Gitarové perkusie Rodrigo y Gabriela

Ostré slnko bojuje s rozpálenou pokožkou, voda tíši všetky zmysly a do rytmu hrá rockové flamenco Rodrigo y Gabriela. Letná idylka sa preniesla za jesenného počasia na jarný koncert mexického dua do Divadla Archa. Do Čiech sa vrátili po minuloročnom veľkom úspechu, ktorý zožali na Colours of Ostrava. Teraz ho zopakovali.

Čakanie na pivo bolo za zvuku metalových riffov z reprákov, tak som sa snažila uistiť, či som tu správne. Odpoveď som dostala až po úvodnom príhovore Gabriely, po odpálení koncertu sviežou orchestrálnou skladbou Diablo Rojo. Asi nikto nemohol vedieť o úspechu, ktorý ich čakal po príchode do Európy, o ktorom Gabriela roztomilo rozprávala a zaspomínala na časy, kedy hrávali s Megadeth. Ako vystrihnuté z hudobníkovho sna: metalová kapela Tierra Acid Rodriga Sáncheza, do ktorej sa neskôr pridala Gabriela, v Mexiku nemala odozvu. Zobrali teda svoje akustiky a vyhrali sa k sláve cez hotelových turistov a plážové akcie za západu slnka v Európe. Odvtedy majú za sebou síce stovky koncertov, od toho pre Baracka Obamu po Glastonbury, na prirodzenosti a spontánnosti im to však neubralo.

Zlé dojmy zo zvuku pod balkónom s basovým dunivým bordelom sa úplne rozplynuli po presune o pár metrov ďalej. Za tú dobu stihla dvojica nabehať rovnako veľa metrov, ale po hmatníku. Improvizovaný setlist sa skladal najmä z dva roky starého albumu 9 Dead Alive, ale aj eponymnej klasiky na čele so skladbou Tamacun. Gabriela premieňa gitaru na perkusie za silných úderov do strún, Rodrigo rozhadzuje sóličkami, obaja sa predháňajú v rýchlosti, ktorá v ich podaní nemá limit.

K Rodrigovi y Gabriele nepochybne patria prerábky, najčastejšie tie od Metalliky. Na koncerte zaznela Battery z albumu Master od Puppets, chvíľa pre Rodriga, kedy sa (znova) blysol svojimi sólami, ktoré Metallica hrá na koncerte radšej z playbacku. „Máte radi karaoke?“ pýta sa do publika. Vtedy to vyzeralo, že publikum miluje karaoke, ale narazilo to na neznalosť textov Otherside od Red Hot Chili Peppers skôr staršieho publika. Nič to však neubralo na príťažlivosti sledovať každú sekundu, čo sa v sále deje.

Spočiatku bolo vystúpenie napriek jeho energii trochu sterilné. Dvaja gitaroví diabli vám hrajú do tanca pod pódiom, vy sa húpete do rytmu, ale bariéra pódia je stále veľká. Zlomilo sa to po tom, ako si k sebe zavolali všetkých, nech si tam robia, čo chcú. A oni znova tancovali. Nakazili touto radosťou aj posledných vzadu, keď si aj pán vedľa, ktorý sa dovtedy tváril, že tam nie je, začal podupkávať nohou. Zvuk, ktorý vyznieval z pódia, bol raz jemný a podmanivý, ale častejšie išlo o tornádo so silou metalu. Niekedy slová nestačia a musíš to zažiť. Priškrtia ťa a nenechajú vydýchnuť.