Paulína Janičíková | Články / Recenze | 21.05.2022
Nikto z nás nemôže tvrdiť, že si počas svojho života neprešiel zmenou. Stále sa vyvíjame, meníme svoje okolie a zároveň nechávame vplývať okolie aby menilo nás. Tým, že sme súčasť dynamického prostredia prírody, aj my odzrkadľujeme to, čo z vonkajších podnetov prijímame.
Postupne sa v nás premietajú naše rodinné, priateľské a romantické vzťahy. Pozorovanie a prijímanie nášho tela a našich emócií z diaľky nás učí tieto podnety spájať a porozumieť im. Stávame sa tak najlepšou verziou nás samých. Práve zrkadleniu, hľadaniu a nachádzaniu sa venuje nový album Mirror Me od slovenských Tolstoys.
Rovnako ako ich úspešný debutový album Botanika, aj Mirror Me vychádza pod Slnko Records. Za jeho produkciou stoja Drew Deal a Zino Mikorey a skupina v ňom nadväzuje na svoju typickú dreampopovú estetiku, ktorá je podporená syntetizátorovými zvukmi a melancholicky ladenými textami. Nemá však ambície rozoberať ťažké existenciálne témy a viac sa snaží o uchopenie každodennosti, ktorú všetci dobre poznáme.
Sú to tie situácie, keď ľudia medzi sebou prežívajú prvé pocity zamilovanosti a pomaly nechávajú prejaviť v sebe toho druhého. Teplo, ktoré prináša dotyk, ale aj chlad, ktorý nastáva, keď prichádza sklamanie, či náhly odchod milovaného. Pozývame si do seba ako do domu tých, ktorých máme radi a nechávame ich spoznať imaginárne svety, ktoré v sebe ukrývame. Zrkadlíme sa navzájom a tieto odrazy vytvárajú farebný kaleidoskop, pričom nie sú nemenné, ale ich stopa v našom živote je trvalá. Tieto myšlienky hneď od začiatku ilustruje skladba Skin Hunger (We Are Human Beings), využívajúc zvuky tradičných drevených píšťal, ktorá hovorí o našej ľudskej prirodzenosti a hlade po dotyku.
Tolstoys postupne vydávajú pre skladby videoklipy tak, aby Mirror Me nezostal len chvíľkovou záležitosťou, ktorá po vypočutí upadne do zabudnutia, ale pomalým odkrývaním navádzajú k hlbšiemu prepojeniu voči ich hudbe. Vo videoklipoch sa prejavuje naplno ich orientácia na vizuálne stvárnenie podstaty skladieb a ich hudobnej identity ako takej. Éterické vokály Ely Tolstovej a snové melódie dopĺňajú hravým vizuálom a ozvláštňujú inak jednoduché texty skladieb.
Naplnenie, ktoré prichádza po uvedomení si vlastnej osobnostnej esencie, je stelesnené v záverečnej skladbe a sprievodnom klipe Gentle. Využíva feministickú oslavu jemnosti, odhodlania a citlivej povahy ženy, ktoré umocňujú ženskú silu a autonómiu. Tolstoys tak završujú hlavnú myšlienku albumu, ktorá sa obracia k potrebe nehy a rovnosti medzi dvoma ľuďmi a pestovaniu vlastnej sebalásky.
Viktor Hanačík 17.04.2024
Je to deska designovaná spíš pro klubové soundsystémy a podzemní parkety, ale obstojí i pro introspektivní poslech.
Martin Šinkovský 14.04.2024
I když autoři textu opakovaně tvrdí, jak složitě se jejich práce vysvětluje a obhajuje, skutečností je, že základní pravidla a kompetence jsou jednoduché a logicky vyvoditelné.
Matej Žofčín 09.04.2024
Od konceptu zdanlivo upustil, upustil aj od unikátného frázovania, ostali len spievavé refrény a téma lásky, ktorá je však omnoho plytkejšia ako na debute.
Tereza Bartusková 01.04.2024
Deska vypráví nejen o lásce, ale i o smutku nebo touze po nedosažitelném, vděčnosti, a především o minulosti, nad kterou čas od času lpíme všichni.
Veronika Vagačová 29.03.2024
Dvaja interpreti známi zo svojich vlastných projektov v rámci alternatívnej scény sa nedávno spojili pri albume Decision Paralysis.
Filip Peloušek 25.03.2024
Jejich pojetí rocku s prvky gothic punku nedává moc prostoru pro jednoduchou zaměnitelnost.
Jiří V. Matýsek 10.03.2024
Hudba tu plyne s fantastickou lehkostí, při pozornějším poslechu ale jasně vyplývá komplexnost, s níž se musel opavský kytarista vyrovnat.
Dan Sywala 19.02.2024
Ke slunné Makarské se blíží nevyzpytatelná tma. To je výjev, který bych přál cestovatelům, kteří se spokojí s prvoplánovým strávením letní dovolené.
Jiří V. Matýsek 16.02.2024
Leaving of Liverpool nebo na Dylanovu Maggie’s Farm odkazující skladba Maggie’s Ship jsou příjemným oťukáváním nových teritorií.
Dušan Šuster 12.02.2024
Left field je defenzívna bejzbalová pozícia a hráč, ktorý ju zastáva, býva vraj najosamelejším na ihrisku.