Blato a lesk vlasatého Gerda Jansona

Do Ankali vedú dve cesty: jedna viac "fancy" a evidentne frekventovanejšia, po ktorej vás Uber ladne vyplaví až do náručia bouncers na vstupe. Druhá je zo zastávky Bohemians, kedy v nočných hodinách chvatne cupkáte popri gymnáziu smerom k chabo osvetlenému parčíku (áno, autor v podobných chvíľach zaľúbene spomína na všetky horory, ktoré videl v poslednej dobe), avšak dva kroky pred plným vypuknutím paranoje príde vykúpenie v podobe odbočky doľava. Skratka. Nie obyčajná. Pokrytá večným blatom. Ak by sa na svete vyparila všetka voda, verím, že týchto posledných pár metrov by zostalo stále vlhkých. Soft spot.

Topánky si oklepem, až prejdem cez security – nadobudnutej päť centimetrovej vrstve na podrážkach totiž vďačím za plynulý prechod bez hľadania občianskeho preukazu. "Nefotí sa, nenatáča, vnútri sa nefajčí!" znie lokálne trio božích prikázaní. Do klubu vchádzam 2:05 za zvuku groovy fanfár tracku Serious od Shan (B side EP Filterjob, 2018, Footjob). Klub je viac prázdny ako plný, české publikum ešte stále dostatočne neobjavilo krásu fúzie houseu a diska, a to aj napriek tomu, že už len Ankali v rámci Soft Spotu ťahá do Prahy lahôdky žánru – od Nicka Höppnera (kto sa aspoň raz nezavrtí na In My Mind z albumu Work, má obrnu) cez Virginiu, Konstantina, Skatebårda (od tohto dosť cool Nóra odporúčam srdcovku Data Italia) až po skvelého Joba Jobse. Stručne, techno je (zatiaľ) všechno.

Ako extrovertnému introvertovi mi stav crowdu vyhovuje. Človek nikde nečaká, na parkete sa dostane, kam chce, jediná hrozba spočíva v takzvaných zblúdilých kolegyňkách. Je to priamy dôsledok faktu, že uplatniť face checking a Berghain metódy zatiaľ u nás nie je možné, tým pádom do vás sem-tam vrazí slečna s Hermioninou kabelkou.

Gerd Janson, spoluzakladateľ labelu Running Back (vydávajú na ňom super mená houseovej scény KiNK, Andhim, Henrik Schwartz, Octo Octa, Radio Slave), odštartoval svoju kariéru už koncom '90 rokov v rodnom Darmstadte v Café Kesselhaus, zásadnejšie však boli jeho Liquid parties s Thomasom Hammannom v známom frankfurtskom klube Robert Johnson. Gerdovi zrejme nestačí jeden dream job, preto ešte píše pre Groove Magazine a Spex, naháňa sa počas organizácie Red Bull Music Academy, a aby toho nemal málo, tak si po jeho radu môžete zájsť do Pentagon Recordstore (Darmstadt).

Za playermi má plne sústredený výraz občas okorenený ľahkým úsmevom na predné rady. Postupne sa vlníme na Can U Dance (Kenny Jammin Jason), Good Soul (Stable Mates), Didn't I (Capricorn) a dva killer tracky, ktoré neviem identifikovať (ak si nejaký hodňoušek spomenie, poteší ma), až po zľahka natrancelú Fountain of Youth (Johannes Albert). Genialita jeho mixu a selekcie spočíva v obľube heroických tém, ktoré ako jemnú hymnu na rozlúčku necháva doznieť, zatiaľ čo pod ňou to už bublá ďalšou vypalovačkou. V tento večer počujeme za tri hodiny snáď všetko – nové disko, staré disko, nové disko znejúce ako staré disko, chicago, acid až po pár minút mierneho pritvrdenia. Zvodný lev salónu sa stáva z každého pri Get a Little (Patrick Cowley), napätie sa krája počas Automatik (Mak & Pasteman), až set vyvrcholí do letného megahitu Neutron Dance (Krystal Klear), plynulo prechádzajúceho do úvodného cvalu klasiky Darling I Love You (Jorge Santana). Všetci š'tastní.

O piatej Gerda vystrieda čerstvá Ankali rezidentka Eva Porating. Eva sa toho nikdy nebála (preto je objektívne asi najschopnejšia česká DJka, čo sa skillu a selekcie týka) a strelí tam hneď z úvodu Euroflash (Coni). Moje telo sa však tentokrát príliš neúdilo vonku alebo v backstagei a poctivo tancovalo celú dobu, preto krátko pred šiestou prichádza rozhodnutie pobrať sa domov spať. Rozlúčkové ranné prebrodenie sa bahnitým tankodromom a vidina ďalšieho soft spotu – postele.