Články

Alenka v ríši Primavera

Alenka v ríši Primavera

Andrea Petrovičová | Články | 23.07.2013

Apačka v jednom z inštruktážnych emailov na tému PRIMAVERA SOUND 2013 napísala: „Víme, jak to na fesťácích chodí.“ Skutočný obsah tejto vety bol obostrený tajomstvom, nakoľko naposledy som bola na niekoľko dní na Pohode v roku 199niečo, skrátka tak dávno, že si to už nepamätám.
Po mnoných rokoch som si dopriala jednodňové výlety na tie pamätné dni, keď hrali Swans a Grinderman v Ostrave, a keď nehrali Faith No More v Hradci Králové.

Preto sa motív Alenky v krajine zázrakov vinie májovými dňami roku 2013, niekedy ako zamatová stuha, niekedy ako ostnatý drôt. Kapitola prvá sa začala písať 22. mája 2013 pohľadom na trblietavý strop Museu Blau a plastikovú tašku v zajatí vetra. Rozľahlý areál Parc del Fórum sa rozprostieral v plnej kráse relatívnej prázdnoty orámovaný nekonečnou morskou hladinou. Prvý deň, volný vstup, zatiaľ otvorené scény Ray-Ben a Salon Myspace Smint. Na ostatných sa ešte pilne pracuje, stánky hlavného sponzora zívajú prázdnotou spolu s personálom. Na zemi žiaden plastový kelímok, vo vzduchu pocit neviery v skutočnosť. „It’s for free, it’s great, thank you Primavera Sound,“ kričí Mikaiah Lei (The Bots). Obrysy mladého štíhleho tela, odeného v ružovom hodvábnom pyžame; svety bratov Leiových sa krížia kdesi medzi Jimim Hendrixom a Dennisom Lyxzénom. Bratská láska k blues a punku. Pop nezáživných Guards ma vyženie na Av. Diagonal, na obzore Torre Agbar, po vetre ani stopy, kráčam smerom dolu králičou norou.

Kapitola druhá pokračuje 23. mája 2013, hadia reťaz ľudí vinúca sa okolo La Sagrady Famílie; turistický priemysel par excellence. Mohutná katedrála sa nemo týči k modrej oblohe, hlava velí k odchodu, nohy ma nesú do metra a tak ďalej. V labyrinte ulíc Barri Gótic mi vrástol do ruky útlučký ošúchaný notes Alice in Wonderland z dielne www.7321.co.kr a už sa ma nezbavil, zamatovú stuhu obmotávam okolo prstov... V Parc del Forum všetky scény pripravené, prvé kelímky pokrývajú zem.

Savages – svätá štvorica z Pitchfork.com – v plnej kráse a nasadení na scéne rovnakého mena. Sebavedomá, sústredená, punkovo agitačná dravosť sa derie zo ženských tiel, prejav Jehnny Beth je na pomedzí bozku a úderu päsťou. Vizuálna forma prezentácie vyviera z obsahu, obe zložky sú rovnako dôležité. Jehnny v rozhovoroch často zmieňuje pojem emancipácia v rodovo neutrálnom zmysle slova, oslobodenie sa od predsudkov, klišé. Tento proces sa premieta i v textoch prvého albumu Silence Yourself. Skôr než zábava je to posolstvo, ktoré bude znieť i pred júnovým pražským koncertom Portishead. O niekoľko hodín neskôr vniesol svojich cca 150 kg a viac na to isté pódium Killer Mike. Energia a sliny fŕkali na každú stranu, Mike naväzoval úzky kontakt s publikom verbálne i fyzicky, keď skončil v jeho tesnom objatí. Raperské ego mieri vždy ku hviezdam, v prípade Killera to boli letové hladiny na hrane znesiteľnosti. Prehlásenia typu „Na svete je raper Killer Mike, ktorý vždy bude hovoriť pravdu“ sa stretli s vlažnou odozvou. Niet sa čomu diviť. Po polnoci Grizzly Bear, vďaka vznášajúcim sa lampiónom vizuálne zaujímaví, fotogenickí, ale hudobne nudní, popovo konvenční a tradiční. Prebiehanie od pódia k pódiu, pevný bod (i vo svojej pohyblivosti) kolotoč. Smutný pohľad predavačky cukrovej vaty, matné svetlo vychádzajúce z jej stánku, tiene nôh. Zem je už úplne pokrytá vrstvou plastových kelímkov, cesta z areálu za hudobného doprovodu plechoviek narážajúcich na tvrdosť chodníka. Vietor udáva rytmus.

Tretia kapitola začína 24. mája v Parku Güell. Vstupujem jedným z bočných vchodov, terasy pokryté hemžiacimi sa telami odpudzujú už na diaľku. Uberám sa inými cestami, základnou požiadavkou je nestretnúť živú dušu. V krátkych intervaloch sa to darí. Prázdny kolotoč na malom námestí v zamračenom piatkovom popoludní, neschopnosť ho vizuálne uchopiť k vlastnej spokojnosti. Okrem splnu žiaria dnes i dve hviezdy v tmavej noci: Jozef Van Wissem & Jim Jarmusch + Sqürl a Swans.

Kurt Vile & Violators začínajú program Heineken pódia. Plné priestranstvo, na ktorého chvoste sa to podobá na hipisácky tábor. Vietor vo vlasoch, gitara v rukách. Violators naložia aparatúre, čo znesie, zvuk sa valí, je nutné stáť na správnom mieste, pretože zvuková hranica so susedným ATP pódiom je velmi krehká. „You are the best!“ kričí Kurt. Klišé? Belostné štíhle sľachovité telo Andrewa Laumanna (Dope Body) sa vyníma na temnom pozadí VICE scény, je radosť naň pohliadnuť. Zmieta, prehýba sa v divokých tancoch, aby sa vzápätí naplo do výskoku. Práca svalov a emócií. Súčasný punk na starý spôsob. O týždeň neskor ho vidím v Pilote v Prahe, priebeh opať rovnaký. On taký proste je. Skvelý. Ostrý protiklad voči prázdnemu pózerstvu a hre na hviezdy à la Peace. Sedím na kartóne pri ATP, kelímky ženie vietor mojim smerom, stláčanie spúšte fotoaparátu. Z vedľajšieho Heinekenu sa ozýva rev The Jesus and Mary Chain.

Temné siluety usadajú na stoličky, hluk odvedľa stále dolieha. Jozef Van Wissem & Jim Jarmusch x Sqürl. Po úvodných skladbách s lutnou prichádza elektrická gitara a prednes (Jim vie, že spevák z neho nikdy nebude). Pódium v modrom a zelenom odtieni; traja, ktorí sa našli. K skromnej neokázalej dokonalosti to bohate stačí. Prekvapivo málo ľudí prináša radosť, volnosť, ktorú strieda ťažoba Neurosis. Každá ďalšia skladba ubíja predchádzajúci zážitok. Swans, v relatívne krátkej dobe tretí koncert. Šamanský tanec takmer šesťdesiatnika v prvom záchvate, plná oddanosť pravidelnému rytmu hluku, tlkotu srdca. Krúživé pohyby rukou smerom k Thorovi a Philovi; koniec vyčerpania tela ešte nenastal. The Apostate. Uši i nohy splynuli v jedno, neexistuje žiadna prekážka, ktorú by nebolo možné prekonať, s despotickou nástojčivosťou vyžaduje od spoluhráčov i divákov, aby ho nasledovali. Kompromisy v tomto prípade neexistujú, hranice možností darcov i príjemcov ohlodané na kosť. Predstavenie dotiahnuté do dokonalosti, prídavku sa nikto nedožaduje, viac sa dať už proste nedá. The Seer. Stoja na kraji pódia, klaňajú sa hľadisku. Šumenie krvi kdesi blízko hrádze bubienku, pocit, že už už ju prerazí a vrásky tváre sa stanú jej korytom. Bolesť pominie, zostávajú len spomienky na prchavé okamihy masochistickej radosti.

The Knife je úder päsťou medzi oči. Stojíme pod pódiom, pozeráme sa na divoké hemženie nad nami, kozmické kostýmy a vizáž (nie v zmysle ne/predvídateľnej budúcnosti, ale v spôsobe uchopenia odevu a vzhľadu); všetko z inej planéty, o disco hudbe nehovoriac. Nemožné sa zorientovať, nekončiaci dav, mnohí už unavení celým dňom a pivami hlavného sponzora. Je hlboko po polnoci, jemnučký náznak úsvitu na nebesiach. Sedím v záplave kelímkov, imúnnosť voči akémukoľvek hluku, slovám; pocit, že kdesi v areáli je žriedlo, ktoré vyviera stále nových a nových ľudí. Bitka na ulici, brieždenie za oknom.

Posledná kapitola sa píše 25. mája. Rezignácia na čokoľvek v dosahu vzdialenejšom než 1 stanica metra a čo nemá silnú chuť veľkej kávy. Stánky lemujú cestu do areálu, dve líšky na plátených taškách vkĺznu do neplátenej tašky. Cena všade jednotná – 5 Eur. Plagáty, tričká, platne, knihy, špunty do uší. Výber bohatý, inteligentný. V programe sa toho hodne prekrýva, zlé i dobré rozhodnutie má svoju cenu. Rodriguez odriekol účasť (dôvody pozná on sám) a Band of Horses zajal hurikán v Oklahome. Náhrada zaistená v podobe Chucho a opätovného vystúpenia Deerhunter s rachitickým frontmanom Bradfordom Coxom. Oko sa snaží nájsť aspoň kúsok volného priestoru nedotknutého ľudskou prítomnosťou. Pohľad zospodu do diaľky, cesty na troch úrovniach, transfer nie je možné zachytiť k vlastnej spokojnosti. Wu-Tang Clan nechali na seba chvíľu čakať, v kuželi svetla vyzerá DJ ako zo zlata, všetko na efekt. „Ste pripravení na Wu-Tang Clan?“ „Áno!“ odpovedá revom zaplnená Primavera stage. Postavy sa mihajú, striedajú, vystavujú na obdiv, strieka zbytočne drahá značka šampanského. Slovo značka je použité zámerne, pretože tu o nič iné nejde. Takéto egá vyžadujú veľký priestor, ktorý nedám. Ostnatý drôt odvíjam z krku.

V jednom z najzábavnejších rozhovorov japonského showbiznisu prezrádza Nick Cave plány do ďalších rokov: „I'd like to be, ehm... left alone, have more kids, mmm and write more songs...“ Poslednú časť odpovede do písmena naplnil. Ostatný, 15-sty štúdiový a turné podporovaný album Nicka Caveho and The Bad Seeds Push the Sky Away vzklíčil v rodnej Austrálii a uzrel svetlo sveta na francúzskom juhu v okolí Saint Rémy v La Fabrique. Skladby s prímesou nepokoja v mnohých odtieňoch, uchopenie na nový spôsob. V sobotňajšom programe boli tým najväčším ťahákom, avizovaným i skutočným. Očakávania (ak nejaké boli), naplnené do bodky. Pohľad zblízka v dĺžke úvodnej pesničky, ani o sekundu dlhšie. Umiernený skúpy prejav, avšak i tak vďaka Pánu za tie dary. Potom zostala len veľkoplošná obrazovka, alebo pódium v diaľke s čiernou siluetou. Starnutie s gráciou – jemne obrúsená image kúpeľného šviháka v na mieru šitých oblekoch, zlatých šperkoch na rukách i hrudi. To platí pre všetkých členov kapely. Telo zmietané divokými tancami, pery výkrikmi či šepotom. Stage sa presúva nad hlavy prvého radu, letmé dotyky končekmi prstov; temného muža na obrazovkách striedajú radostné, roztúžené tváre žien.

Návraty do minulosti niekoľkokrát; veľký kolotoč stojí, vyvoláva obrazy z Neba nad Berlínom na Bad Seeds vo veľmi starej zostave (keď sa Nick a Blixa navzájom podopierajú vsede, lebo všetkého už bolo proste veľa). Zvuk sa valí nad masu, masa sa prehýba, vlní, kvíli jedným hlasom From Her to Eternity. Kolotoč sa dáva do pohybu, červená ohnivá čiara kabíniek v dokonalom kruhu s pevným stredom. Zatvorené oči, spomienka na decembrovú noc roku 1998, zasnežená krajina pod nohami, prikrytá pokojom s jasne určeným koncom. Život v jeho rukách. The Mercy Seat, po dlhých rokoch v celej temnej kráse bez prímesí. Vlastný vesmír každého z okolostojacich.

Na jednej staršej fotke stojí Nick na streche domu v Sao Paole, obloha modrá, obrysy striech, budov v pozadí, zem, na ktorej stojí, má farbu neba. Jeho silueta v jemnom zaklonení spôsobenom akoby vetrom pohrávajúcom sa s vlasmi. Mäkké svetlo neskorého popoludnia chýliaceho sa k večeru, dlhý tieň dlhých noh. Bledomodrá košeľa, tmavomodré nohavice, čierne trochu obkopané topánky, oči zatvorené, tvár nastavená slnku, vetru a všetkému navôkol. Prchavé okamihy iných životov, mikropríbehy končené fiaskom i naplnením. Plávanie v kaluži slzí. Opäť v novembri v Prahe, investícia do vstupenky sa rozhodne vyplatí.

Posledná noc v Barcelone pokročila, nastal čas odísť. Koberec kelímkov belostne žiari, davy prúdia, dym z cigarety. Fotograf s najdlhšími dredmi na svete sa balí, tiahne svoju výbavu ako údel. Myšlienka, že za rok možno snáď, sa mení v určite áno. Po štyroch dňoch takmer nepretržitého hudobného hluku vnímam v ostrom svetle dunivý zvuk, ktorý sa stupňuje, valí, napĺňa priestor k prasknutiu. Čakám, kedy sa pridá rytmus, ktorý ale neprichádza. Zato vidím prvý vozeň metra. Víme, jak to na fesťácích chodí...

Info

Primavera Sound
22. - 25. 5. 2013, Barcelona (esp)

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Zralá romantika Marka Lanegana

Akana 22.11.2019

Kapela zvolnila s táhlou Bleeding Muddy Water, která připomněla, jak lehce se v Laneganově tvorbě prolíná postpunkový odkaz s temně bluesovou romantikou amerických dálav.

Tell me it’s love, tell me it’s real (Cigarettes After Sex)

Dominik Polívka 22.11.2019

„Vždycky sem si myslel, že to zpívá ženská,“ baví se ve frontě před klubem Roxy mladý pár, jeden z mnoha toho večera.

Hromadná meditace s Ólafurem Arnaldsem

Adéla Poláková 21.11.2019

Arnalds se vrací s otázkou, zda v České republice vstávají lidi skutečně ve čtyři ráno, jak mu namluvil kolega-violista. Publikum se dá do smíchu.

3na3: Dan Sywala

waghiss666 21.11.2019

„Chci být rock'n'rollový novinář na volné noze!“ Velká ambice? Dan Sywala je nezmar. Pořádá poslechovky pro slepce, píše pro několik různých médií, má vlastní online žurnál.

Třikrát a dost? (Temples)

Veronika Myšková 20.11.2019

Hot Motion uvádí stejnojmenná písnička, která zní podobně jako předchozí singly, včetně prvků garážového rocku typických pro The Horrors či The Black Keys.

Temné stránky, chyby, pochyby i strachy (Beth Hart)

Jiří Vladimír Matýsek 19.11.2019

Finále v podobě tandemu Thankful a I Need a Hero spolehlivě patří k tomu nejlepšímu, co Beth Hart coby autorka a interpretka vytvořila.

Nepočítaně mrtvol (Počítání mrtvých)

Martin Šinkovský 19.11.2019

Na jednoduchém příběhu Eastman upouští páru nahromaděnou za roky, kdy musel koukat, jak se z jeho drsných mutantů stávají figurky na klíčenkách. Želvy Nindža, maso a krev.

Blahodárný vliv dlouhé cesty z Hostomic aneb O pomnožných jen slepě (Charli XCX)

Michal Smrčina 18.11.2019

Jestli si mě Charli XCX nemusela stoprocentně získat v rámci poklidného, mondénního poslechu, pak lze tvrdit, že její živá přítomnost je divoká a strhující.

Život přichází (The Comet Is Coming)

Jakub Koumar 18.11.2019

The Comet Is Coming si pohrávají s kosmickými zvuky a afrofuturistickým vizionářstvím Sun Ra (Lifeforce I), s nimiž si King Shabaka měl tu čest zahrát.

Blues Alive: Oslava svobody

Jiří Vladimír Matýsek 17.11.2019

I v sobotu se držela laťka kvality na vysoké úrovni a nijak se neubíralo ani na obdivuhodné pestrosti, s níž se podařilo letošní program postavit.