Články / Reporty

Suverenita a zároveň zraniteľnosť (Lingua Ignota)

Suverenita a zároveň zraniteľnosť (Lingua Ignota)

Lucia Banáková | Články / Reporty | 12.10.2019

Lingua Ignota je pre mňa objav a fenomén tohto roku. Behom niekoľkých mesiacov som mala možnosť vidieť ju päťkrát a vždy sa mi ten zážitok vryl hlboko pod kožu. A hoci Pelican so Slowcrush vo Future boli hudobne silní protikandidáti, nemohla som odolať a v upršaný utorkový večer som sa vybrala smer Strahov.

Nechápte ma zle, Sedmička je super miesto, ale trochu som pochybovala, či tam Kristin Hayter zapadne. Jej umenie vychádza z bolestivej spomienky na domáce násilie, ktoré si niekoľko rokov zažívala. Na novom albume sa síce posunula do výrazne metaforickejšej roviny, ale stále je jasné, že rany na duši sa budú hojiť ešte dlho. A Sedmičku si spájam skôr s naštvaným hardcorom, energickou párty ako s intímnym, očistným a terapeutickým večerom plným toho najosobnejšieho utrpenia. Navyše mám skúsenosť, že tour ju extrémne vyčerpáva a výkony kolísajú, nemilé znamenie, že by tomu mohlo byť aj tentokrát, bol aj druhýkrát zrušený koncert v Košiciach.

Večer otváral český projekt Olbrama Pavlíčka 93Echoesandsirens, ktorý som počula prvýkrát. Za iných okolností by som bola nadšená, temná dunivá elektronika, ktorá bola prerušovaná modulovanými výkrikmi ma vcelku naladila, ale predskakovať Lingue Ignota je nevďačná úloha. Vlastne mi výber dával zmysel, Kristin využíva predovšetkým svoj hlas a ocenila som, že 93Echoesandsirens sa o svoj hudobný podmaz postaral sám. Ale celkový dojem by som zhrnula ako “Not great, not terrible”.

Kristin v mikine Daughters medzitým pripravovala svoj minimalistický, ale pôsobivý stage z priesvitného igelitu, ktorý nalepila na drevený trám a obalila ním stôl s klávesami a počítačom. Je to zvláštne, naposledy som ju videla len pár dní dozadu, v Amsterdame, kde hrala v hlavnej sále veľkého divadla a rovnaká inštalácia pôsobila veľmi krehko. Tu kus plastu vyvolal dojem silného ochranného štítu. Prvýkrát som ocenila, že organizátori vybrali práve Sedmičku.

Začala na minútu presne a s publikom sa nemazlila. Vyzliekla si mikinu, priniesla fľašu minerálky, zahrala tri jemné akordy a vypustila vlnu svojej bolesti, smútku, zúfalstva a občasnej nádeje, ktorá je však pochovaná pod silnými sedimentami utrpenia. Neviem, či ma niekedy prestane fascinovať tá úprimnosť, drásavá krása, monumentálnosť a zároveň intimita, ktorú Lingota Ignota dokáže preniesť na publikum v priebehu niekoľkých sekúnd. Nie je to pekné, akoby by mohlo, krehká blondína z plných pľúc vykrikuje vety ako “Die motherfucker, die!” alebo naopak v plnej zraniteľnosti čistým hlasom spieva “Throw your body in the fucking river” či “May your foes be many, may your days be few”.

Jediné svetlo, ktoré svieti, je to, s ktorým sa Kristin prechádza, máva, svieti si ním do tváre a občas zahliadnem modriny a jazvy na jej tele. Mieri do publika, stojí odo mňa na dosah ruky a pritom mám pocit, že je zavretá v inom vesmíre, akoby okolo nej bola neviditeľná klietka, mreže, ktoré chce svojim krikom rozbiť na márne kúsky, celá sa odovzdať, ale nejde to, je v nej uväznená. Útočisko našla v rohu miestnosti a publika sa pýta ďalšiu z otázok, na ktoré nepoznám odpoveď. “How do I break you?” Po návrate na stage sa skryje za pripravený igelit. Samozrejme so svojím svetlom a tieň, ktorý vrhá, pôsobí v porovnaní s jej skutočnou siluetou ako obor. Aspoň na chvíľu si oddýchnem, mám pocit, že sa na toto improvizované plátno premieta neskutočná sila, ktorá v tejto ľudskej bytosti je…

Pražské publikum si na rozdiel od toho amsterdamského vytlieskalo prídavok. To sa mi ešte nestalo. Nastalo krátke poďakovanie, Kristin zmizla v backstagi a vo mne opäť zanechala zmätok.

Na niektoré zážitky sa nedá zabudnúť. Som si istá, že si navždy budem pamätať ten okamih, keď som Linguu Ignotu prvýkrát počula v malej sále na Roadburn festivale a takmer zabudla dýchať. Na Sedmičke som už vedela, do čoho idem, žiadny výpadok fyziologických funkcií sa nekonal, ale vždy tak trochu závidím ľuďom, ktorí ju vidia prvýkrát.

Info

Lingua Ignota (us) + 93echoesandsirens
9. 10. 2019 Klub 007 Strahov, Praha

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Full Moon 10: Pokora je dar. Wovenhand (us) 1. 6. 2010 Bush Hall, Londýn, UK

Pavel Vulterýn 01.04.2020

Všechny tváře Grazu: Poznámky z Elevate 2020

Václav Adam, Jan Starý 11.03.2020

Rakouský festival nepatří k těm největším, ale sestavu nabídl prvotřídní a zejména skvěle využil možnosti města.

Zasnená ženská melanchólia (Agnes Obel)

Lucia Banáková 10.03.2020

Štyri dámy na pódiu a jemná dávka škandinávskej melanchólie nasvietená modro ružovými farbami.

„Energy crew, kde ste?!“ (Stormzy)

Jonáš Sudakov 05.03.2020

Lúč svetla neustále sledoval Stormzyho po pódiu, a keď zostal osamotený v tme, na chvíľu z neho šiel dojem, ktorý miestami rezonoval aj na albume Heavy Is The Head.

Vájb devadesátek je zpátky! (Pushteek Fest)

waghiss666 29.02.2020

Z koncertů se čím dál více vytrácí jakýsi aspekt vzrušujícího nebezpečí. Budu nadosmrti vzpomínat na všechny barvy, riffy, rytmy, tváře a pocity z tohohle večera.

Jen začátek nečeho velkého (Algiers)

waghiss666 24.02.2020

Půldruhé hodiny večírku u konce světa? Prý kdyby se o slovo nehlásila tradiční páteční diskotéka, hráli by ještě dýl. A mi by ani to nestačilo.

Vyprodaná Akropole? John Wolfhooker se hlásí o slovo.

Kateřina Ondráčková 24.02.2020

V dnešní době se žánrová vyhraněnost už moc nenosí, u John Wolfhooker se dlouhodobě osvědčila fúze screama, čistých vokálů, djentu a nově i elektro samplů.

Ho99o9 uspořádali obskurní hlukový dýchánek

Vojtěch Podjukl 24.02.2020

Frustrace je v hudbě silně znát a poskytuje zdroj energie, kterou jsou schopni na jevišti přetavit v dramatickou a absurdní podívanou.

Soundtrack do nového města (Black Marble & Panther Modern)

Sabina Coufalová 20.02.2020

Černá vládla všem. Snad nezavlaje i nad Kasárnami, hovory o budoucnosti karlínského prostoru se vynořovaly celý večer.

Efterklang v euforii. Archa též.

Veronika Mrázková 18.02.2020

Tak čistou a elektrizující radost není možné zažít často, byť se vám vystoupení líbí sebevíc... Stalo se v Divadle Archa.