Články / Reporty

Iba plakať v tmavých kútoch (The Paper Kites)

Iba plakať v tmavých kútoch (The Paper Kites)

Jonáš Sudakov | Články / Reporty | 27.11.2019

„Standing always so quiet, we're like elevators, filled up with strangers,“ spievajú The Paper Kites na titulnej piesni albumu On the Train Ride Home. Rovnako mĺkvo ako postavy v piesni stáli aj návštevníci Rock Café na pondelňajšom koncerte. V melanchóliou naplnenej sále, tak papierové šarkany mohli viať v úplnom kľude a spokojne predstaviť dvojicu nových albumov o nočných tulákoch, nenaplnených láskach a smútku za domovom.

Minimálna podmienka pre predskokana by malo byť aspoň to, aby nenarušil atmosféru, s ktorou hlavná hviezda večera príde. Islandský hudobník Axel Flóvent tento bod splnil. Flanelová košeľa, akustická gitara, reverb a zamilované pohľady dievčat v prvej rade – pesničkár bol na rovnakej vlnovej dĺžke ako The Paper Kites. Izolovanosť ostrovnej hudby publikum utlmila a spomalila čas pre indie folkové balady. Láska sa niesla vzduchom a aj sa stelesnila, keď zahral pieseň pre fanúšika, ktorého priateľka nemohla prísť – príbeh, ktorý by Islanďan mohol pridať do svojho repertoáru. Po pol hodine sa však akustický set začal zlievať dokopy, a tak Axel Flóvent v pravej chvíli s pokorou zbalil gitaru a nechal nás v pokoji čakať.

Keď sa tvorba kapely točí okolo ťažších osobných tém, môže byť zložitejšie nájsť v ich hudbe priestor pre humor. Bolo príjemné prekvapenie, keď sa frontman Sam Bentley snažil vtipmi toto status quo nabúrať a vytvoriť v klube familiárnu atmosféru. Pri akustických častiach nabádal barmanov, aby robili tie najtichšie drinky v ich živote a fanúšikov zas povzbudzoval, aby sa pripojili k spevu, iba keď poznajú slová, v inom prípade by tak mohli ostatným skaziť zážitok. Akonáhle sa však prestalo hovoriť a začalo hrať, v priestoroch klubu nastala indie folková omša. Krásne vyznela jedna z novších piesní Between the Houses, v popredí ktorej zostal sám spevák Sam Bentley s harmonikou a zvyšok kapely ho dopĺňal iba vokálnymi vsuvkami so zatvorenými očami a zopnutými rukami. Najväčší pohyb v sále bolo kývanie hlavou, ale aj to sa občas zdalo príliš energické a bola škoda, že ho nenahradilo sedenie. Skutočnosť, že koncert bol hlavne pre zamilovaných, nebolo tajomstvo, a páry tak zostávali po celý čas v objatí. Kto prišiel sám, zostal iba plakať v tmavých kútoch.

fotogalerii z koncertu zhlédněte zde

Hudobne vynikli najmä intímnejšie momenty a pokusy o veľkolepejšie indie rockové výbuchy s elektrickou gitarou niekedy vyšli na prázdno. Pri nahrávaní posledného albumu On the Corner Where You Live pre nich bola inšpiráciou hlavne hudba osemdesiatych rokov, a tak zahrnutie coveru Wicked Game od Chrisa Isaaca bolo prirodzené. Pieseň ešte viac zdôraznila kvality, ktoré The Paper Kites majú.

V rozhovore z minulého roku povedala austrálska pätica o svojej tvorbe toto: „Vec, v ktorú veríme najviac, je čisté potešenie z hudby a jednoduchá radosť z hrania s priateľmi.“ Práve jednoduchosť a odľahčenosť bola príznačná pre celý večer. Publikum si úprimnosť kapely veľmi cenilo a tá im to zas oplatila oduševnením a láskyplným výkonom.

Info

The Paper Kites (au) + Axel Flóvent (is)
25. 11. 2019 Rock Café, Praha

foto © Mario Sikora

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

V kuchyni pod stolem, v atomovém krytu Simony Blahutové

prof. Neutrino 07.07.2020

Průvodcem výstavy je figurka legendární multifunkční hračky - Igráčka, jež neodmyslitelně patřila k povinné výbavě socialistické mládeže.

Full Moon 10: Buď promotérkou VI

apx, Jiří Šurák 02.07.2020

"Když jsme s klukama ze Scrape Sound čekali v příletové hale na Swans, koupila jsem si u Kosty dvě kafe, aby se mi přestaly klepat kolena, a dělala jakože nic,"…

Ani ne tak třaskavá jako ironická směs Františka Skály

Adéla Polka 29.06.2020

Být náhodný kolemjdoucí, řeknu si, že pánové obstojně hrají staré vály od táboráků a že se tomu u mikrofonu daří s jistou dávkou sebeironie napodobovat Elvise.

Banksy v Praze aneb jak znásilnit uměleckého teroristu

Ondra Helar 24.06.2020

Ta chvíle, kdy jsem Banksyho viděl poprvé. Palestina, zaprášená silnice vedoucí východně od Betléma, před více jak deseti lety...

Full Moon 10: Pokora je dar. Wovenhand (us) 1. 6. 2010 Bush Hall, Londýn, UK

Pavel Vulterýn 01.04.2020

Všechny tváře Grazu: Poznámky z Elevate 2020

Václav Adam, Jan Starý 11.03.2020

Rakouský festival nepatří k těm největším, ale sestavu nabídl prvotřídní a zejména skvěle využil možnosti města.

Zasnená ženská melanchólia (Agnes Obel)

Lucia Banáková 10.03.2020

Štyri dámy na pódiu a jemná dávka škandinávskej melanchólie nasvietená modro ružovými farbami.

„Energy crew, kde ste?!“ (Stormzy)

Jonáš Sudakov 05.03.2020

Lúč svetla neustále sledoval Stormzyho po pódiu, a keď zostal osamotený v tme, na chvíľu z neho šiel dojem, ktorý miestami rezonoval aj na albume Heavy Is The Head.

Vájb devadesátek je zpátky! (Pushteek Fest)

waghiss666 29.02.2020

Z koncertů se čím dál více vytrácí jakýsi aspekt vzrušujícího nebezpečí. Budu nadosmrti vzpomínat na všechny barvy, riffy, rytmy, tváře a pocity z tohohle večera.

Jen začátek nečeho velkého (Algiers)

waghiss666 24.02.2020

Půldruhé hodiny večírku u konce světa? Prý kdyby se o slovo nehlásila tradiční páteční diskotéka, hráli by ještě dýl. A mi by ani to nestačilo.