Andrea Petrovičová | Články / Reporty | 01.06.2013
Pred očami sa mihá letná krajina, pohľad sa nezastaví na pevnom bode, v tom okamihu taký neexistuje. Hladina Váhu sa trbliece v zapadajúcom slnku, mĺkve siluety rybárov a detí hrajúcich sa na brehu.
Krátka prestávka v meste so zarastenými chodníkmi, priamočiarymi reklamnými pútačmi útočiacimi z každého možného volného miesta; príprava na peklo, ktoré za niekoľko desiatok minút príde.
Nádych, chladivý vzduch podvečera s podtónom rozkvitnutých záhrad, dutý hukot kamiónov z neďalekej cesty.
Mäkký zelený mach pokrýva zem, svetlo sa prediera pomedzi stromy, absolútna samota. Bezpečné šialenstvo na dosah, hlboko v lesoch, steny sveta vystužené labutími perami.
Písal sa júl 2011.
Belostný klobúk Michaela Giru žiari v súmraku, magickým jasom pritiahol asi tri duše, ktoré sledujú muža dookola opakujúceho UP UP UP UP UP UP UP... Neurotický kovboj a zvukár, ktorý v istom okamihu zabudol i vlastné meno.
Hudobný dramaturg Colours of Ostrava preukázal veľkú dávku odvahy vtesnať medzi balkánske rytmy a Grindermana práve Swans.
Postupne sa priestranstvo pod pódiom zapĺňa, aby sa od istého okamihu vyprázdnilo, až tam zostala len hŕstka dožadujúca sa prídavku. Žiadny nebol, Gira nás poslal na headlinera festivalu, kde už vlastne všetci boli.
Písal sa júl 2011.
Swans na Primavere neboli prejavom dramaturgickej odvahy, ale povinnou súčasťou, ak sa má siahnuť po niečom z aktuálne najlepšieho. Učenie ich posledného albumu The Seer vytrvalo šíria od jeho vydania; tour zatiaľ nemá ohlásený koniec.
Na Ray Ben scéne je hodinu a pol po polnoci všetko na svojom mieste; nástroje i poslucháči, ktorých Michael Gira víta zdvihnutou rukou a úsmevom. Obraz je to vzácny, opakuje sa vždy na začiatku a konci; nikdy nie počas okultného hudobného obradu.
Štart sa nemení – To be kind, to be kind (+ 3x) atď. sa rozlieha priestorom, vietor unáša tóny nad splnom osvetlenú morskú hladinu.
Napäté pohľady Normana a Christopha.
Šamanský tanec takmer šesťdesiatnika v prvom záchvate, plná oddanosť pravidelnému rytmu hluku, tlkotu srdca. Krúživé pohyby rukou smerom k Thoremu a Philovi; koniec vyčerpania tela ešte nenastal. The Apostate.
Uši i nohy splynuli v jedno, neexistuje žiadna prekážka, ktorú by nebolo možné prekonať, s despotickou nástojčivosťou vyžaduje od spoluhráčov i divákov, aby ho nasledovali. Kompromisy v tomto prípade neexistujú, hranice možností darcov i príjemcov ohlodané na kosť. Predstavenie dotiahnuté do dokonalosti, prídavku sa nikto nedožaduje, viac sa dať už proste nedá. The Seer.
Stoja na kraji pódia, klaňajú sa hľadisku. Šumenie krvi kdesi blízko hrádze bubienku, pocit, že už už ju prerazí a vrásky tváre sa stanú jej korytom.
Bolesť pominie, zostávajú len spomienky na prchavé okamihy masochistickej radosti.
Steny sveta opät vystužené labutími perami.
Písal sa máj 2013.
Swans (usa)
Primavera Sound, 24. 5.1013, Parc del Forum, Barcelona
Veronika Miksová, Kryštof Kočtář 16.04.2024
Na koncerty chodíme v Brně často, ale sklepní scénu Husy na provázku nebo Komorní sál JAMU jsem ještě nikdy neviděl tolik přeplněné jako během Faunu...
Julia Pátá 15.04.2024
Početné publikum pražské Archy+, ve které se letos usadil promotérský kolektiv Heartnoize, kvapem obsazuje místa ve velkém sále multifunkčního prostoru...
Kryštof Kočtář 13.04.2024
Když jim roku 2020 vyšlo album Liebe, psal mi kamarád nadšeně: „Ty vole, čeští Natural Snow Buildings!“ Přestože jsem s jeho zjednodušením nesouhlasil, radost jsem sdílel.
Jakub Veselý 12.04.2024
Na pripravené gitary a klávesy dopadla tma, ktorú po chvíli rozrazilo intenzívne biele svetlo prechádzajúce do stroboskopického prerušovania rozplynutého do hustej hmly.
Dominik Polívka 08.04.2024
Večírek pod taktovku Jednoty s dystopickými kulisami štvanického Fuchsu a ještě dystopičtější produkcí vystupujících.
Marek Hadrbolec 08.04.2024
Paroháče vystřelují do vzduchu a nad nimi se šklebí obličeje s corpsepaintem a falešnou krví. Na pódiu povlávají černé pláště a volány rudé košile.
Kryštof Kočtář 02.04.2024
Tentokrát v pozici „strejc edž“, jak bylo nazváno jejich aktuální turné, tedy jako kapela, co nepije.
Kryštof Kočtář 31.03.2024
Zkraje byla zdrojem světla drobná baterka, s níž si Morten Gass hledal cestu k nástrojům, tedy bicí soupravě, klávesám a kytaře.
Tomáš Jančík 28.03.2024
I tak, nebo právě proto vyzařuje Kaleida stále přitažlivější hřejivý komfort, ze kterého se těžko odchází.
waghiss666 24.03.2024
Moc krásnějších ženských jsem na pódiu neviděl, a to opakovaně. A Annet X to o sobě ví, nestydí se za svůdnost a ladně tančí na hraně s podbízivostí.