Články / Moon Crew

Moon Crew #14: Lucia Banáková

Moon Crew #14: Lucia Banáková

redakce | Články / Moon Crew | 25.05.2020

U příležitosti desátých narozenin Full Moonu vám představujeme lidi, kteří píší, fotí nebo editují jeho texty. Dalším členem naší posádky je Lucia Banáková. K Full Moonu se přidala teprve před rokem, zato hned vyzbrojená perem a foťákem. Kromě psaní a fotografování taky programuje, chodí na koncerty a celkem pravidelně se vydává na Svatojakubskou cestu. V Moon Crew jsme se jí ptali, co ji tak přitahuje na temné hudbě nebo jaké vnímá v praxi stereotypy o ženách programátorkách.

Kdy a jak ses seznámila s Full Moonem, co tě k němu přivedlo?

Za všetko môže Su! Aby som pravdu povedala, o existencii Full Moonu som samozrejme vedela, ale nebola som aktívny čitateľ. Zato som bola až prehnane aktívna účastníčka všetkých hudobných akcií po Prahe a nejak som sa pozoznamovala s ľuďmi s podobnou úchylkou. Medzi nimi aj Su, ktorá sem tam nadhodila, žeby som bola dobrý kandidát písať do FM. No a potom prišli ďalší ľudia z redakcie, čo ma povzbudili, a jedného dňa sa to proste stalo. Prvý Full Moon, ktorý som prečítala celý, bol #98, v ktorom mi vyšiel článok.

Takže pro Full Moon píšeš něco přes rok. Začala jsi ale s focením.

Áno, ak by nezrušili Roadburn, oslávila by som tam svoje výročie s Full Moonom. Moje prvé fotky vznikli práve v Tilburgu a bola to tak trochu zhoda náhod - deň pred odletom som narýchlo skočila podporiť Aničku Baštýřovú na jej vernisáž. Spoznala som tam Waghissa, ktorý na moje výhovorky, že ostanem len hoďku, lebo ráno skoro vstávam, povedal, že by som na tom Roadburne mohla aspoň dačo nafotiť. Tak som to skúsila a vlastne bola to sranda.

K písaniu som sa prepracovala docela rýchlo, aj keď opäť trochu náhodne. Na Roadburne ma veľmi zasiahla Lingua Ignota. Ako to už býva, americkí umelci si po tomto fesťáku spravia európske tour, takže Heartnoize, ktorí sú samozrejme temná láska, asi týždeň na to organizovali koncert v Prahe. Bol Veľkonočný pondelok, okolo tejto dámy bol veľký rozruch a tak som napísala Maximovi a Čajdovi ako zástupcovi Heartnoize, že by bola škoda nevyužiť príležitosť a niekto by s ňou mal spraviť rozhovor. Neviem, prečo sa zhodli, že ten niekto by som mala byť zrovna ja, každopádne som s malou dušou šla do akcie. Nikdy nezabudnem na Čajdove povzbudzujúce slová minúty pred interview v Crosse: „Nemaj stres, tri dni dozadu dávala rozhovor len nejakému Guardianu.” A tak mne, osobe bez ambícií písať či tvoriť, nakoniec vyšiel článok aj s fotkou v tlačenom médiu.

Dlouho jsi váhala, jestli se k Full Moonu připojit. Proč ses nakonec rozhodla to zkusit?

Mne tá myšlienka prišla absurdná, prečo by nejaký programátor bez umeleckého nadania mal písať pre časopis ako Full Moon? Nikdy som nepísala, na hudobný nástroj som hrala naposledy na základke a navyše na veľa vecí mám vcelku vyhranený názor, rozumej, som dosť hejter. Pravdou však je, že divnou hudbou žijem celý život a typicky všetku dovolenku vyplácam cestovaním na festivaly, raz mi dokonca nevyšli dni na Vianoce.

Pro Full Moon teď fotíš a píšeš, děláš hodně rozhovorů. Na jaké focení vzpomínáš nejraději? Nebo na rozhovor?

Joj. Rozhovor je úplne jasný, Wrekmeister Harmonies na Dunk!Festivale 2019. Značnú časť sme sa bavili o ich albume The Alone Rush, ktorý je o umieraní. Ich koncert v Brne ma veľmi zasiahol, bolo tesne po tom, ako mi umrel pes a všetky tie fyzické nepríjemnosti, o ktorých JR Robinson spieva, som mala v čerstvej pamäti. JR s Esther boli neuveriteľne príjemní a strašne ľudskí, JR ma riadne vyškolil o šťastí a utrpení. Možno tam padla aj nejaká tá slzička. Navyše obaja majú hrozne príjemný a ukľudňujúci hlas. Musím však podotknúť, že takmer všetci ľudia, s ktorými som mala tú česť robiť rozhovor, pre mňa boli inšpiratívni. Až sa mi zdá, že na to, aby človek prerazil, nestačí len dobrá hudba, je tam až prekvapivo veľké zastúpenie vskutku príjemných ľudských bytostí. Náhoda? Nemyslím!

Fotenie je viac tricky, vždy mám stres, či vyjde aspoň jedna dobrá fotka, takže v priebehu si ho moc neužívam. Ale ten moment, keď Lingua Ignota repostla na Instáči moju fotku z koncertu v Amsterdame a dostala takmer tri tisíc srdiečok, okrem iného od mojich obľúbených fotografov, festivalov a komentovali to ľudia ako Amanda Palmer, to ma celkom dostalo. Zhodou okolností som v ten deň mala dohodnutý termín na tetovanie, takže ten neuveriteľný pocit mám neplánovane zvečnený na tele.

Jak jsi přišla k focení?

Opäť raz náhodne? Trochu som s fotením koketovala, keď som mala osemnásť, ale nejak to nedopadlo. Pred rokom a pol som si povedala, že si spravím radosť, kúpila som si foťák, načítala zopár článkov, aby som vedela, čo je to tá clona, ISO a tak ďalej a skúsila cvaknúť pár koncertov, pretože vlastne nič iné sa v mojom živote nedeje.

Jak ses dostala do Prahy?

Som z južného Slovenska, z malého mesta kúsok od Bratislavy, Dunajskej Stredy. Bohužiaľ tam moc kultúrneho vyžitia, najmä toho alternatívneho, nebolo a mne bolo odjakživa jasné, že chcem mať kultúru na dosah. Logickým krokom bola Bratislava, kde som bola posledné dva roky na strednej. Bol to bilingválny anglický program pre nadané decká, veľa spolužiakov šlo na prestížne svetové univerzity a ten zvyšok skončil poväčšinou v Prahe na Karlovke. Tak som sa zviezla s prúdom.

Živíš se programováním. Setkáváš se s nějakými stereotypy o ženách programátorkách?

Bohužiaľ stretla, počas štúdia a aj v pracovnom živote. Počas školy bola asi najtvrdšia odpoveď na dotaz z mojej strany, že kvôli týmto otázkam by ženy mali radšej ostať pri sporáku. Bola som jediná ženská v krúžku, chalanom to prišlo ako veľmi zábavná odpoveď, všetci sa schuti smiali a ja som nielenže ten predmet nedokončila, ale na cvikách som sa už vôbec neukázala. Nie je to nič príjemné, ale mám pocit, že situácia sa celkovo mení. Hodne záleží na firemnej kultúre a konkrétnom tíme. A som ozaj vďačná, že nateraz som zakotvila v tíme, kde si navzájom pomáhame a o možných riešeniach veľa diskutujeme. Asi prvá firma, kde nemám panický strach z code review, a to sa cení!

Jsi velká fanynka metalu. Co tě na něm fascinuje?

Baví ma všetko temné. Nemusí to byť nutne metal, ale dosť často sa to prelína. A vlastne ma bavia aj hlučné veci, čo metal opäť spĺňa. Win win. Momentálne som však zamilovaná do Keeley Forsyth. Britská herečka, ktorá svoj debut vydala v štyridsiatke, predtým robila nejakú show pre deti, ale dačo nemilé sa jej v roku 2017 prihodilo, a to malo za následok dočasnú paralýzu jazyka. Proste stratila reč. Ten album je veľmi minimalistický, netradičný, najmä spev, občas tie zvuky akoby odrážali jej čiastočné ochrnutie, niečo medzi fyzio a psychoterapiou. A najmä je plný emócií, surových a ľudských. Milujem ten pach človečiny a životné príbehy. No a ešte si teraz ulietam na novom albume Tittinguru. Robila som s chalanmi rozhovor a typicky týždeň pred rozhovorom nepočúvam absolútne nič iné. A rozhovor bol veľmi príjemný, takže ešte fičím na vlne.

Ráda chodíš pěší poutě, chystáš nějakou i tohle léto?

Ďalšia z mojich úchyliek. Okrem vegánstva a potreby adoptovať každého starého chorého psa, ktorý sa mi objaví na FB walle. Aby som vysvetlila situáciu, nechodím na pešie púte, ja stále dookola chodím na tú istú púť do Santiaga de Compostela. Prvú som absolvovala v roku 2006 a odvtedy vždy, keď si potrebujem niečo upratať v hlave, tak sa tam proste vrátim. Celú trasu som dokončila dvakrát a čiastkovo som to absolvovala aspoň šesťkrát. Je to úplne iný a veľmi jednoduchý spôsob života, človek má len svoj tridsať dva litrový batoh, v ňom celá existencia, dve sady oblečenia, denník a mesiac kráča. Neexistuje spôsob, ako uniknúť svojim myšlienkam, zároveň ma hrozne baví, že ľudia, ktorých tam človek stretne, tam často idú s podobnou motiváciou a sú ochotní sa skutočne rozprávať, neboja sa ísť do hĺbky, vyrozprávať životné príbehy. Teda až po povinnom kolečku rozhovorov, odkiaľ v daný deň vyšli, kam plánujú dôjsť a v akom meste začali púť… Toto leto to na Santiago moc nevyzerá. Ale tajne dúfam, že si aspoň adoptujem psa a vezmem ho do lesa tu v Čechách.

Oblíbená deska za posledních deset let?

Túto hru asi nemôžem hrať. Hocičo napíšem, tak sa ešte ďalší mesiac budem spotená uprostred noci budiť s tým, že som zabudla na taký či onaký album.

Co přeješ Full Moonu k deseti letům?

Nech sa mu darí, samozrejme. Štyridsať dvakrát viac ako doteraz. A nech ešte veľa ľuďom vstúpi do života a zmení ho tak rázne ako mne. Dikíčko! Jo a veľa metalu a slovenského editora.

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Moon Crew #46: Petr Mareš

redakce 04.01.2021

Petr je věčný student v tom dobrém smyslu slova, publicista, který má zkušenost s nejednou redakcí v tuzemském tisku. Antropolog, politolog, hudební hledač i ideologický průzkumník.

Moon Crew #45: Zdeněk Němec

redakce 28.12.2020

Široký úsměv je poznávacím znamením dalšího člena měsíčního posádky, který s námi letí už dlouhá léta.

Moon Crew #44: Daniel Lukács

redakce 21.12.2020

S Dantezem se v Moon Crew bavíme především o hudbě, okrajově se ale dotkneme i kriminálu a maďarské fotbalové ligy.

Moon Crew #43: Martin Tegel

redakce 14.12.2020

Opavská spojka, které pravidelně z redakce posíláme velké těžké knihy, se specializuje na recenze komiksů. Tedy nejen.

Moon Crew #42: Lukáš Masner

redakce 07.12.2020

Jak jde dohromady psaní o filmu a natáčení, jak jde dohromady obrazivost a kontemplace anebo proč tak rád Lukáš Masner fotí?

Moon Crew #41: Jiří akka Emaq

redakce 30.11.2020

Severní Čechy, židovské anekdoty, Písně z měsíce. Naše teplická spojka Jiří Šimon akka Emaq v dalším Moon Crew.

Moon Crew #40: Sabina Coufalová

redakce 23.11.2020

Björk na Primaveře. Hromadný průjem v Banátu. Nejvíc lásky na Okolojelese. Neboli nejsilnější festivalové zážitky a oblíbené destinace Sabiny Coufalové.

Moon Crew #39: Jakub Koumar

redakce 16.11.2020

Ačkoli se Jakub Koumar živí fotografií, do Full Moonu už osm let přispívá texty. Moon crew o Jihlavě, hudbě a flákání na fildě.

Moon Crew #38: Dominik Polívka

redakce 09.11.2020

Hudební recenzent, fanoušek posthardcoru, specialista v oblasti firemního vzdělávání a člen Full Moon posádky (i kapely). Dominik Polívka odpovídal na otázky v Moon Crew.

Moon Crew #37: Marek Kolařík

redakce 02.11.2020

Marek Kolařík třetím rokem zásobuje naše stránky fotografiemi lokálních akcí a kapel. O náročné práci, důležitosti momentek a pozoruhodných knihách vyprávěl v Moon Crew.