S detskou radosťou (PJ Harvey)

Vystupujúc na zastávke Zitadelle berlínskeho U-Bahnu si všímam chlapíka, ktorý otvára fľašu piva o automat na lístky. Vrchnák dopadá cinkavo na podlahu metra a z jeho trička na nás hľadí PJ Harvey. Ideme dobrým smerom. Netušiac, že je náš navigátor, sledujeme ho až na miesto podujatia, na nádvorí renesančnej pevnosti Zitadelle Spandau. Nikto tu nerieši čakanie v rade, ľudia voľne stoja a čakajú na otvorenie brány, ktorá sa otvára presne o šiestej. Obídeme bufet s občerstvením a stánok s merchom a aj napriek lenivému kroku chytáme miesto pod pódiom.

Ako support sa predstavuje nórsky queer umelec žijúci v Berlíne, saxofonista Bendik Giske. Jeho minimalistické repetitívne motívy, zvuky basových klapiek miestami vytvárajú saxofónový rave. Hypnotická polhodina ubehne rýchlo. Po posledných kontrolách pódia pred hlavným koncertom si odnáša veľký aplaus dievča zo stuffu, ktoré nesie na stage čajovú súpravu. Ľudia čakajú v napätí.

Intímne pojatý podmaz, spojenie šumu a cinkotu zvončekov sa stupňuje. Kapela prichádza ako prvá a samotná PJ Harvey za veľkého potlesku, publiku daruje úsmev a malú poklonu. Otočí sa chrbtom k ľuďom a kývne hlavou bubeníkovi. Jean-Marc Butty udiera do padu a spúšťa sample k piesni Prayer at the Gate. Prvá polovica koncertu sa nesie v znamení posledného albumu I Inside the Old Year Dying. Pódium pôsobí zároveň ako divadelná scéna s rekvizitami, ktorú PJH ovládla dokonale étericky a s citom. Na stolíku sa nachádza váza s konárom, ktorý je ústredným motívom vizuálna nového albumu. Zo stojacej polohy s ladnými pohybmi rúk prechádza do tanečných kreácií a s detskou radosťou v očiach kľučkuje pomedzi drevené lavice a svojich spoluhráčov. Pozeráme sa na performance, ktorá zároveň pôsobí veľmi intímne. Pri folkovej The Colour of the Earth PJ odchádza z pódia a necháva vyniknúť mužský štvorhlas kapely.

Dostávame sa k staršiemu albumu Let England Shake. Sampel vojenskej pochodovej trubky v The Glorious Land vytvára mrazivé pocity, že sa nachádzate niekde na bojisku tesne pred tým, než to všetko vypukne. Lenže ono to vlastne už dávno vypuklo. Pieseň je silným odkazom na militarizmus a vojnu v Afghanistane. Po pätnástich rokoch môžeme počuť naživo aj Black Hearted Love, kde sa o úvodné slovo hlási výrazný gitarový riff z dielne Johna Parisha. Pri „mačistickej“ Man-Size triafa PJ Harvey nesprávne akordy, s nadhľadom a úsmevom začína pieseň znova. Hlasový prejav speváčky prechádza v druhej polovici do drsnejších polôh, kde vygraduje v záverečnej To Bring You My Love. To už padá sánka a skladáme klobúky, vytlieskaný prídavok s emotívnou White Chalk je skvelá bodka.

Organizácia je zvládnutá až s nemeckou precíznosťou. Od stánkov, označení východov až po čisté toalety, ako zhodnotil jeden Nemec nad pisoárom: Frisch! Zážitok medzi múrmi pevnosti nepokazí ani dve návštevníčky, ktoré mi klepnú popol z cigarety do jedla, keď som sedel po koncerte pod stromom. Časť publika hľadí na prázdne pódium. Ešte aspoň chvíľu ostať v renesancii.