Články / Reporty

Vek (nie) je len číslo (Joan Baez)

Vek (nie) je len číslo (Joan Baez)

Pavol Gajdoš | Články / Reporty | 02.04.2018

Keď sa povie Joan Baez, vo vzduchu sa objaví zmes rešpektu a očakávania – z prekračovania hraníc bežného koncertu smerom k zážitku spoluúčasti na šesťdesiatročnej kariére, aká nemá obdobu nielen vo folku. Nestarnúca pesničkárska ikona si vydupala pre svoje posledné turné koncertnú zástavku v Bratislave, v meste, kde pred skoro tridsiatimi rokmi žiarila na sklonku režimu aj napriek vypnutej elektrike svetlom nádeje, ktoré ju sprevádza dodnes. Výzor a vôňa Istropolisu tieto časy pripomínali a sála bola dobrým miestom na revíziu nežne vybojovaných hodnôt. Čo sa zistilo?

Jedna bitka vtedy skončila, ale vojna dnes zúri ďalej rovnako v Amerike ako u nás. Hovorilo sa o fandení študentom odmietajúcich v školách zbrane, ako aj o držaní palcov nespokojným davom zhromažďujúcim sa u nás. Časy sa menia, zaznelo v hymne protestsongov, po nej speváčka zaspievala hymnu štátnu. Tú našu... Publikum sa zdvihlo a mierne rozpačito podporilo speváčku, ktorá z papiera spievala presvedčivejšie ako domáci. Myslím, že nie len kvôli mikrofónu. Nad Tatrou sa sťahujú mračná už nejeden piatok, no blýskanie sa konalo hlavne v očiach na pódiu. Okolo šesťsto ľudí v do dvoch tretín zaplnenej sále s divadelným sedením videlo dojímavé vystúpenie odohraté zo srdca do srdca, akoby špeciálne pre každého jedného zúčastneného. Pre vystúpenia Joan Baez od roku 1959 nič nové. Svojím typickým pohľadom prenikajúcim nezvykle hlboko prebodávala v tento večer každú citlivú bytosť. Dialo sa tak za zvuku skvelo zvládnutej interpretácie širokého rozptylu piesní, autorských najstarších aj najnovších, Dylanoviek, amerických folkových klasík alebo rôznych kultových piesní od Simona and Garfunkela až po Toma Waitsa. Ak niekto v takejto speváckej forme hovorí, že zápasí s odchádzajúcim hlasom, je na zamyslenie, aké hlasy počúvame dnes a čo nám hovoria.

Každé slovo nenásilne kraľovalo silou, akú mu môže dať len čas, vytváralo obrazy a ostávalo vo vzduchu dlho po doznení. Okrem presvedčivého spevu a gitary skvele ozvučené vystúpenie dotváral speváčkin syn Gabriel jemnou hrou na perkusie a ako naposledy v NTC v roku 2014 aj Dirk Powell, multiinštrumentalista v pravom slova zmysle. Pár skladieb viac „po americky“ pomohla zaspievať aj Grace Stumberg, spolu s rýchlonohou gitarovou techničkou ďalšia sympatická členka koncertnej výpravy, kde pokojne aj tourmanažéri môžu stáť na pódiu. Poradie skladieb fungovalo, zvukové farby od huslí cez mandolínu, akustickú basovú gitaru až po klavír listovali hudobnou encyklopédiou Štátov, pomalé momenty vyvažovali rýchlejšie, vážne ešte vážnejšie až k tým najvážnejším.

Gro publika tvorili staršie páry, bolo vidieť bývalých ministrov, premiérky, hercov, novinárov, aktivistov, no akosi málo, ak vôbec, hudobníkov. Nie že by folk, a už vôbec nie angažovaný, udával trendy domácej hudobnej scény, ale rozlúčkový koncert Joan Baez predsa nie je stredajšia jam session v kaviarni. Večer ukončili Imagine a Blowing in the Wind. Joan Baez ako skúsená pesničkárka so stovkami vlastných piesní ich nerozlišuje na „vlastné“ či „adoptované“, ale ide skôr po tom, čo hovoria. V tomto čase, na tomto mieste hovorili naozaj veľa, keď na pozadí doznievala celá jedna éra.

Info

Joan Baez (us)
29. 3. 2018 Istropolis, Bratislava

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

V kuchyni pod stolem, v atomovém krytu Simony Blahutové

prof. Neutrino 07.07.2020

Průvodcem výstavy je figurka legendární multifunkční hračky - Igráčka, jež neodmyslitelně patřila k povinné výbavě socialistické mládeže.

Full Moon 10: Buď promotérkou VI

apx, Jiří Šurák 02.07.2020

"Když jsme s klukama ze Scrape Sound čekali v příletové hale na Swans, koupila jsem si u Kosty dvě kafe, aby se mi přestaly klepat kolena, a dělala jakože nic,"…

Ani ne tak třaskavá jako ironická směs Františka Skály

Adéla Polka 29.06.2020

Být náhodný kolemjdoucí, řeknu si, že pánové obstojně hrají staré vály od táboráků a že se tomu u mikrofonu daří s jistou dávkou sebeironie napodobovat Elvise.

Banksy v Praze aneb jak znásilnit uměleckého teroristu

Ondra Helar 24.06.2020

Ta chvíle, kdy jsem Banksyho viděl poprvé. Palestina, zaprášená silnice vedoucí východně od Betléma, před více jak deseti lety...

Full Moon 10: Pokora je dar. Wovenhand (us) 1. 6. 2010 Bush Hall, Londýn, UK

Pavel Vulterýn 01.04.2020

Všechny tváře Grazu: Poznámky z Elevate 2020

Václav Adam, Jan Starý 11.03.2020

Rakouský festival nepatří k těm největším, ale sestavu nabídl prvotřídní a zejména skvěle využil možnosti města.

Zasnená ženská melanchólia (Agnes Obel)

Lucia Banáková 10.03.2020

Štyri dámy na pódiu a jemná dávka škandinávskej melanchólie nasvietená modro ružovými farbami.

„Energy crew, kde ste?!“ (Stormzy)

Jonáš Sudakov 05.03.2020

Lúč svetla neustále sledoval Stormzyho po pódiu, a keď zostal osamotený v tme, na chvíľu z neho šiel dojem, ktorý miestami rezonoval aj na albume Heavy Is The Head.

Vájb devadesátek je zpátky! (Pushteek Fest)

waghiss666 29.02.2020

Z koncertů se čím dál více vytrácí jakýsi aspekt vzrušujícího nebezpečí. Budu nadosmrti vzpomínat na všechny barvy, riffy, rytmy, tváře a pocity z tohohle večera.

Jen začátek nečeho velkého (Algiers)

waghiss666 24.02.2020

Půldruhé hodiny večírku u konce světa? Prý kdyby se o slovo nehlásila tradiční páteční diskotéka, hráli by ještě dýl. A mi by ani to nestačilo.