Články / Reporty

Suverenita a zároveň zraniteľnosť (Lingua Ignota)

Suverenita a zároveň zraniteľnosť (Lingua Ignota)

Lucia Banáková | Články / Reporty | 12.10.2019

Lingua Ignota je pre mňa objav a fenomén tohto roku. Behom niekoľkých mesiacov som mala možnosť vidieť ju päťkrát a vždy sa mi ten zážitok vryl hlboko pod kožu. A hoci Pelican so Slowcrush vo Future boli hudobne silní protikandidáti, nemohla som odolať a v upršaný utorkový večer som sa vybrala smer Strahov.

Nechápte ma zle, Sedmička je super miesto, ale trochu som pochybovala, či tam Kristin Hayter zapadne. Jej umenie vychádza z bolestivej spomienky na domáce násilie, ktoré si niekoľko rokov zažívala. Na novom albume sa síce posunula do výrazne metaforickejšej roviny, ale stále je jasné, že rany na duši sa budú hojiť ešte dlho. A Sedmičku si spájam skôr s naštvaným hardcorom, energickou párty ako s intímnym, očistným a terapeutickým večerom plným toho najosobnejšieho utrpenia. Navyše mám skúsenosť, že tour ju extrémne vyčerpáva a výkony kolísajú, nemilé znamenie, že by tomu mohlo byť aj tentokrát, bol aj druhýkrát zrušený koncert v Košiciach.

Večer otváral český projekt Olbrama Pavlíčka 93Echoesandsirens, ktorý som počula prvýkrát. Za iných okolností by som bola nadšená, temná dunivá elektronika, ktorá bola prerušovaná modulovanými výkrikmi ma vcelku naladila, ale predskakovať Lingue Ignota je nevďačná úloha. Vlastne mi výber dával zmysel, Kristin využíva predovšetkým svoj hlas a ocenila som, že 93Echoesandsirens sa o svoj hudobný podmaz postaral sám. Ale celkový dojem by som zhrnula ako “Not great, not terrible”.

Kristin v mikine Daughters medzitým pripravovala svoj minimalistický, ale pôsobivý stage z priesvitného igelitu, ktorý nalepila na drevený trám a obalila ním stôl s klávesami a počítačom. Je to zvláštne, naposledy som ju videla len pár dní dozadu, v Amsterdame, kde hrala v hlavnej sále veľkého divadla a rovnaká inštalácia pôsobila veľmi krehko. Tu kus plastu vyvolal dojem silného ochranného štítu. Prvýkrát som ocenila, že organizátori vybrali práve Sedmičku.

Začala na minútu presne a s publikom sa nemazlila. Vyzliekla si mikinu, priniesla fľašu minerálky, zahrala tri jemné akordy a vypustila vlnu svojej bolesti, smútku, zúfalstva a občasnej nádeje, ktorá je však pochovaná pod silnými sedimentami utrpenia. Neviem, či ma niekedy prestane fascinovať tá úprimnosť, drásavá krása, monumentálnosť a zároveň intimita, ktorú Lingota Ignota dokáže preniesť na publikum v priebehu niekoľkých sekúnd. Nie je to pekné, akoby by mohlo, krehká blondína z plných pľúc vykrikuje vety ako “Die motherfucker, die!” alebo naopak v plnej zraniteľnosti čistým hlasom spieva “Throw your body in the fucking river” či “May your foes be many, may your days be few”.

Jediné svetlo, ktoré svieti, je to, s ktorým sa Kristin prechádza, máva, svieti si ním do tváre a občas zahliadnem modriny a jazvy na jej tele. Mieri do publika, stojí odo mňa na dosah ruky a pritom mám pocit, že je zavretá v inom vesmíre, akoby okolo nej bola neviditeľná klietka, mreže, ktoré chce svojim krikom rozbiť na márne kúsky, celá sa odovzdať, ale nejde to, je v nej uväznená. Útočisko našla v rohu miestnosti a publika sa pýta ďalšiu z otázok, na ktoré nepoznám odpoveď. “How do I break you?” Po návrate na stage sa skryje za pripravený igelit. Samozrejme so svojím svetlom a tieň, ktorý vrhá, pôsobí v porovnaní s jej skutočnou siluetou ako obor. Aspoň na chvíľu si oddýchnem, mám pocit, že sa na toto improvizované plátno premieta neskutočná sila, ktorá v tejto ľudskej bytosti je…

Pražské publikum si na rozdiel od toho amsterdamského vytlieskalo prídavok. To sa mi ešte nestalo. Nastalo krátke poďakovanie, Kristin zmizla v backstagi a vo mne opäť zanechala zmätok.

Na niektoré zážitky sa nedá zabudnúť. Som si istá, že si navždy budem pamätať ten okamih, keď som Linguu Ignotu prvýkrát počula v malej sále na Roadburn festivale a takmer zabudla dýchať. Na Sedmičke som už vedela, do čoho idem, žiadny výpadok fyziologických funkcií sa nekonal, ale vždy tak trochu závidím ľuďom, ktorí ju vidia prvýkrát.

Info

Lingua Ignota (us) + 93echoesandsirens
9. 10. 2019 Klub 007 Strahov, Praha

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

O čem stojí za to zpívat (The Lumineers)

Anna Valentová 12.11.2019

The Lumineers předvedli show adekvátní svému jménu, přesto celému večeru chyběl nějaký skutečně výjimečný moment.

Hádanky z Utrechtu #4: Všechno je, jak má být

Michal Pařízek 11.11.2019

O duchu ve stroji se bavíme staletí, Holly Herndon to dokázala obrátit vzhůru nohama – pomocí strojů vytvořila emoce tak důvěrné...

Hádanky z Utrechtu #3: Chicago rulez!

Michal Pařízek 10.11.2019

Hudebně někde mezi free jazzem, gospelem a zuřivým art punkem, nasazením i napětím nepříliš daleko od Algiers například? Silná slova ze silného místa.

Poslouchat až do rána (Becca Stevens)

Karolina Veselá 10.11.2019

Největší obdiv ale putoval k hlavní hvězdě večera. Mezi Beccou Stevens z nahrávek a tou, co stála na pódiu, nebyl jediný slyšitelný rozdíl.

Hádanky z Utrechtu #2: O hvězdách a světle

Michal Pařízek 09.11.2019

Zajímalo by mě, zda v té době už věděla, že o pár hodin později ve vloženém a do poslední chvíle utajeném slotu vystoupí taková hvězda jako Björk.

Dřevo a témbr: Michael Gordon na Strunách podzimu

Jan Starý 08.11.2019

Na festivalu Struny podzimu se každoročně najde i pár událostí, které jdou nad rámec preciznosti a dobrého vkusu k něčemu skutečně zásadnímu...

Hádanky z Utrechtu I.: Las reinas

Michal Pařízek 08.11.2019

La Bruja del Texcoco může zavánět queer burleskou, ale takové je Mexiko – trocha šuntu a šarlatánství protřepaná s kouzelnou nadsázkou. Mexiko v Utrechtu.

Supergroup ne tak super (Petbrick)

Dominik Polívka 07.11.2019

„Zkouška byla docela hlasitá, bude to chtít špunty,“ slyším od promotéra. Hlasitost však nebyla tím, co trhalo uši, byla to nesouhra obou muzikantů...

Zásadní Xenakis: Ohýbání zvukoprostoru

Jan Starý 07.11.2019

Napětí nemělo vrchol nebo řešení, mohlo jen pokračovat po nejasné, fascinující cestě vpřed...

What the fuck am I doing here (Blood Red Shoes)

Jonáš Sudakov 06.11.2019

Kto po Pixies odchádzal sklamaný, že Blood Red Shoes stratili drive a po novom albume to už nie je ono, toho show v Lucerne musela presvedčiť o opaku.