So zvláštnou jemnosťou aj ráznosťou popisuje únavu z cestovania, koncertovania, píše milostné básne prírode, ale najmä opisuje skúsenosť s úlohou ženy, speváčky a spirituálnej bytosti. Album zožal pozitívne ohlasy, umiestnil sa v niekoľkých výročných rebríčkoch. Zaslúžene, po hudobnej stránke je to solídne dielo. Nedokážem si však pomôcť, pre mňa má oveľa hlbší význam – mapuje zložitú cestu konkrétnej bytosti k sebapoznaniu, uchopeniu vlastnej ženskosti a srší z neho zdravé sebavedomie a prijatie. „Mne ten album príde ako veľký osobný krok, je veľmi vyzretý,“ povedala som Chelsea svoje laické hodnotenie počas nášho telefonického interview. „Zaujímavé, presne to mi povedala mama, keď ho počula prvýkrát. Veľa z mojich najbližších to vníma podobne…” A tak som, posilnená týmto úspechom, pred európskym akustickým turné ďalej vyzvedala okolnosti jeho vzniku.

Nový album si nazvala Birth of Violence, čo znie trochu tvrdo, najmä keď sa človek započúva do jemnej akustickej gitary a lyrických, ženských tém…

Rada sa hrám s kontrastom a prirovnanie niečoho tvrdého k jemnému bolo vždy mojím motívom. Veľmi dobre to znázorňuje, čo znamená byť ženou, uchopiť svoju jemnú stránku a zároveň silu. Posledné roky, či už na albume Hiss Spun alebo Birth of Violence, som sa snažila prijať moju silnú i slabú stránku, nielen sama pre seba, ale aj v hudbe a chcela som kontrastovať akustickú hudbu s vizuálom a názvom, ktoré sú trochu ostré.

Album je po zvukovej stránke odlišný od predošlých a pripomína návrat k tvojej rannej tvorbe. Bol aj proces skladania iný?

Presne tak, je to návrat ku koreňom. Na začiatku mojej hudobnej kariéry to bolo len o mne, akustickej gitare a hlase. Časom sa z toho stala skupinová záležitosť a predovšetkým Hiss Spun vznikal kolektívne s kapelou pri jamovaní. Keď som bola na turné v roku 2018, začala som si písať akustické pesničky. Našla som si tiché miesto, užívala si čas osamote a skladala pesničky pre Birth of Violence. Takže tento album sa zrodil viac zo samoty ako skupinového úsilia.

Vravíš, že na novom albume si začala plne prijímať svoju ženskosť. Čo sa stalo, že si sa rozhodla preskúmať túto svoju stránku?

Ak mám byť úprimná, sčasti je to o starnutí. Keď som sa prehupla cez tridsať rokov, začala som viac pociťovať prepojenie na moju ženskú časť. Predtým som sa považovala skôr za niečo medzi, akúsi androgýnnu bytosť, a tak som aj skladala hudbu. Veľa z mojej tvorby nemá gender, ten ma v podstate nezaujíma. Hudba by mala cieliť na každého, kto ju chce pochopiť, ale moja perspektíva sa rozhodne zmenila. Teraz som oveľa viac otvorená písať z pohľadu ženy a existencie ženy v tomto svete. To je samozrejme jedinečná skúsenosť pre každú z nás, zároveň unikátna aj kolektívne pre ženy. Tradičná definícia ženskosti nemá príliš veľa rozmerov, je daný určitý spôsob akým by žena mala v spoločnosti fungovať, ale s tým som sa nikdy nestotožnila. Na tomto albume, a možno čiastočne aj na predošlých, som preto hľadala a napojila sa na vlastnú definíciu ženskosti a jej prejavy.

MYSEĽ AKO ROZVETVENÝ GRAF

Birth of Violence mi však príde ako spleť aj ďalších tém, napríklad únavy z cestovania, starosť o životné prostredie. Je za tým celým jedna zastrešujúca myšlienka?

Nejedná sa o konceptuálny album, takže žiadna z tém nie je dôležitejšia ako ostatné. Píšem veľmi abstraktne a vytváram si podivné prepojenia. Keby si videla ako vyzerá ten album v mojej hlave! Je to rozvetvený graf, strom s rôznymi vetvami. Tu sa niečo dotýka tamtoho a ja môžem zatiahnuť za šnúrku z jednej vetvy a zistiť, či sa pohne nejaká ďalšia. Jeden zo singlov som pomenovala Mother Road, čo je prezývka historickej cesty Route 66. Je hlboko zakotvená v americkom folklóre a tradícií pre hudobníkov či cestovateľov. Ale to meno milujem aj preto, že sa spája so ženou – matkou. Matka ciest ako počiatok cestovania ľudí skrz krajinu, takže to prepája tému ženskosti s únavou z cestovania a koncertovania. Veľmi tradičná téma pre hudobníkov, nikdy som si nemyslela, že napíšem takýto album, ale chcela som zhudobniť, čo to znamená byť neustále v pohybe, ako to prežíva telo i duchovno.

A k téme životného prostredia – milujem prírodu. Žijem v lese, v mestečku, kde pomer ľudí k stromom je nerovný, v prospech stromov, a preto skladám milostné piesne pre prírodu. Na každom albume sa nájde aspoň jedna. Je pre mňa prirodzené písať o prírode. Môžeš ju chápať aj ako ženskú bytosť, veľa ľudí hovorí o matke prírode, v tom je ďalšie prepojenie tém.

Zdá sa, že všetko je ozaj veľmi prepletené. V single Mother Road ma zaujal verš, v ktorom si staviaš sieť ako pavúk z Černobyľu. Tá metafora mi pripomína tvoj rozvetvený graf. Ako vznikla?

Pár rokov dozadu som videla dokument o dopade Černobyľu na prírodu, ako sa s radiáciou vyrovnávajú zvieratá a rastliny. A boli tam pavúky, ktoré si vytvárali sčasti chaotickú a sčasti perfektnú sieť. V každom prípade pokračovali v svojom úsilí. A to v podstate robím tiež, vytváram si moju vlastnú verziu života a hudby, moju sieť, ktorá sa môže okolitému svetu javiť ako nedokonalá, ale je to môj spôsob. Jednoduchá metafora, ktorá vznikla dávno a až teraz som ju vytiahla z vrecka.

Absolvovala si turné po Amerike, predpokladám, že to bola zmena po rokoch stáť na javisku bez kapely, len s akustickou gitarou. Ako reagovalo publikum?

Bolo to zaujímavé, pretože som rocknrollový set hrala tak dlho! Na akustických koncertoch som však videla veľa známych tvárí, publikum sa nezmenilo, možno sa trochu zmenšilo. Neprišlo toľko ľudí, asi sa čudovali čo na novom albume stváram, ale bolo to v pohode, pretože tí, čo prišli sa so mnou vydali na cestu. Často boli v úplnej tichosti, niekedy to ticho v miestnosti bolo skvelé a občas aj desivé. A potom boli aj noci, keď sa to podobalo na rockovú show, a to som si taktiež užívala. Každý koncert bol iný. Napríklad v Michigane som mala hrať v starom divadle a predstavovala som si, že to bude veľmi tichý a formálny večer, ale koncert sme nakoniec museli na poslednú chvíľu presunúť do malého baru. Stála som divákom tvár v tvári, vonku bola zima a vnútri zas veľmi teplo. Publikum z toho spravilo rockový koncert, boli veľmi interaktívni, kričali a bola sranda. Funguje to na oba spôsoby, aj keď sú diváci usadení a chcú koncert vstrebať v tichosti, ale bavila ma aj interaktivita. Každá noc bola iná a dobrá.

A ako vnímaš rozdiel medzi akustickým a rocknrollovým setom?

Je to veľký rozdiel, zvukovo aj energeticky. Už len ísť na javisko a byť tam sama je trochu desivé. S kapelou sme veľmi atmosferický, vždy hrá nejaký dronový zvuk, aby vyplnil čas a priestor, máme aj tiché pasáže, ale aj tie sa snažím využiť na vytvorenie atmosféry. Byť na javisku sama a hrať prostý akustický song je náročné, ale je to pre mňa osobný rituál, príležitosť k rastu ako umelkyne i duchovnej bytosti. Zvolila som iný prístup a pred tým, ako vyjdem na stage sa snažím skoncentrovať – zatvorím oči a snažím sa dostať do svojej mysle. Čo sa týka trémy, je to skôr úzkosť či klaustrofóbia, občas ani nechcem, aby sa na mňa niekto pozeral. Ale ušla som veľký kus cesty a naučila som sa rôzne pomôcky ako napríklad vizualizácie. Predstavujem si okolo seba ochranný kruh, v ňom si môžem diktovať a robiť, čo chcem, bez toho, aby som sa cítila príliš zraniteľná. Stále sa tak cítim, ale duchovne som vyrástla a je to cítiť zo mňa aj mojej hudby. Možno je to opäť starnutím, už ma toľko netrápi, čo si myslia ostatní, jedine v zmysle, že chcem, aby predstavenie bolo dobré, zaujímavé a obohacujúce pre divákov.

Zdá sa mi, že si aj trochu zmenila vizuál. V minulosti som ťa videla najmä v čiernych šatách, nové turné si odohrala v bielych...

Áno, doslova sa snažím uchopiť svetlo a byť k sebe milšia, prestať sa skrývať. Je to jemná zmena, iná farba šiat, ale verím, že farby majú magický element a každá niečo reprezentuje. Chcem byť svetlejšia, mať viacej zábavy, nebyť furt len vážna a ťažkopádna. Vizuál tohto turné je inšpirovaný viktoriánskou dobou a jej estetikou.

Prečo ťa tak fascinuje?

Vyrastala som v Sacramente v severnej Kalifornii a centrum mesta tvoria veľké zdobené viktoriánske domy. V minulosti patrili bohatým rodinám, teraz sú rozdelené a žije v nich veľa ľudí. V puberte a rannej dospelosti som tam žila aj ja, s kopou spolubývajúcich a všetci sme mali radi viktoriánsku dobu. Pravdepodobne to ovplyvnilo aj bývanie.

POZORUJEM PRÍRODU, ČERPÁM ENERGIU

Na albume používaš archaický jazyk. Keďže angličtina nie je môj materinský jazyk, niektoré veci znejú až magicky...

Chcem udržať staré veci nažive. Než moja prababička pred pár rokmi zomrela, trávila som s ňou veľa času. Páčil sa mi spôsob, akým hovorila. Je to zaujímavé v porovnaní s tým, ako hovoria ľudia v súčasnosti. Všetko je veľmi zjednodušené, používajú sa skratky. Predtým ako som sa dala na hudbu, študovala som anglickú literatúru a čítala veci v starej angličtine, napríklad Beowulfa. Vždy som bola jazykom fascinovaná, rada objavujem a oživujem jeho krajšie časti.

Album si ukončila nahrávkou búrky. Je to možno môj najobľúbenejší song, skvelý koniec, metafora pre celú spleť tém a v neposlednom rade pôsobí veľmi očisťujúco...

V podstate všetko, čo si povedala, platí. Prepája všetky motívy a búrky sú pre mňa nabíjajúce. Album som síce začala písať na cestách, počas turné, ale keď som sa rozhodla pesničky nahrať, bolo mi jasné, že nechcem naskočiť do ďalšieho lietadla alebo ísť do nového mesta. Potrebovala som si nájsť miesto, kde sa cítim ako doma, takže som nahrávanie využila ako príležitosť usadiť sa v dome, v ktorom som nemala dovtedy možnosť stráviť veľa času. Bývam v horách, oproti kaňonu, zvuk sa tam nezvyčajne ozýva. Ku koncu nahrávania albumu bola silná búrka, tak som dala mikrofón na verandu a nahrala ju. Je to niečo ako časová kapsula, aby som si zapamätala výnimočný čas, ktorý som strávila doma nahrávaním tohto albumu. Je to osobné, ale aj veľké a transformatívne. A zapuzdrováva celý album.

Počas prípravy som narazila na server The Witch Wave, ktorému si poskytla rozhovor. Veľmi otvorene si hovorila o svojom vnímaní sveta, prírody, ženskosti. Videoklip American Darkness je inšpirovaný tarotovými kartami. Nazval ťa už niekto čarodejkou? Ako by si charakterizovala seba a svoju spiritualitu?

Na slove čarodejka je zaujímavé, že dokáže byť veľmi pozitívne aj negatívne. Niekto ťa napríklad môže nazvať čarodejnicou a myslí to ako urážku. To je samozrejme o jeho definícii, bežne nechodím a nerozhlasujem o sebe, že som čarodejka. Môže to viesť k nedorozumeniam a v mnohých kultúrach je to vnímané negatívne. Našťastie žijem v krajine, kde môžem byť otvorená. Pre mňa to vždy znamenalo niečo prírodné, pohanské. Nasledovať cykly, ktoré sa vyskytujú v prírode a nechať sa nimi viesť v živote. Môžem byť veľmi mocná bytosť, najmä ako žena, ktorá má vlastné cykly. Pozorovať cykly Mesiaca, ako sa striedajú ročné obdobia a zamyslieť sa, čo reprezentujú, je veľmi jednoduchý spôsob k uchopeniu života a duchovna. Či všetko dookola umiera, odpočíva a je pokryté snehom alebo rastie a kvitne, je čas zasadiť semienka a prísť s novými myšlienkami. V svojej podstate je to veľmi jednoduché. Nasledovanie prirodzených cyklov mi prináša do života veľa radosti a dokážem z nich čerpať energiu.

pozvánka na pražský koncert zde

Info

Chelsea Wolfe
fb interpretky

Živě:
Chelsea Wolfe (us) + Jonathan Hultén (se)
11. 3. 2020 20:00
Divadlo Archa, Praha
fb událost

foto © John Crawford

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Vstupní prohlídka: A Dull Set

redakce 11.07.2020

Jak se žije expatům v hlavním městě, jestli se tu cítí a sami a co by si přáli najít v každé backstagi?

Dalibor Hála (VlčkoviceFest): Objevit pár nových věcí i pro sebe

Jarmo Diehl 07.07.2020

VlčkoviceFest je každoroční víkendová multižánrová akce, jejíž první ročník proběhl už před patnácti lety, to ještě pořádalo občanské sdružení Podblanicko.

Edúv syn: Tak to pusť…

redakce 06.07.2020

V nové rubrice Tak to pusť… Full Moon vybírá hudebníkům desítku hudebních ukázek a povídá si o nich s nimi. V premiérovém díle hovořil objev slovenského rapu Edúv syn.

Martin Kalenský (Světadílna): Tak trochu divnej country club

Libor Staněk 01.07.2020

Nezávislý prostor Světadílna se za dobu své krátké existence stal stěžejním místem pro pořádání hudebních akcí na jihu Čech. Skejty a country?

Vstupní prohlídka: Melis

redakce 30.06.2020

Písničkářka a producentka Melis je dlouhodobě usazená v Berlíně. Před vystoupením v Mariánských Lázních ji necháváme projít vstupní prohlídkou.

Marianna Cimburová (Festival Deziluze): Máme rádi kontrasty

Jarmo Diehl 23.06.2020

Začátek léta se už slibně rozjíždí, tedy co se týče menších festivalů, čehož důkazem je i multižánrová Deziluze, letos se odehrávající v pivovaru Herold.

Vstupní prohlídka: LemonHeart Club

redakce 16.06.2020

LemonHeart Club tolik nevěří na melodie, spíš na noise, sludge, drone, jak dokazuje i aktuální nahrávka Nevědomí. I do něj se vydali členové skupiny během Vstupní.

Douška vydavatelská: Deadred Records

redakce 14.06.2020

Label Deadred se věnuje především vydávání „slovenského over-electronického terénu“. Co chystají, co mají venku?

Markéta Rodryčová (Oakfest): Už nechceme jen pařit

Jarmo Diehl 10.06.2020

Jeden z mála a prvních letošních takřka letních festivalů se uskuteční v Dubu nad Moravou. Co a jak bude? Muzika i battly.

Vstupní prohlídka: sinks

redakce 09.06.2020

Poslední EP July vychází kapele již 19. června, tedy dva dny po brněnském koncertě, na kterém budou předskakovat Chief Bromden.