Frahmovo nové slovenské křeslo (I Am Planet)

I Am Planet je projekt postavený okolo Patrika Korinoka, slovenského klavíristu a skladateľa, ktorého kompozície nesú jasné znaky minimalistických prvkov, súčasnej klasiky a svetov Ólafurov Arnaldsov a Nilsov Frahmov. On the Way to Antarctica je síce albumom, ktorý je zvukovo nemenný a limitovaný v inštrumentácii, ale aj napriek tomu sa mu podarilo zaujať kompozíciami a hudobnými nápadmi.

Asi viac ako akýkoľvek iný žáner rozkvitá minimálna neoklasika vďaka tichu a nie kvôli zvukom a notám. Samozrejme, noty sú dôležité a akordy vytvárajú skladbu, ale často sú to práve primerane dlhé tichá a vkusné pauzy, vďaka ktorým si kompozíciu zapamätáte. Toto je výnimočne zrejmé v otváracej When the Flowers Began to Disappear. Noty padajú pomaly a v malých skupinkách, zatiaľ čo jemné sláčiky vytvárajú napäté harmónie. Pokojné, ale trochu úzkostlivé – ako keď si skúšate nové kreslo v obchode s nábytkom.

Vo všeobecnosti sú Korinkove kompozície pútavé a flexibilné. Aj keď sú zasadené v minimalizme a opakujúcich sa motívoch, nechýba im pohyb a príbeh. Klavír aj sláčiky sú emotívne a vášnivé – to si všimnete už pri prvom posluchu. Navyše dlhé názvy skladieb napovedajú, že sa za nimi skrýva akýsi príbeh – a nevadilo by, ani keby bol vymyslený až po samotnom komponovaní. Skladby často evokujú scény a dávajú zapracovať fantázii, napríklad intenzívna skladba They Ran to the Place That No Longer Exists presakuje nervozitou a pohybom; evokuje tok, ale rozptýli sa do ničoty, presne ako naznačuje jej názov.

Hudba I Am Planet je živá. Má silu zakorenenú v jednoduchosti, ale často sa rozpína aj do komplexných kompozícií; využíva kontrast tichých aj intenzívnych pasáží. On the Way to Antarctica by mohol byť aj soundtrackový album, ale je dobre, že nie je. Stratil by dvojznačnosť a priestor pre interpretáciu poslucháča. Vďaka tomu všetkému sa mu podarilo vyhnúť gýčovosti, čo je v rámci žánra samo o sebe nemalým úspechom.