Objektívne nádherné (Björk)

Švédsko? Takmer isto Abba. Veľká Británia? Asi The Beatles? Zato Island by bol na slepej hudobnej mape bezpochyby jasný – speváčka Björk je legenda, symbol, stelesnenie a zhudobnenie nespútanej prírodnej krajiny. Kráľovná avantgardného popu sa do Prahy sa vrátila po dvadsiatich piatich rokoch a nie je žiadne veľké prekvapenie, že jej aktuálna audiovizuálna show je prepracované umelecké dielo. Hovoríme predsa o Björk, ktorá napriek vysoko nastavených očakávaniam prekvapila.

Okrem toho, že takmer rovesníčka mojej mamy počas pandémie organizovala vo svojom dome v Reykjavíku malé raveové večierky pre kamarátov, stihla nahrať aj desiaty album Fossora. Kritici sa vo všeobecnosti zhodnú na tom, že je to (opäť raz) výnimočné dielo, je však zaujímavé, že časť z nich ho vníma ako pokračovanie predošlej nahrávky Utopia, kým tá druhá ho s ním stavia do kontrastu. Utopia je vzletná, vzdušná, plná dychových nástrojov, vtáčieho spevu, nádeje a objavovania odvahy znovu milovať po traumatickom rozvode s dlhoročným partnerom. Fossora sa dá voľne preložiť ako „tá, čo sa hrabe”, tematicky aj metaforicky sa točí okolo ťažkopádnych zemitých tém ako zapúšťanie koreňov, prepletené podhubie či smrť predkov, album okrem iného obsahuje eulógiu venovanú Hildur Rúna Hauksdóttir, klimatickej aktivistke a predovšetkým speváčkinej matke. Napriek tematickému ohraničeniu sa ani jedno z diel nedá považovať za jednoznačne veselé či smutné, obe sú silné, emotívne, plné prírodných motívov, no predovšetkým sú, existujú, demonštrujú neuveriteľnú tvorivú silu Björk a tvoria základ turné Cornucopia.

Najprv sme si odbili klasické kolečko veľkého koncertu – masa ľudí, ktorá hustne s každou stanicou žltej linky metra sa na Českomoravskej postupne presunula do O2 areny. Zaujala jej zdanlivá nesúrodosť. Väčšinou chodím na koncerty, kde sú ľudia v čiernom a hrdo nosia merch spriatelených kapiel, tu nebola žiadna jasne prominentná demografická skupina – v dave som videla známych nielen z hudobnej sféry, ale aj kolegov z korporátu, skupiny bez prieniku. Fenomém Björk je univerzálny.

Predskokan sa nekonal. Spočiatku bola scéna zahalená oponou z prúžkov látky, na ktorú sa premietala vizuálna časť predstavenia. Po otvorení nasledoval silný potlesk, publikum konečne uvidelo Björk zahalenú v extravagantnej zlatej róbe s masívnou ozdobou hlavy. Od tohto okamihu som si začala zapisovať „nebeská či mýtická bytosť”, „rozprávková kráľovná”, „živel”, „šamanka”, za trvanie koncertu dostala odo mňa nespočet prezývok, ktoré ju zvláštnym spôsobom odosobňovali, stavali do pozície nadprirodzenej či mystickej bytosti. Bolo to zvláštne, pretože súčasne prekypovala neuveriteľne čírou ľudskou esenciou, skrz texty už dekády odhaľuje svoje vnútorné prežívanie, ktoré je nielen uveriteľné, ale často sa s ním dá stotožniť. Chvíľu to pôsobilo konfliktne, ale nakoniec som si uvedomila, že podobne ako jej hudba je nezaraditeľná a absolútne originálna zmes mnohých štýlov, tak aj vystupovanie, ona sama je nepateticky všeobsahujúca. Aj zahalená od hlavy po päty, aj vnútorne odhalená. Aj vážna, aj hravá. Aj melodická, aj kakofonická. Aj krásna, aj drsná. Proste je, a hoci by superlatívy tiež fungovali, Björk je entita, ktorá existuje mimo pozemský tok informácií, prírodná sila, ktorú možno len pozorovať.

Na pódiu vládla prevažne ženská energia. Speváčku sprevádzal zbor flautistiek a klarinetistiek, ktoré tiež pôsobili ako éterické bytosti. Môj obľúbený mužský element na pódiu bol pán hrajúci na misky prelievaním vody v akváriu, kontrastný pohľad sa naskytol, keď som očami skĺzla pod pódium, rozprávkovú mágiu totižto strážila dvojica vážnych sekuriťákov. Strhujúci bol nielen hudobný zážitok, ale aj prírodne ladené projekcie, skrz ktoré sa dalo rozlíšiť domovské album pesničky. Kým tie z Utopie pripomínali poletujúce kvety, závoje, vizuály k songom z Fossory klesali, uzemňovali, zanárili sa kdesi sa hlboko do priepasti, kde sa navzájom prepájali a pulzovali. Nie vždy som tomuto ekosystému rozumela, ale celú dobu som ho úprimne obdivovala. Silný ekologický odkaz neostal len vo vizuálnej a metaforickej rovine, známa švédska aktivistka nahrala fanúšikom Björk naliehavý a dojemný odkaz. Neviem, či je viac znepokojujúce globálne otepľovanie alebo tých pár návštevníkov, čo sa snažilo Gretu Thunberg vypískať. Každopádne ma to pred koncom show vrátilo do reality. A aj samotná Björk, ktorá sa na prídavok prezliekla do ďalšej extravagantnej róby, tentokrát pripomínala biely kvet v rozkvete, sa nakoniec zhmotnila v obyčajnú ľudskú bytosť. Pražskému publiku poďakovala lámavým „děkuji” a s rozkošným severským prízvukom predstavila kolegov na pódiu.

Na koncert som sa netešila. Legenda, nelegenda, zastihol ma v bolestivom okamihu, keď som behom týždňa zažila hneď niekoľko životných strát a odchod bytosti, na ktorej mi obzvlášť záležalo. Zjednodušene povedané, akútne trpím a chcela som sa z bolesti vykričať. Netúžila som po kráse, moje vnútro je zaplnené presným opakom a predstava, že budem počúvať o vzájomnej prepojenosti a láske je až príliš vzdialená. Ale k môjmu prekvapeniu, Björk ma vzala za ruku a pomaly sprevádzala na ceste skrz fascinujúcu krajinu, na ktorej sme sa dotkli utrpenia, vystúpili na výhliadku nádeje, väčšinou však len pozorovali tú nepochopiteľnú krásu, ktorá bola všade dookola. Nebolo to očistné, ako som si myslela, že v súčasnej dobe potrebujem, ale bolo to epické, impozantné a objektívne nádherné.