Články / Recenze

The Ruby Suns sa pohli, až zapraskali ľady

The Ruby Suns sa pohli, až zapraskali ľady

Anna Nahálková | Články / Recenze | 28.02.2013

Od roku 2010, kedy vyšiel ich posledný album Fight Softly, sú v značnom pohybe, doslova zlomoch. Od plážového hopkania na Novom Zélande, ku vážnym fjordom v Nórsku. Ryan McPhun, hlavný a viacmenej už jediný hýbateľ/konateľ tejto skupiny, sa v roku 2010 presťahoval kdesi poblíž Osla a začal žiť niečím novým. Okrem iného aj ľadovými kockami v nápojoch a ich stúpajúcim počtom.

Jeho domovský label Sub Pop uvádza, že najnovší album Christopher je poznačený nielen presťahovaním, ale tiež rozchodom s dlhoročnou priateľkou, a asi si vieme predstaviť, akým „novým novotám“ boli The Ruby Suns vystavení. Možno je to ako so žiarením, nedá sa tomu ujsť – len znášať následky a následne ich premeniť do inakosti zvuku.

Ak by som chcela porovnávať zvuk nových Ruby Suns, bolo by náročné obkresliť to všetko do jednej vety. Zatiaľ poviem len, že ide o kompletnú výmenu naturálnych slnečných bio-zvukov a primeraných experimentov za nepríliš lahodný synthpop, umelé svetlá a nepriliehavé echá, ktoré sa presúvajú po stĺpoch elektrického vedenia. Značná zmena efektov, refrénov a výsledného dojmu.

Stačí si vypočuť singel nazvaný Kingfisher Call Me. Ponúka kompletne odlišný stupeň namotania sa na melódiu, akýsi instantne syntetický produkt, ktorý je dochutený dekádou 80s. Asi bude nutné sa inak nastaviť, avšak je pravda, že pri prvom počutí by ste len ťažko uhádli, že toto sú The Ruby Suns, tí Ruby Suns s Tane Mahuta, Oh Mohave, Maasai Mara a všetkými tými záhradami, chlorofylom alebo plážami a vtáctvom z Fight Softly (2010), Sea Lion (2008) alebo The Ruby Suns (2009).

Výnimku z „alba rozchodov“ drží azda pieseň Desert of Pop, ktorá má byť oslavou McPhunovho stretnutia so speváčkou Robyn, inak sú texty poznačené vnútorným prerodom autora a následnou extrovertnosťou. V piesni Dramatikk sa McPhun skutočne a vedome dostáva do dramaticky vysokých a chytľavých vokálov. Je pravdepodobné, že ani Cyndi Lauper by sa nehanbila pobehovať medzi jeho refrénom. Jump In je síce ukážkou zjavného súperenia zvuku bicích a elektronických beatov z búrkového oblaku, ale víťaz je už dopredu známy. Starlight by sa dokonale hodila ako prechodová melódia soundtracku pre akčný béčkový film z rokov dávno minulých.

Konečný zvuk albumu má na svedomí skúsený producent Chris Coady, u ktorého strávil McPhun dva týždne v jeho newyorskom štúdiu. Coady pracoval s Beach House, Delorean, Grizzly Bear či Gang Gang Dance (a jeho vplyv pri Christopherovi je zrejmý). Album je plný explozívnych melódií a akéhosi futuristického žargónu, ktorému je miestami ťažšie rozumieť. McPhunov vokál je obalený do niekoľkých synthpopových vrstiev, z ktorých len ťažko vyťažiť tú pôvodnú verziu. Nie je jasné, či je to zámer, alebo len akýsi disco rozmar. Lo-fi zvuk je nahradený príliš veľkým počtom random zvukov z neidentifikovateľných zdrojov.

Texty možno stále svedčia o tom, že Ruby Suns sú v štádiu hľadania „skutočného sveta“, avšak, ak si môžeme dovoliť trochu hyperbolizácie, aktuálne to prebieha s flitrami a natupírovanými vlasmi v štýle 80s, s otáčajúcou sa discoguľou, ktorá u tejto formácie nastavuje smer a rýchlosť sveta.

Je zjavné, že McPhun opustil pohodlie svojej detskej izby, snívania a fosforeskných hviezd na strope. Prestal na moment priveľmi rozmýšľať a začal byť skutočným účastníkom party. Bližšia špecifikácia tejto „party“ je ale ľahko čitateľná – prehnane masívne prechody od veršov ku refrénu, mosty poskladané z umelohmotných zvukov skôr nudia, ako by mali zaujať. A mám pocit, že podobným synthpop štádiom si kapely prechádzajú omnoho skôr, nie po vydaní troch albumov.

Teda namiesto pláží, záhrad a ranného slnka prišiel sneh. A nielen obyčajný sneh, toto je POP-SNEH! A náznaky podvedomej aktivity v Heart Attack: „Sending signals in the snow/ sunset drips in the horizon/ but why can’t you look back.“ Zo všetkého spomenutého sa dá napísať len jediné: dark side Ruby Suns nesvedčí. Ani ten neustálený rozpor medzi chuťou rozjímať (Boy) a letmým nezáväzným hopkaním bez zmyslu (Starlight).

Vymeniť izolované štúdium v NY za lúku, to by pravdepodobne prospelo.

Info

The Ruby Suns - Christopher (Sub Pop, 2013)
www.subpop.com/artists/the_ruby_suns

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Emotivní žalořevy Esazlesa

redakce 18.09.2019

Azyl v jeskyni skončil. Na malé formáty už není čas. Dává to smysl?

Když prach z cesty skřípe v zubech... (Gravelroad)

redakce 17.09.2019

Crooked Nation už při pohledu na přebal postrádá psychedelickou barevnost předchozích desek, zdobí ji černobílý obraz kostlivce v obleku.

Příliš dlouhá cesta k příliš prchavé nostalgii (Deafheaven)

redakce 16.09.2019

Ordinary Corrupt Human Love je stejnou měrou tvůrčí svoboda jako okázalá vypočítavost.

Cesta do hlubin dánské duše (Søren Bebe)

redakce 13.09.2019

Bebeho skladby na albu Echoes nejsou pouhou ozvěnou, ale vlastním hlasem, který Bebeho řadí k nejslibnějším talentům nejen skandinávské hudební scény.

Nelítostná dekompozice klubového elektra (Blanck Mass)

redakce 12.09.2019

Krutá atmosféra nelítostně tepající do posluchačových spánků je jasným testamentem doby. Reflexe environmentálního žalu, deprese, dekontrukce a kompozice naděje?

Improvizační dialog (Haco, Takako Minekawa, Dustin Wong, Tarnovski)

redakce 05.09.2019

Kannazuki je tradiční japonské pojmenování pro říjen v lunárním kalendáři. Nahrávka totiž vznikla právě 1. října loňského roku.

Uprostřed božského aroma (HTRK)

redakce 04.09.2019

Melancholické písně australského dua HTRK dýchají osamělostí. Platí to i pro novou nahrávku, kterou zítra představí v Praze?

Stopující chlápek u silnice (Bruce Springsteen)

redakce 04.09.2019

Springsteenův přímočarý autorský styl zůstal neobroušen a na Western Stars se mu po letech opět dostává adekvátní formy.

Vana plná extáze (Hot Chip)

redakce 03.09.2019

A Bath Full of Ecstasy je zatím tím nejpopovějším albem Hot Chip, ostatně dva roky nazpět psali Goddard a Taylor písně pro Katy Perry.

Tady není místo pro slabost (Bolehlav)

redakce 01.09.2019

Michal Milko poslal francouzskému labelu Audiotrauma písně s dotazem, zda by si nemohl zahrát na jejich každoročním pražském festivalu. Co se stalo?