Flippah | Články / Reporty | 24.04.2016
Poznáte obraz Nighthawks od Edwarda Hoppera? Presne tak nevyzerá Mariatchi, okrem toho, že oba bary sa nachádzajú na rohu temnej ulice. Zavolať na posledný koncert v podniku, ktorý sa zatvára, hrobárov z Londýna - Buriers, tomu sa hovorí trefa do čierneho. Mariatchi fungovalo ako klubový priestor/bar od roku 2012 vďaka nadšeniu pre muziku majiteľa a prevádzkovateľa Richťa. Pred rokom sa tu odohrala pred vchodom neslávna scéna, keď banda holohlavýh kokotov dokopala ľudí vychádzajúcich z baru. Zvedaví si dohľadajú príslušné video, čoho sú schopní fašouni, ktorí sa teraz snažia chrániť nás vo vlakoch pred nebezpečnými živlami. Ďakujem, nebolo treba. Kto nás ochráni pred nimi???
Mariatchi disponuje miniatúrnym pódiom a zvláštnou akustikou, skosenou klenbou pred pódiom, čo spôsobuje, že každý jeden koncert musí byť už len na základe settingu komorný. Buriers začali na minútu presne, až to chvíľu vyzeralo ako zvukovka, tak sme sa priblížili. Prvých pár skladieb nás bolo asi 10 postávačov a prešlapovačiek, kým spevák nenaznačil, nech ideme bližšie, a vtedy začala ozajstná výmena emócií. A dostávali sa nám plné priehrštia. Napriek znateľnej únave a menším problémom so zvukom James P Honey striedal starú akustiku so špagátom à la Ctib s elektrickou gitarou, občas zasadol k starodávnej vertikálnej ťahacej harmonike s klávesami, z ktorej vychádzal aj tak nanajvýš jedno-dvojtónový drone alebo sa len tak vydal s mikrofónom medzi ľudí a face to face dával diktát abstraktných metafor. Jedna za druhou a k tomu tá dášafonfľašovská nefalšovaná charizma. Chvíľami pocit ako na HC show, i keď produkovaná muzika skôr "zasnívana, melancholická, premýšľavá". V tričku Enrique Iglesias a mikinou s nášivkou Leonard Cohen si môžeš dovoliť čokoľvek.
Keďže je to jedna z posledných zastávok na česko-slovenskej tour, vtípky vraj už došli. Napriek tomu sa chytáme na: Monday? You cannot see nobody in the streets in London on monday! a opisy nevydareného nahrávania albumu v Texase, lepšie než z Preachera: Huge swimming pools, lot of churches everywhere and when you eat in a restaurant, suddenly a cowboy walks in, looking at us with this question in his face, what the fuck this bunch of homosexuals wants here? Perkusionista s výzorom, že by mohol hrať skôr v Sunn O))) a že aj zvuky tiahnúce sa z jeho skromnej bicej súpravy by sa nestratili v žiadnej doom jazzovej kapele. Osvetrovaný cellista, vyzerajúci ako PhD študent u Pianistky Elfriede Jelinek, dokonale dopĺňa podivnú trojicu backing vokálom. Hra s gradáciou, zvukomalbenosťou slov a prenikavým, rezonujúcim hlasom je natoľko podmanivá, že aj keď dávam po dlhej dobe koncert natriezvo (sic!), nebolo nutné nič umelo pridávať k atomosfére večera.
Celý set odohraný za hodinu a to odozneli všetky songy z posledných dvoch EP Four Songs a To Speak of One's Own Pride plus pár z čias, keď kapela fungovala ešte so sprievodom chorusových speváčiek ako Band of Buriers, dva vytlieskané prídavky a posledný fingerpicking cover Wolfie od anglickej pesničkárky Scout Niblett. Toto bol očistec a to vám vravím, že som neveriaci. Júlia hovorila, že to bol zážitok podobný, ako keď si porevala pri Billovi Callahanovi, a Maja, ktorú sme stiahli tesne pred začiatkom, prežila celý koncert opretá o reprák necelý meter od kapely a viditeľne si to užívala. Ak Saul Williams je martýr, tak ja som lúzer a James P Honey je king! Pri stánku s merchom sme ešte kecali, ako ich baví robiť profesionálne vyzerajúce klipy na kolene, o DIY scéne v Čechách a na Slovensku, kde stretli mrte príjemných ľudí, o tom, že s tým anti-rapom je to celé len taký ujeb, a nakoniec vymiename okrem mailov aj odznak Buriers za odzak našej včelárskej crew Bee Bee Kingz s odkazom Support your local beekeeper, čo s priezviskom Honey dáva celkom zmysel. Starý kamoš mi raz spomínal, ako zažil koncert Dirty Three v malej putike v nejakom zapadlom francúzskom mestečku, verím, že to bolo podobné ako dnes večer tu. O rok dúfam znova. A Mariatchi sa sťahuje len do šenku cez ulicu oproti. We all die twice/ the first time when we cease to breathe/ and the last time is the last time someone speaks our name.
Buriers (uk)
18. 4. 2016, Mariatchi, Nitra
Veronika Miksová, Kryštof Kočtář 16.04.2024
Na koncerty chodíme v Brně často, ale sklepní scénu Husy na provázku nebo Komorní sál JAMU jsem ještě nikdy neviděl tolik přeplněné jako během Faunu...
Julia Pátá 15.04.2024
Početné publikum pražské Archy+, ve které se letos usadil promotérský kolektiv Heartnoize, kvapem obsazuje místa ve velkém sále multifunkčního prostoru...
Kryštof Kočtář 13.04.2024
Když jim roku 2020 vyšlo album Liebe, psal mi kamarád nadšeně: „Ty vole, čeští Natural Snow Buildings!“ Přestože jsem s jeho zjednodušením nesouhlasil, radost jsem sdílel.
Jakub Veselý 12.04.2024
Na pripravené gitary a klávesy dopadla tma, ktorú po chvíli rozrazilo intenzívne biele svetlo prechádzajúce do stroboskopického prerušovania rozplynutého do hustej hmly.
Dominik Polívka 08.04.2024
Večírek pod taktovku Jednoty s dystopickými kulisami štvanického Fuchsu a ještě dystopičtější produkcí vystupujících.
Marek Hadrbolec 08.04.2024
Paroháče vystřelují do vzduchu a nad nimi se šklebí obličeje s corpsepaintem a falešnou krví. Na pódiu povlávají černé pláště a volány rudé košile.
Kryštof Kočtář 02.04.2024
Tentokrát v pozici „strejc edž“, jak bylo nazváno jejich aktuální turné, tedy jako kapela, co nepije.
Kryštof Kočtář 31.03.2024
Zkraje byla zdrojem světla drobná baterka, s níž si Morten Gass hledal cestu k nástrojům, tedy bicí soupravě, klávesám a kytaře.
Tomáš Jančík 28.03.2024
I tak, nebo právě proto vyzařuje Kaleida stále přitažlivější hřejivý komfort, ze kterého se těžko odchází.
waghiss666 24.03.2024
Moc krásnějších ženských jsem na pódiu neviděl, a to opakovaně. A Annet X to o sobě ví, nestydí se za svůdnost a ladně tančí na hraně s podbízivostí.