Články / Reporty

Iba plakať v tmavých kútoch (The Paper Kites)

Iba plakať v tmavých kútoch (The Paper Kites)

Jonáš Sudakov | Články / Reporty | 27.11.2019

„Standing always so quiet, we're like elevators, filled up with strangers,“ spievajú The Paper Kites na titulnej piesni albumu On the Train Ride Home. Rovnako mĺkvo ako postavy v piesni stáli aj návštevníci Rock Café na pondelňajšom koncerte. V melanchóliou naplnenej sále, tak papierové šarkany mohli viať v úplnom kľude a spokojne predstaviť dvojicu nových albumov o nočných tulákoch, nenaplnených láskach a smútku za domovom.

Minimálna podmienka pre predskokana by malo byť aspoň to, aby nenarušil atmosféru, s ktorou hlavná hviezda večera príde. Islandský hudobník Axel Flóvent tento bod splnil. Flanelová košeľa, akustická gitara, reverb a zamilované pohľady dievčat v prvej rade – pesničkár bol na rovnakej vlnovej dĺžke ako The Paper Kites. Izolovanosť ostrovnej hudby publikum utlmila a spomalila čas pre indie folkové balady. Láska sa niesla vzduchom a aj sa stelesnila, keď zahral pieseň pre fanúšika, ktorého priateľka nemohla prísť – príbeh, ktorý by Islanďan mohol pridať do svojho repertoáru. Po pol hodine sa však akustický set začal zlievať dokopy, a tak Axel Flóvent v pravej chvíli s pokorou zbalil gitaru a nechal nás v pokoji čakať.

Keď sa tvorba kapely točí okolo ťažších osobných tém, môže byť zložitejšie nájsť v ich hudbe priestor pre humor. Bolo príjemné prekvapenie, keď sa frontman Sam Bentley snažil vtipmi toto status quo nabúrať a vytvoriť v klube familiárnu atmosféru. Pri akustických častiach nabádal barmanov, aby robili tie najtichšie drinky v ich živote a fanúšikov zas povzbudzoval, aby sa pripojili k spevu, iba keď poznajú slová, v inom prípade by tak mohli ostatným skaziť zážitok. Akonáhle sa však prestalo hovoriť a začalo hrať, v priestoroch klubu nastala indie folková omša. Krásne vyznela jedna z novších piesní Between the Houses, v popredí ktorej zostal sám spevák Sam Bentley s harmonikou a zvyšok kapely ho dopĺňal iba vokálnymi vsuvkami so zatvorenými očami a zopnutými rukami. Najväčší pohyb v sále bolo kývanie hlavou, ale aj to sa občas zdalo príliš energické a bola škoda, že ho nenahradilo sedenie. Skutočnosť, že koncert bol hlavne pre zamilovaných, nebolo tajomstvo, a páry tak zostávali po celý čas v objatí. Kto prišiel sám, zostal iba plakať v tmavých kútoch.

fotogalerii z koncertu zhlédněte zde

Hudobne vynikli najmä intímnejšie momenty a pokusy o veľkolepejšie indie rockové výbuchy s elektrickou gitarou niekedy vyšli na prázdno. Pri nahrávaní posledného albumu On the Corner Where You Live pre nich bola inšpiráciou hlavne hudba osemdesiatych rokov, a tak zahrnutie coveru Wicked Game od Chrisa Isaaca bolo prirodzené. Pieseň ešte viac zdôraznila kvality, ktoré The Paper Kites majú.

V rozhovore z minulého roku povedala austrálska pätica o svojej tvorbe toto: „Vec, v ktorú veríme najviac, je čisté potešenie z hudby a jednoduchá radosť z hrania s priateľmi.“ Práve jednoduchosť a odľahčenosť bola príznačná pre celý večer. Publikum si úprimnosť kapely veľmi cenilo a tá im to zas oplatila oduševnením a láskyplným výkonom.

Info

The Paper Kites (au) + Axel Flóvent (is)
25. 11. 2019 Rock Café, Praha

foto © Mario Sikora

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Tváře povědomé i nepřítomné (PAF Olomouc)

Viktor Palák 10.12.2019

„Po pravdě – nevim,“ odvětila jedna z porotkyň Chalupeckého ceny Vjera Borozan, když se jí moderátoři zeptali, zda se opravdu baví, anebo zda to jen předstírá...

Na kusy (Cult of Luna & spol.)

Jakub Koumar 09.12.2019

The Fall. Světla žhnou a gradující hudba jako by trhala kusy sebe sama a ty padají z pódia do hlediště.

Více lidskosti (Holly Herndon)

Natálie Zehnalová 09.12.2019

Sedm lidí a jedna umělá inteligence zaplnili industriální budovu Kraftwerku odzbrojující dávkou energie, křehkosti a lidskosti.

Pestré farby neo-soulu (Jordan Mackampa)

Jonáš Sudakov 08.12.2019

V obyčajnom šedom svetri a s drobnou zimnou čiapkou sa podobá na Marvina Gayea nielen vizuálne, ale v jeho tvorbe je počuť aj dušu tejto legendy.

Dvakrát tři na Contempulsu (Trio Catch, Poing)

Jan Starý 03.12.2019

Během celého bloku fascinovalo nejen to, jak precizně jsou hráčky sehrané, ale i souznění, které se dá občas zachytit u jazzových nebo rockových kapel.

Méně světla (Boy Harsher)

Michal Smrčina 02.12.2019

Vidím trika Nitzer Ebb, gotiky z krypt mísící se s klasickým techno výkvětem v černém, vidím chlapce v béžových rolácích...

Oběd u ďáblovy bábinky (Ghost)

Jiří Vladimír Matýsek 02.12.2019

Švédský fenomén Ghost hrál u nás už dvakrát, nikdy to ale nebylo pořádně. S plnohodnotnou show dorazili až nyní, do moderních, chladných prostor O2 Universa.

Chaos, který nikdy nenastal (Amnesia Scanner)

Natálie Zehnalová 02.12.2019

Stojíme kolem dokola nevelkého pódia, sestávajícího ze třech oddělených platforem situovaných tak, aby se na představení dalo dívat i z vrchních pater majestátní budovy Kraftwerku.

Contempuls 2019: Formy pro emoce (Ascolta, Satoko Inoue)

Jan Starý 26.11.2019

Kombinování médií je velkým tématem dneška, jen výjimečně je ovšem takto dotažené, smysluplné a působivé.

Nedělní chvilka s Kadebostany

Adéla Poláková 26.11.2019

Zpěvačka Kristina Jakovleva se upřeně dívá do dálky a přísný výraz skupiny podtrhuje podsaditý pozounista Ross Butcher svými výraznými sóly.