Články / Reporty

Samorast Beseda u Bigbítu

Samorast Beseda u Bigbítu

Veronika Kubanková | Články / Reporty | 05.08.2013

Pri nekonečnej odysseovskej ceste za Besedou u Bigbítu zašitej v malebnom Tasove som si vravela, že nie je možné, aby mi stačili len dva festivalové dni. Je to možné. Vďaka heslu slovenských železničných dráh „nečakajte nič, alebo aj všetko“ som zmeškala pesničkárku Beatu Bocek a kým som sa sunula so spravodlivým hnevom na pleciach maličkým areálom, zneli záverečné tóny Zrní.

Festivalové možnosti sa rozdeľovali na dve hudobné stanovištia A a B, pričom jedno ponúkalo najčastejšie klasické, prevažne čisté žánre rocku a folku, druhé najrôznejšie odnože alternatívnych prekvapení. Medzi prvé nepochybne patrilo vystúpenie Kyklos Galaktikos, hiphopových agitátorov proti systému a nízkym dôchodkom. Čerstvými beatmi a oldskulovým hip hopom odštartovali krásne stúpajúcu krivku kvality v tomto žánri, tak často chýbajúcom na iných festivaloch.

Na väčšom Áčkovom pódiu sa zatiaľ piekla nekonečne hravá tanečná vzpruha v podaní Midi Lidi. V hravom tele hravý duch a k tomu si pripíšte ešte väčšinu najznámejších vypalovačiek tejto vtipnej partie s úprimným nasadením, ktoré dvíha nôžky bez ohľadu na to, koľko litrov piva sa vám od podgurážených susedov ujde za golier. V polke koncertu však nastala prvá dilema, ktorú som, myslím nie jediná, musela riešiť: neustále sa prekrývajúce koncerty, spontánne riešenia, následné prekvapenia a sklamania. Odísť z tanečného kotla za vykričaným menom Boris Carloff sa ukázalo ako jedno z nešťastných riešení.

Pochybujem, že je v prípade kritikmi ospevovaného producenta a hudobníka ospravedlnením za nemastné-neslané vystúpenie zlé ozvučenie. Trošku patetická a štylizovaná prehliadka debutom The Escapist mala veľmi krátku zvukovú dĺžku pôsobnosti, hoci projekcie tohto pána sú vizuálne skvosty na pohľadanie. Sympatická a energicky prežívajúca violončelistka bola len nemou okrasou a strácala sa spolu s ostatnými nástrojmi v speve Borisa, ktorý sa atmosféricky vznášal kdesi mimo môj vkus. Nevadí, boli aj horší.

Tak napríklad Pinneaple Thief. Tí sa so svojou ľútostivou, skromnou až hanblivou atmosférou na veľkom pódiu úplne scvrkli. Vrásku, ktorá mi vybehla pri ich vystúpení na čelo, som zmazávala ešte niekoľko hodín. Vcelku svižný indie rock sa premenil na „suicidal plan“, keď sa výmenou elektrickej gitary spľasol na skormútené piesne so španielkou, ktoré by nezachránil ani naozaj veľký táborák. Spevák Bruce Soord zrejme nemal svoj deň a pri záverečnom chudobnom potlesku som mala chuť ho objať a povedať mu, že sa na neho nehnevám, vôbec. Vrelý pocit vyvolávala aj poľská hiphopovo noiseová dvojica sympaťákov Napszyklat (pre mňa jeden z najlepších koncertov, aký Beseda ponúkla). Vďaka absencii rozdrapených gest a okamžitým kontaktom s publikom bez zbytočných slov sa na nás valil rýchlik podprahového dunenia ambientných a experi-mentálnych zvukov. Ak mal ktokoľvek dovtedy stisnuté sedacie svaly, týpek v ružovej kukle za laptopom ho bez ťažkostí primäl k uvoľneným a spontánnym prejavom. Niečo bolo vo vzduchu. Taká tá príjemná radosť z hudby, ktorá nemá hranice jazykové ani žiadne iné a na chvíľu ľuďom dáva pocit nesmiernej voľnosti myšlienok a pohybu.

Do toho vletela neriadená strela Mucha v sprievode Lebowského v pyžame s veľkou gitarou (Petr Zavadil) a dlháňa s boľavými krížami (M. E. Kyšperský). Velila im železná ironická lady Nikola Muchová so strapatým három a pojašenými pohybmi. Niektorí chlapi sa urazili a výraz jedného z SBS pri slovách „Ježíši... mrdá mi v hlavě“ bol na nezaplatenie. Bránice sa nestačili napĺňať vzduchom, pretože Nikolin nápaditý humor prenesený do ostro- kyslých textov o hygiene, mužskom ochlpení a chlebe s marmeládů nebol len pózou, ale prejavom svojskej osobnosti, s ktorou sa človek cítil ako v krčme pri pive. Len o dosť lepšie.

Rozlohovo skromný areál festivalu bol bohatý na útočiská pred slnkom a zaujímavé inštalácie i performance pod zastrešujúcim názvom Apollónova navštěva. V objatí topoľov sa v riečke so splavom nachádzali tajomné hracie skrinky Jiřího Suchánka (Turbulence) poháňané a tvarované silou vetra. Myšlienka spájať laikov a umelcov bola prítomná i pri tvorivej hre účastníkov na lavičku, dirigovanej O. Bystrickým. To i mnoho iného naznačovalo, že relatívne slabší piatkový program bude sobotňajším prevalcovaný.

Hneď v popoludňajších hodinách sa zjavili Kieslowski. A bolo to zvláštne zjavenie, pretože pri skladbách albumu Na nože som mala ozaj pocit bodavý. Nôž tohto nádherne vyváženého dua má však namiesto čepele pierko a jeho pohladenie ma hreje na líci doteraz. Okolité topoľové lístky sa trepotali vo vetre s rovnakým chvením, s akým sa šírili ich skladby. Labutia žena za klavírom a prenikavo mužný pán s gitarou vedia toho mnoho, o živote, hudobne i tak celkovo. Najviac mi však utkvela jedna zo starších skladieb (album Tiché Lásky), v ktorej je posolstvo jasné: „Zúfalstvo nechajme životu, sny budú ľahké. Milencom nahotu a deti matke“.

Jednoducho a poeticky skonštruované odpovede na často preceňované životné otázky predviedol i Peťo Tázok (Bene) s Karaokem Tundrou. Odkiaľsi sa ku mne zatúlal pes a zdieľal so mnou tieň, zatiaľ čo Peťo šušlavo rozprával: „Poviem vám jeden text,“ bez hudby, len príbehy o detstve a táboroch, o alternatívnych priateľkách a smutných dňoch. Peťovo vesmírne blues sme všetci s porozumením počúvali a psík sa vytratil až pri poslednej skladbe. Lebo tieň sa posunul a stage sa začínali prehýbať pod legendárnymi talentami. Peter Lipa so svojou cháskou jazzových profíkov na mňa však nezapôsobil. tak ako mal. a pohltili ma až hradby masívneho post-rocku esazlesa. Bol to azda jeden z mála výborne ozvučených koncertov na alternatívnej Béčkovej scéne, vďaka čomu i jemnejšie povahy prichádzali so zaujatím rovno do drsného gitarového objatia.

Najviac očakávaní WWW spustili geometrický hon na slová a obrazy a v tom momente sa pódium ohlo najviac. Futuristická beatová paľba a temnota textov pôsobila ako drtička kostí. Bolo nemožné nesledovať túto industriálom pobozkanú skladačku. Tanečný rytmus pritvrdil bubeník Pavel Fajt a odchod za začínajúcimi Volkova Sisters ma bolel najviac. Obzvlášť preto, lebo bol zbytočný. Namiesto očakávaného zahĺbenia sa do darkambientnej nálady ma privítal len hluk. Všetka nádhera osobitých, hudobne nenapodobiteľných mágov z Maďarska sa stratila kdesi v zle ozvučených mikrofónoch, gitarách a elektre. Škoda.

Záver festivalu bol vo veľkom štýle podporený Daveom Herrerom and the Hero Brothers Band. Suverénne strhol k sebe masu i kamenné tváre SBS s výrazom neskrývaného obdivu. Spod prstov Davea sa zapaľovali struny, blues a rock’n’roll rozcítili aj chriakajúcich pánov od rána sa kúpajúcich v pive. Môžem prehlásiť, že Dave je jeden z mála hudobníkov, u ktorého sa mimika namiesto slov dá akceptovať ako komunikačný prostriedok. Na poli alternatívy sa však už neobjavilo žiadne potešenie či prekvapenie.

Festival Beseda u Bigbítu na mňa zapôsobil ako zaujímavý samorast, ktorého smer nie je ničím a nikým ohraničený. A preto si niektoré superlatívy rada ušetrím i na ďalšie ročníky.

Info

Beseda u Bigbítu 2013
2. – 3. 2013, Topolový hájek, Tasov

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

V kuchyni pod stolem, v atomovém krytu Simony Blahutové

prof. Neutrino 07.07.2020

Průvodcem výstavy je figurka legendární multifunkční hračky - Igráčka, jež neodmyslitelně patřila k povinné výbavě socialistické mládeže.

Full Moon 10: Buď promotérkou VI

apx, Jiří Šurák 02.07.2020

"Když jsme s klukama ze Scrape Sound čekali v příletové hale na Swans, koupila jsem si u Kosty dvě kafe, aby se mi přestaly klepat kolena, a dělala jakože nic,"…

Ani ne tak třaskavá jako ironická směs Františka Skály

Adéla Polka 29.06.2020

Být náhodný kolemjdoucí, řeknu si, že pánové obstojně hrají staré vály od táboráků a že se tomu u mikrofonu daří s jistou dávkou sebeironie napodobovat Elvise.

Banksy v Praze aneb jak znásilnit uměleckého teroristu

Ondra Helar 24.06.2020

Ta chvíle, kdy jsem Banksyho viděl poprvé. Palestina, zaprášená silnice vedoucí východně od Betléma, před více jak deseti lety...

Full Moon 10: Pokora je dar. Wovenhand (us) 1. 6. 2010 Bush Hall, Londýn, UK

Pavel Vulterýn 01.04.2020

Všechny tváře Grazu: Poznámky z Elevate 2020

Václav Adam, Jan Starý 11.03.2020

Rakouský festival nepatří k těm největším, ale sestavu nabídl prvotřídní a zejména skvěle využil možnosti města.

Zasnená ženská melanchólia (Agnes Obel)

Lucia Banáková 10.03.2020

Štyri dámy na pódiu a jemná dávka škandinávskej melanchólie nasvietená modro ružovými farbami.

„Energy crew, kde ste?!“ (Stormzy)

Jonáš Sudakov 05.03.2020

Lúč svetla neustále sledoval Stormzyho po pódiu, a keď zostal osamotený v tme, na chvíľu z neho šiel dojem, ktorý miestami rezonoval aj na albume Heavy Is The Head.

Vájb devadesátek je zpátky! (Pushteek Fest)

waghiss666 29.02.2020

Z koncertů se čím dál více vytrácí jakýsi aspekt vzrušujícího nebezpečí. Budu nadosmrti vzpomínat na všechny barvy, riffy, rytmy, tváře a pocity z tohohle večera.

Jen začátek nečeho velkého (Algiers)

waghiss666 24.02.2020

Půldruhé hodiny večírku u konce světa? Prý kdyby se o slovo nehlásila tradiční páteční diskotéka, hráli by ještě dýl. A mi by ani to nestačilo.