Hypnóza, potom tranz (Sýček + Oswaldovi)

Tak ako minulý rok odštartoval v Kabinete Múz priebežný festival Vinyla, ktorý spestrí jeseň prierezom nezávislej scény podujatiami naprieč Českom. Brno dostalo večer intenzívneho psychedelického rocku, keď ho prišlo reprezentovať trio Oswaldovi, čerpajúce z amerického a tuarežského blues, a po dlhšej pauze Sýček, ktorý sa v obmenenej zostave zmieta krautrockovou vlnou nového albumu IV.

Trojica Oswaldových nastupuje, no ani priamy pohľad na hudobníkov nedokáže pripraviť na prvotný šok z nárazu perkusnej paličky Kateřiny Malé na biciu súpravu. Rytmus sa rozbieha a Adam Šťasta drví zvuk skreslenej basgitary a spolu s vybrnkávaním na gitaru Andrey Rottina zaváňa spaghetti western. Pocitu pomáha aj výjav vokalistu.

Ďalšie skladby napredujú bez pauzy a dlhé repetičné pasáže nehlásia koniec. Je to jeden celok, ktorý omamuje poslucháčov. Tí sa zaseknú v slučke nemenných tanečných pohybov a zdá sa, že sa tomu nevyhnú ani hudobníci, hrajú v tranze, opakujú slová, každý sa sústredí na svoju rolu. Vizuálne nebádať spoluprácu, zvukovo to je opačne. Jednotlivci sú načasovaní ako hodinky, bicie mimo cyklus rytmov podtrhuje Andreov hlas, gitara nasleduje spievanú melódiu. Je zaujímavé pozorovať každý detail, postrehu slúži aj skvelý zvuk, všetky nástroje ostro počuť. Tempo uvoľňuje iba skladba Higher, zato intenzitu páli na maximum. Spev a slová pôsobia ako zranený prednes na pohrebe, zvonivé činely pracujú s napätím. Verše „Flames will you take them higher now that it is all over“ preruší noiseový ruch a pálí ako šľahajúce plamene po pridaní horľaviny. Vzápätí nerušene pokračuje minimalistický ambient. ne Way Out nakoniec napovedá jedinú cestu preč. Každý si musí prejsť vrcholom hypnózy v podobe opakujúceho sa basového riffu a mámivého rytmu bicích.

Počas zvukovej skúšky Sýčka zarazí počet ľudí na scéne, pódium pôsobí so sedemčlennou kapelou menšie. Následne ostáva len gitarista Ambróz Šulej a klávesáčka Naty Středová, ukazujú si, ako sa dá prehrať zvuková stopa cez snímače gitary priložením telefónu, ktorý hrá. Známy trik ma prekvapí pri prvej skladbe. Gitarista púšťa húkanie sovy, v pozadí neustále počuť atmosférický ruch syntetizátorov. Do masy vnikajú tri gitary, jedna sa venuje iba farbe skrz efekty.

Koncert je nabitý ohromnou energiou, na svedomí to má aj vystupovanie frontmana Libora Staňka. Do mikrofónu chrlí strohé textové pasáže a tmelí ich poslucháčom priamo do hlavy. Zo zvukovej masy odkazuje na indiánsku poéziu Ladislava Nováka, pospevuje ich na ceste kozmického rocku, „A poplujem dál pořád dál”. Dokonca skladba Jaro léto podzim zima, ktorá vystihuje lenivé pofľakovanie sa naprieč obdobiami, oplýva intenzitou, aj keď si stále zachováva povedomú bluesrockovú atmosféru.

Večer eskaluje desivý Nosferatu. Kolobeh inštrumentálnych zneliek dopĺňa až bolestivý noiseový ruch, hypnóza sa vynecháva, vnemy podliehajú rovno tranzu. Text oslovuje divákov, „střez se vyslovit to jméno jinak obrazy života vyblednou“. Pak si doberá preľaknutých – „Kam chvátáš příteli? svému osudu stejně neunikneš“ – a začne veľkolepý záver, keď za stroboskopických svetiel páli kapela na plné grády a Staněk vzýva operenca. „Sýček, sýček!“