Články / Rozhovory

Lepšie ako nepovedať nič (Xenia Rubinos)

Lepšie ako nepovedať nič (Xenia Rubinos)

Jana Michalcová | Články / Rozhovory | 23.10.2016

Keby ostala pri jazze, bola by jednou z mnohých výborných speváčok, ktorých hlas znie z podzemných klubov New Yorku, ktorých bola súčasťou. Len ťažko by sme sa však o nej dozvedeli viac. Radšej si začala písať všetko sama, aby mohla rozprávať vlastné príbehy, napríklad o tom, čo sa od nej ako farebného dievčaťa očakáva a ako sa dá z týchto očakávaní oslobodiť. Jeden taký príbeh porozprávala na festivale Pohoda. Xenia Rubinos nikoho nekopíruje a len ťažko by sa dalo kopírovať ju.

Od začiatku vystupuješ vo dvojici s bubeníkom Marcom Buccellim, ale všetko, čo hráte, je tvoje dielo. Aká je jeho rola pri komponovaní?
Pokiaľ si nemyslím, že to, čo napíšem, má solídnu štruktúru, nechávam si to čo najviac u seba. Väčšinou sa teda dokola nahrávam a počúvam, ale sú aj obdobia, kedy nenahrávam vôbec. Som totiž veľmi poverčivá. Myslím si, že keď je nápad dobrý, zapamätám si ho, len niekedy to nefunguje a nakoniec si nič nepamätám. (smiech) Ale nech ide o čokoľvek, snažím sa nechať skladby chvíľku doznieť a prípadne ich prepracovať a až potom idem za Marcom, ktorý mi pomáha s rozvinutím zvuku.

A vystačíte si s Marcom vo dvojici?
Teraz už skúšame s novou kapelou, budeme hrať vo štvorici. Marco bude hrať na bicie, pribudne nám klávesák a gitarista a ja budem hlavne spievať a občas hrať na base. Snažím sa tiež experimentovať s hlasom a telom, aby som nebola po celý čas za nástrojmi. Keď sme s Marcom hrali ako duo, robili sme si všetko sami. Nebol tam čas, kedy by som nespievala, nehrala alebo nespúšťala samply. A teraz sa už teším na to, že budem len spievať. Ostatní mi pomôžu, aby som bola voľnejšia a mohla tancovať.

Tvoja hra na klávesy je odlišná a skvele sa dopĺňa s hlasom. Feelingom a experimentovaním s rytmom to celé trochu pripomína hru St. Vincent na gitaru. Ako si sa k tomu prepracovala?
To je fakt pekný kompliment, ale St. Vincent je neskutočne nadaná gitaristka a ja nie som ani náhodou blízko k jej zručnosti. Nepovažujem sa za klaviristku, len sa tak nejako snažím. Ale určite nemám takú techniku a ani úmysel hrať viac na klavíri na verejnosti. Mojím hlavným nástrojom je hlas a klavír používam skôr ako perkusový nástroj, čím vlastne aj je. Začala som hrať sama, pretože som mala potrebu sa oslobodiť od kapely. Nápady sa dali hneď zrealizovať, urýchlilo to tempo vecí a vzápätí som mohla vydať svoj album. Odvtedy hrám oveľa viac naživo, takže si sama vystačím, ale určite sa nepovažujem za klavíristku.


Na albume Black Terry Cat si kladieš provokatívne otázky hlavne o čiernych ľuďoch a ich hodnote v spoločnosti. Čo bolo impulzom pre napísanie textov?
Najprv som si položila otázku, čo chcem vlastne povedať, a snažila som sa byť v textoch konkrétnejšia. Na Magic Trix sú slová zvukomalebné, ale abstraktnejšie. Na Black Terry Cat som sa začala pýtať „prečo“? Prečo vyslovujem slová, prečo niečo hovorím? Potom sa vynorili ďalšie otázky, ako napríklad, aké je to byť farebným človekom v Amerike či už čiernym, hispánskym alebo aziatskym. Za posledný deň boli v Amerike zastrelení dvaja černosi políciou, aj keď pri sebe nemali žiadne zbrane, išlo len o policajnú brutalitu. Toto sa deje už dlhú dobu, ale nemali sme kamery a telefóny, takže sme to nemohli vidieť. Stále sa objavujú tie isté problémy, ktorým sme čelili stovky rokov, a vzťahová situácia v Amerike je napätá, čo počas práce na novom albume čoraz viac vychádzalo na povrch. Napriek tomu by som nepovedala, že ide o politický album, skôr som sa len pozerala dookola a pozorovala.

Ty ale žiješ v New Yorku. Sú aj tam viditeľné rozdiely medzi ľuďmi inej farby pokožky?
Mesto ako New York je bublina, ktorá neodráža realitu Ameriky. Ľudia z celého sveta tam žijú na malom kúsku zeme a aj keď to nie je perfektné mesto, má veľa slabín, v porovnaní so zvyškom Ameriky je oveľa harmonickejšie. Určitý strach a predsudky existujú všade, aj v takom idylickom meste, akým je NYC, ale myslím si, že to hlavné začína dennodenne v každom z nás. Mali by sme sa snažiť načúvať druhým, naučiť sa o nich viac a  nebáť sa rozprávať s niekým, kto nevyzerá ako ty alebo má iné názory. Aj keď mi povieš niečo, čo ma urazí, mala by som sa snažiť s tebou rozprávať a nie bojovať. Sú veci, ktoré vieme robiť každý deň, aby sa situácia zlepšila. Musí sa zlepšiť!

Snažíš sa textami aj vyvolať debatu, hovoriť o problémoch na verejnosti?
Myslím, že každé dobré umelecké dielo by malo vyprovokovať myšlienky alebo diskusiu. O to sa snažím aj ja, ale môj hlavný záujem je v tom, aby som sa pýtala sama seba a nevnucovala moje myšlienky ostatným. Snažím sa, aby v mojej hudbe bolo veľa radosti a vášne. Dúfam, že ľudia to tak vnímajú a vedia si ju užiť.

Vidíš v sebe aj nejaký osobný rozvoj, či už v písaní textov alebo nachádzaní odpovedí na svoje otázky počas komponovania?
Kedysi som sa bála povedať svoj názor alebo aj to, čo som len odpozorovala. Niekedy je desivé zobrať zodpovednosť za to, čo si myslíš a povieš. Kladenie otázok a vyslovenie toho, čo mám na mysli, je pre mňa dôležitý krok. Hlavne teraz, v dobe sociálnych médií, keď si každý hovorí, čo chce a je v nich veľa omáčky, som si myslela, že je lepšie radšej nehovoriť vôbec nič. Bola som príliš hanblivá, aby som čokoľvek povedala. Nakoniec som zistila, že je lepšie aspoň povedať svoj názor a snažiť sa niečo naučiť. Ak sa len uzavriem do seba, je to akoby som stratila hlas v spoločnosti. Bola to pre mňa výzva a stále na tom pracujem. Dlho som bojovala so slovami a teraz sa snažím odblokovať sa. Toto je môj prvý krok. (smiech)

Info

Celý rozhovor najdete v magazínu Full Moon #65.

Živě:
Xenia Rubinos (us)
30. 10. 2016 21:00
Jazz Dock, Praha
Vstupné: 300,-

www.facebook.com/events/101091527015343
www.xeniarubinos.com

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články