Peter Forgáč | Články / Reporty | 07.07.2017
Znova nastal prvý júlový víkend, keď stretnete tisíc známych, ktorých ste nevideli rok, lebo kde inde sa vidieť než na festivale opradenom samými naj. Ozývali sa hlasy o menej nabitom lineupe než po iné roky, no už prvý deň jasne naznačil, že nič také ako slabý večer sa konať nebude.
Párty začína klasicky už v špeciálne vypravenom vlaku s párty vozňom, čím by sa mohol inšpirovať nejeden festival. Počasie ideálne, postaviť stan, obehnúť nekonečné gastro a s pivom si vychutnať otváračku v podaní slovenského bizáru Chiki liki-tua. Na hlavnom stagei sa pokračovalo na slovenskú nôtu. Bolo nás jedenásť na čele s Milanom Lasicom odohrali svoj legendárny rovnomenný album v celej dĺžke a dokonca v úplnej premiére. Na pódiu sme videli vysokú muzikantskú školu s plejádou najlepších slovenských hudobníkov. Lasica, Dorota Nvotová na klávesy, Lasky, Jóbus a ďalší na jednom javisku sa len tak nevidí.
Aby legiend nebolo málo, pokračovalo sa rýchlym presunom na Slowdive. Udrela vás masívna stena zvuku striedaná melancholickými pasážami s vynikajúcim ženským vokálom. Shoegaze, aký ma byť, počas ktorého sa nedalo inak, než zavrieť oči a vychutnávať. A potom to prišlo. WTF moment večera a asi aj celého festivalu. Ďalší bizár, ale tentoraz poriadny v podaní nórskych Ylvis. Nečakal som nič, dostal som dávku miestami až neuveriteľnej koncertnej show. Ponúka sa prirovnanie s Die Antwoord z pred dvoch rokov, no ani tí sa na Nórov nechytajú. Wrestling na pódiu, striedanie štýlov v každom songu, fanúšik z prvého radu na pódiu, ktorý tiež dostal to, čo nechcel. A treba uznať, že kapela šlapala a muzikantsky to mali Ylvis na výbornú.
Keď neviete, čo dokáže jedna gitara a bicie, tak ste nikdy nevideli Slaves. Šialené bicie, špinavá gitara/basa a neskutočná energia. Dvaja týpci dokázali strhnúť niekoľkotisícový dav gárážovým punkom a v predu sa dokonca vytvorilo na Pohodu nevídané pogo. Aj napriek nie úplne časovo nabitému programu to bol silný prvý deň na Pohode, tak eklektický mix žánrov sa len tak nevidí. Od Lasicu do poga, skvelý večer. Čakáme na piatok, začína pršať.
Michal Pařízek 29.11.2023
Vizuální charakteristika jubilejního patnáctého ročníku byla ve znamení jakéhosi obřího flipperu, což se záhy ukázalo jako nadmíru příhodné.
Eva Karpilovská 28.11.2023
V půlce koncertu skupina opustila podium, aby se vrátila k upravenému, akustickému setupu, kterým se opravdu přenesli do dob před rock’n’rollem. Long Before the Rock’n’roll.
Tomáš Jančík 26.11.2023
Absolutní zapálení a smysl pro detail je vidět i ve chvíli, kdy raperovi na moment vypadne text – žádná nejistota, ve vteřině nastupuje freestyle.
Dominik Polívka 26.11.2023
Holubice, Macintosh a řecké sloupy. Procházím estetiku videí kanadského producenta Patrika Driscolla. Vše v dřevní kvalitě 3D modelů z počátku milénia.
Kryštof Kočtář 24.11.2023
Laťku norští hudebníci nasadili dost vysoko hned ze startu, avšak euforická cesta do cíle se nesla v jejím neustálém navyšování a překračování.
Michal Smrčina 23.11.2023
Kdo by se nebál do Divadla Hybernie? Toto místo si příliš nespojuji s kapelami typu Laibach...
Lukáš Grygar 22.11.2023
Když došlo na O Superman, nebudu lhát, že mě nedojala – slyšet naživo basový nájezd doprovázející „so hold me, mom“ je samozřejmě chvilka do památníčku.
Jiří V. Matýsek 21.11.2023
Post-festivalová deprese bude po letošním Blues Alive tak nějak silnější. Všechno si prostě sedlo.
Ondřej Pěkný 18.11.2023
A pak se na scéně objevuje kladivo. S topůrkem barvy magenta, jiným, než dvě výše zmiňovaná. Jsou tedy tři? Jedno se transformovalo?
Filip Peloušek 15.11.2023
Když se o pár měsíců později blížím šlehaný štiplavým podzimním větrem přes Hlávkův most k Fuchsu, mám tušení, že tentokrát dostanu trochu jiný druh zážitku.