Články / Reporty

Vek (nie) je len číslo (Joan Baez)

Vek (nie) je len číslo (Joan Baez)

Pavol Gajdoš | Články / Reporty | 02.04.2018

Keď sa povie Joan Baez, vo vzduchu sa objaví zmes rešpektu a očakávania – z prekračovania hraníc bežného koncertu smerom k zážitku spoluúčasti na šesťdesiatročnej kariére, aká nemá obdobu nielen vo folku. Nestarnúca pesničkárska ikona si vydupala pre svoje posledné turné koncertnú zástavku v Bratislave, v meste, kde pred skoro tridsiatimi rokmi žiarila na sklonku režimu aj napriek vypnutej elektrike svetlom nádeje, ktoré ju sprevádza dodnes. Výzor a vôňa Istropolisu tieto časy pripomínali a sála bola dobrým miestom na revíziu nežne vybojovaných hodnôt. Čo sa zistilo?

Jedna bitka vtedy skončila, ale vojna dnes zúri ďalej rovnako v Amerike ako u nás. Hovorilo sa o fandení študentom odmietajúcich v školách zbrane, ako aj o držaní palcov nespokojným davom zhromažďujúcim sa u nás. Časy sa menia, zaznelo v hymne protestsongov, po nej speváčka zaspievala hymnu štátnu. Tú našu... Publikum sa zdvihlo a mierne rozpačito podporilo speváčku, ktorá z papiera spievala presvedčivejšie ako domáci. Myslím, že nie len kvôli mikrofónu. Nad Tatrou sa sťahujú mračná už nejeden piatok, no blýskanie sa konalo hlavne v očiach na pódiu. Okolo šesťsto ľudí v do dvoch tretín zaplnenej sále s divadelným sedením videlo dojímavé vystúpenie odohraté zo srdca do srdca, akoby špeciálne pre každého jedného zúčastneného. Pre vystúpenia Joan Baez od roku 1959 nič nové. Svojím typickým pohľadom prenikajúcim nezvykle hlboko prebodávala v tento večer každú citlivú bytosť. Dialo sa tak za zvuku skvelo zvládnutej interpretácie širokého rozptylu piesní, autorských najstarších aj najnovších, Dylanoviek, amerických folkových klasík alebo rôznych kultových piesní od Simona and Garfunkela až po Toma Waitsa. Ak niekto v takejto speváckej forme hovorí, že zápasí s odchádzajúcim hlasom, je na zamyslenie, aké hlasy počúvame dnes a čo nám hovoria.

Každé slovo nenásilne kraľovalo silou, akú mu môže dať len čas, vytváralo obrazy a ostávalo vo vzduchu dlho po doznení. Okrem presvedčivého spevu a gitary skvele ozvučené vystúpenie dotváral speváčkin syn Gabriel jemnou hrou na perkusie a ako naposledy v NTC v roku 2014 aj Dirk Powell, multiinštrumentalista v pravom slova zmysle. Pár skladieb viac „po americky“ pomohla zaspievať aj Grace Stumberg, spolu s rýchlonohou gitarovou techničkou ďalšia sympatická členka koncertnej výpravy, kde pokojne aj tourmanažéri môžu stáť na pódiu. Poradie skladieb fungovalo, zvukové farby od huslí cez mandolínu, akustickú basovú gitaru až po klavír listovali hudobnou encyklopédiou Štátov, pomalé momenty vyvažovali rýchlejšie, vážne ešte vážnejšie až k tým najvážnejším.

Gro publika tvorili staršie páry, bolo vidieť bývalých ministrov, premiérky, hercov, novinárov, aktivistov, no akosi málo, ak vôbec, hudobníkov. Nie že by folk, a už vôbec nie angažovaný, udával trendy domácej hudobnej scény, ale rozlúčkový koncert Joan Baez predsa nie je stredajšia jam session v kaviarni. Večer ukončili Imagine a Blowing in the Wind. Joan Baez ako skúsená pesničkárka so stovkami vlastných piesní ich nerozlišuje na „vlastné“ či „adoptované“, ale ide skôr po tom, čo hovoria. V tomto čase, na tomto mieste hovorili naozaj veľa, keď na pozadí doznievala celá jedna éra.

Info

Joan Baez (us)
29. 3. 2018 Istropolis, Bratislava

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Všechny tváře Grazu: Poznámky z Elevate 2020

Václav Adam, Jan Starý 11.03.2020

Rakouský festival nepatří k těm největším, ale sestavu nabídl prvotřídní a zejména skvěle využil možnosti města.

Zasnená ženská melanchólia (Agnes Obel)

Lucia Banáková 10.03.2020

Štyri dámy na pódiu a jemná dávka škandinávskej melanchólie nasvietená modro ružovými farbami.

„Energy crew, kde ste?!“ (Stormzy)

Jonáš Sudakov 05.03.2020

Lúč svetla neustále sledoval Stormzyho po pódiu, a keď zostal osamotený v tme, na chvíľu z neho šiel dojem, ktorý miestami rezonoval aj na albume Heavy Is The Head.

Vájb devadesátek je zpátky! (Pushteek Fest)

waghiss666 29.02.2020

Z koncertů se čím dál více vytrácí jakýsi aspekt vzrušujícího nebezpečí. Budu nadosmrti vzpomínat na všechny barvy, riffy, rytmy, tváře a pocity z tohohle večera.

Jen začátek nečeho velkého (Algiers)

waghiss666 24.02.2020

Půldruhé hodiny večírku u konce světa? Prý kdyby se o slovo nehlásila tradiční páteční diskotéka, hráli by ještě dýl. A mi by ani to nestačilo.

Vyprodaná Akropole? John Wolfhooker se hlásí o slovo.

Kateřina Ondráčková 24.02.2020

V dnešní době se žánrová vyhraněnost už moc nenosí, u John Wolfhooker se dlouhodobě osvědčila fúze screama, čistých vokálů, djentu a nově i elektro samplů.

Ho99o9 uspořádali obskurní hlukový dýchánek

Vojtěch Podjukl 24.02.2020

Frustrace je v hudbě silně znát a poskytuje zdroj energie, kterou jsou schopni na jevišti přetavit v dramatickou a absurdní podívanou.

Soundtrack do nového města (Black Marble & Panther Modern)

Sabina Coufalová 20.02.2020

Černá vládla všem. Snad nezavlaje i nad Kasárnami, hovory o budoucnosti karlínského prostoru se vynořovaly celý večer.

Efterklang v euforii. Archa též.

Veronika Mrázková 18.02.2020

Tak čistou a elektrizující radost není možné zažít často, byť se vám vystoupení líbí sebevíc... Stalo se v Divadle Archa.

Magické harmonie (Hackedepicciotto)

Jakub Koumar 17.02.2020

Uspořádat dobrý koncert je tak trochu alchymie, při níž se vždy musíte na něco spolehnout. Na co se spolehnul tenhle večer v Kaštanu?