Colours po úplňku #3: Pozornosť inde

„Ostrava, pyčooo,“ rezonuje ešte v piatkové ráno. Bojím sa vyjadrení, že štvrtkový večer patril Kryštofovi, že som na Kryštofkempe, že Kryšof korunoval večeru a že Kryštof zářil. Kryštof sme my. Návštevník musel byť v druhý deň festivalu pozornejší než ostatné dni, aby unikol davovej psychóze podporenej ohňostrojom, ktorý dopadal na jasajúci dav a jeho popol sa vplietal do vlasov.

Razím cestu medzi klobásami a langošmi, kde si stánkari robia svoju vlastnú hudobnú diskotéku, a z ktorej vylieza pódium Cylinders Gong, charizmatický priestor uprostred kovovej spleti Dolních Vítkovic. Ceny a výber jedla sú viac než ľudové, to však nepatrí na jednu z najelegantnejších scén, ktorú festival ponúka. Kronos Quartet sa zrodili pred viac než štyridsiatimi rokmi – doba, za ktorú mnoho kapiel stihne vykradnúť samých seba hneď niekoľkokrát, a v našich končinách sú pomerne ostrieľaní. Sláčikovú štvoricu som videla tretíkrát a zas inak, vtipne, elegantne, ladne. Struny im na kobylke skáču neskutočným spôsobom, s voľnosťou improvizácie predvádzajú precízne nacvičené takty a pohyby. Ich setlist je len zriedkakedy rovnaký, noty sú voľne dostupné na ich edukačnej online platforme 50 for the future, učiť sa môžete hneď. Členov spája akási vnútorná oduševnenosť a patria určite k tomu najzaujímavejšiemu, čo je momentálne k videniu na klasickej scéne. Bez ohňostroja.

fotogalerie z druhého festivalového dne sledujte zde, tady i tu

Pocit, že v Dolních Vítkovicích prebiehajú zároveň dva festivaly, podporuje na rovnakom mieste vystúpenie ukrajinského manifestu Dakh Daughters. Ensemble mieša nemiešateľné, strieda nástroje jak Petr Marek osemnástky a vytvára energetický mix hudby a performance ako vystrihnutý z kabaretu na Mont Martri. Celé vystúpenie sa odohráva v niekoľkých vrstvách: vážna dráma sa pretvára v smiech, ten zas do grotesky a ústi do hnevu nad spoločnosťou, celé podtrhnuté ženskou ľahkosťou, ktorú ovládajú majstrovsky. So šarmom niekdajších francúzskych kabaretov a ohnivosťou a silou východoeurópskych žien rapujú a berú si do úst politické témy, ktoré v poetických veršoch pľujú do publika. A to im to hltá, prehĺta a úprimne tancuje do posledného tónu. A tak v podobnom časopriestore vystupujú dva súbory – jeden, ktorý sa vtipným spôsobom snaží upozorniť na ukrajinských politických väzňov v Rusku a vyzdvihuje slobodu, a druhý, ktorého slogan by kľudne mohol znieť „hráme všade tam, kde nám zaplatia“, naviac podporené zo strany dramaturgie hlavným festivalovým časom na hlavnom pódiu. Prílišná bojácnosť organizátorov ponúknuť publiku niečo iné, než po čom prahne, či len slepé pokračovanie v tom, čo robia ostatní a teda absencia reflexie? Alebo len malá zodpovednosť za vplyv, ktorý najväčší festival v Čechách v priebehu rokov nadobudol?

Prašným hľadiskom sa prenášame ku dramaturgickým perličkám festivalu, ako sú juhoafrickí BCUC, zmeska hip-hopu, kontinentálneho soulu a funku. Opäť sa vnárajú myšlienky na africkú živelnosť, ktorá v poslednej dobe preniká na európske pódiá a snaží sa rozhýbať naše statické biele telá. Podľa ich vlastných slov hrajú od ľudí, pre ľudí, s ľuďmi, a energia, ktorá sa vzájomne vymieňala medzi pódiom a hľadiskom, tomu len nasvedčovala. Farebnú paletu štvrtkového programu doplnil o severský chlad aj majster piana a hudobnej skladby Islanďan Ólafur Arnalds. Rozprávkový komorný pop, ktorý razil z pódia, narúšalo akurát dunenie okolitých stagov a trieštilo pozornosť k nim. Prídeme radi znova a inak.

Ľahkosť leta nás chytá na konci dňa medzi továrenskými komínmi a v príjemnej spoločnosti. Odpútať sa od témy rádiového pop rocku sa dá len ťažko, rozpútal diskusiu ako máloktorý akt, ktorý do areálu zavítal, a dostáva až neprimeranú pozornosť, či už jedným alebo druhým smerom. Zaznelo niekoľko krásnych vecí a tie snáď prehlušia reprodukovaného Michala Davida zo Semtex stánku. Ale to už sme znova na začiatku...