Michael Lovett (Metronomy): Hýrenie farbami konzumu

Preživší new raveu polovice dve tisícich rokov Metronomy vydali pred troma rokmi obrovský album Metronomy Forever, s ktorým sa mali na jar 2020 objaviť aj v Prahe. To však nevyšlo ani po odklade na jeseň a istú dobu zostalo ticho. Medzitým nahrali nový album a po dvoch rokoch čakania sa konečne ukážu v plnej sile. K tomu klávesista Micheal Lovett využil v roku 2020 tento prestoj medzi koncertmi na vydanie svojho sólového albumu Pure Luxury. Pod menom NZCA Lines nahral dva albumy a krátko fungoval aj ako trio s bubeníčkou Sarah Jones (Hot Chip) a gitaristkou Charlotte Hatherley (Ash). Odvtedy mu tento projekt poskytuje priestor na kompletné kreatívne vyžitie, v ktorom sa môže realizovať hudobne aj vizuálne. Rukopisu domovskej kapely sa úplne nezbavuje, a koho baví jedno, pravdepodobne zaujme aj druhé, ale tematicky sa Lovett ponára hlbšie. Ako Európan žijúci v New Yorku poskytuje cenné postrehy z vonka na americkú spoločnosť. Rozhovor je z mája 2020.

Ako si zvládal posledných pár mesiacov?
Celkom dobre. Vo februári sme mali s Metronomy turné v Amerike, a potom som tam aj zostal lebo som mal svadbu. Mali sme sa vrátiť do Európy odohrať zvyšok turné, ale keď sa toto všetko udialo, rozhodol som sa zostať v Amerike, lebo moja žena pracuje v New Yorku. Keď začali pribúdať prípady, tak sme sa trochu vystrašili a prenajali si na mesiac dom v Pittsburghu. Mali sme veľa miesta, boli sme sami a snažili sa pracovať na svojich veciach. Takže sme si to nakoniec celkom užili.

Bol si teda dosť vyťažený.
Áno to určite. Pripomenulo mi to, ako som pred pár rokmi pracoval na svojom sólovom albume počas trojmesačnej pauzy medzi turné s Metronomy. Často som bol iba doma, nahrával a nikam nechodil. Toto bolo trochu podobné, len divnejšie. Chcem tým povedať, že ako hudobník som zvyknutý veľa pracovať vnútri a osamote. Nie je to akoby som bol zvyknutý chodiť niekam do kancelárie. Zároveň to ale bolo dosť stresujúce, lebo tak ako všetkým, aj mne sa zmenili plány. Myslel som, že budem hrať veľa koncertov a pôjdem na turné, ale všetko sa zmenilo.

Aké to bolo so zmenou koncertov? Aj keď si to nemusel zariaďovať priamo ty, asi to nebolo ľahké.
Našťastie máme ľudí, ktorí to za nás vybavili. (smiech) Manažér Metronomy na tom pracoval s bookermi a podarilo sa nám všetko presunúť, čo je super. Dúfam, že to ďalší rok naozaj vyjde. Bolo neuveriteľné, ako rýchlo sa to podarilo vybaviť. Na niektorých koncertoch som mal robiť support ako NZCA Lines, takže to bolo taktiež sklamanie. Keďže zatial nebudem mať ako vystupovať, tak sme sa rozhodli vydať album NZCA Lines skôr. Celá hudobná scéna sa aj tak teraz odohráva na internete, takže prečo nie. Je to zvláštna doba na vydávanie novej hudby. Zvláštna, ale dobrá.

Odkaz na Americké psycho v klipe na Pure Luxury je zábavný. Inšpiroval si tanečnými pohybmi Christiana Balea?
(smiech) Asi je tam istý element toho znepokojivého maniakálneho tancovania. Ale viac než tých pár tanečných pohybov som nedokázal spraviť. Určite je tam inšpirácia z tej filmovej scény, ale taktiež sme sa inšpirovali starými hollywoodskymi muzikálmi s pestrofarebnými kulisami. S naším obmedzeným rozpočtom sme sa to snažili čo najlepšie napodobniť.

Americké psycho hovorí veľa o konzume a plytkosti. Niečo takéto sa vyskytuje aj v piesni Pure Luxury, skúmaš to na zvyšku albumu hlbšie?
Skúmam, ale trochu iným spôsobom. Je to o tom byť plný nádeje, ale zároveň sarkastický. Napríklad je tam jedna divná pesnička s názvom Primp & Shine. Je to akési deväťdesiatkové R&B, ktoré je o tom, že žena nemusí nosiť make-up a kupovať si oblečenie, aby sa cítila krásna. Snažil som sa nebyť iba cynický a hovoriť, že všetko je na nič. Veľkú časť albumu som napísal okolo roku 2017, keď som bol v New Yorku. Bolo to v čase Trumpovej inaugurácie a pochodu žien. Spojenie s Americkým psychom vzniklo kvôli tomu, že aj keď ten film vyšiel v roku dvetisíc a je zasadený v osemdesiatych rokoch, tak mám z neho veľmi deväťdesiatkový pocit. Hudobne som sa inšpiroval napríklad albumom Midnite Vultures od Becka a podobnou hudbou z deväťdesiatich rokov, ktorá pôsobí veľmi hyperaktívne a svojím obsahom kritizuje veci, ku ktorým by mali ľudia v spoločnosti ašpirovať. Aj preto sú niektoré z tých tém na albume. Pred rokom 2016 vznikol v západných liberálnych krajinách dojem, že sme sa ako ľudstvo dostali na ďalšiu úroveň. Obzvlášť v Amerike všetci hovorili „aha, máme čierneho prezidenta, všetko je fajn a v pohode“ zrazu si ale uvedomili, že to tak nie je. Všetko bolo schované pod povrchom. Taktiež vidím v súčasnosti konzum v tom, ako si ľudia vytvárajú na sociálnych sieťach dokonalý obraz. Je to podobné plytvaniu a prepychu z konca osemdesiatych rokov, ktoré sú v Americkom psychu vyobrazené New Yorkom a nerovnosťou medzi chudobnými a bohatými. V tom zmysle mám pocit, že sme sa vrátili v čase.

PREFERENCIA DIKTÁTORSTVA

Sú to veci, ktoré si si začal výraznejšie všímať až keď si bol v Spojených štátoch?
Bolo to veľmi zaujímavé byť tu okolo roku 2017. Ale to isté sa deje aj v Anglicku. New York má však isté konotácie, takže si tie veci všímaš viac. V Anglicku sú zas environmentálne problémy, ktoré nikto neberie vážne. Ľudia vo vláde hovoria, že to nie je problém a namiesto pomoci občanom je ich motívom iba zostať pri moci. Toto všetko sa nejakým spôsobom prepojilo v albume, ale zároveň má byť zábavný.

Spolu so svojou ženou ste režírovali klip k Pure Luxury a v minulosti si pracoval aj na iných videách. Máš nejaký cieľ ohľadom robenia videí a režírovania?
Pri tomto albume som mal zámer režírovať aspoň niekoľko klipov sám. Mám veľmi jasnú predstavu, ako by mali vyzerať. Problémom sú ale peniaze a čas. Filmári musia pracovať s istými obmedzeniami a keď robíš klipy, tak sú ešte väčšie. V tomto stave musíme taktiež úplne premyslieť tie nápady, ktoré som mal. S klipom k pesničke Real Good Time mi pomohol kamarát Leo Stamp a typografiu k nemu spravila moja žena. Nejakým podobným spôsobom musíme premyslieť aj zvyšok nápadov.

Máš obľúbený klip Metronomy, v ktorom si bol poprípade aj ty?
Salt Caramel Ice Cream je určite jeden z mojich obľúbených, lebo som v ňom mohol „hrať“. Veľmi sa mi páči ten roztomilý koncept. Pamätám si ako som s Joeom (Mount) a Oscarom (Cash) sedel v nejakej tureckej reštaurácii na obede a oni sa o tom bavili. Iba sa hrali s nápadom, že by Oscar bol predavačom zmrzliny a mne to prišlo strašne vtipné. Bolo teda cool vidieť, ako sa ten nápad premenil na normálne video. Vec sa má tak, že klipy Metronomy majú naozajstný rozpočet, takže Joe si mohol nechať spraviť skvelé videá. Mám rád aj klip k Thing For Me s tým karaoke textom, ktorý režíroval Megaforce. Jeden klip mu točil aj Michel Gondry, čo je dosť šialené.

Na Instagrame ste začali s kapelou streamovať show s názvom Metronomy TV. Pozeral som šesť dielov, ale nemám tušenia ako to definovať. Ako by si to opísal ty?
Úprimne neviem, či je to iba vtip pre nás v kapele alebo nie. (smiech) Myslím si, že Joe chcel vytvoriť niečo ako MTV z deväťdesiatych rokov, kde je veľa skečov a hudby. Je to jeho koncept. Spolupracuje s mnohými ľuďmi a kurátoruje ten obsah. Joe je tiež skvelý režisér, robil tri posledné klipy pre Metronomy. Páči sa mi, že každý týždeň je iná téma a prispieva veľa rôznych animátorov a hudobníkov. Je to iba o tvorení niečoho kreatívneho v tejto situácii.

Aj keď je Metronomy sólový výtvor Joea, tak v Metronomy TV všetci pôsobíte ako jedna kapela, a to napriek tomu, že ty a zvyšok ľudí v skupine ste iba zostava na koncerty. Cítiš, že si súčasť ozajstnej skupiny alebo iba hudobníkom na živé vystúpenia?
Určite je to ako v ozajstnej kapele. Počas rokov som bol v rôznych kapelách a vždy som preferoval, keď existoval jasný smer. Nenávidím, keď sa robí priveľa kompromisov pri rozhodovaní. Dalo by sa povedať, že preferujem diktátorstvo. (smiech) A to nemusím byť tým diktátorom ani ja. Obdivujem Joea a jeho hudbu, takže som naozaj šťastný, že môžem byť toho súčasťou. Pre kapelu sa to stáva kreatívnou záležitosťou, až keď nacvičujeme. Vďaka tomu, že som sa pridal ku kapele, tak bolo možné dekonštruovať pesničky iným spôsobom. Veľká časť tvorby Metronomy je založená na slučkách a syntetizátoroch a dovtedy boli limitovaní, pretože Oscar bol jediný klávesák. Odkedy som sa pridal môžeme hrať všetko na klávesoch a Joe má viacej času spievať a byť frontman. Turné k albumu Summer 08 bolo prvé, na ktorom sme mohli takto prerábať piesne. Na tých koncertoch sme veľa pesničiek začínali bridgeom a spravili ich prehnane trblietavé, nazvali sme to pochromované verzie. Je to zábavné, pretože počas skúšania to bol iba vtip, ale potom sme ho zapojili do setu a na konci turné sme s vážnymi výrazmi začínali totálne absurdným introm. Z tohto pohľadu je účasť v kapele kreatívna, pretože každý do toho môžeme vložiť svoje nápady.