Zbastardení potomkovia black metalu II. - Panopticon

Dnes vám, milé detváky, vyrozprávam krásny príbeh. Je to príbeh plný boja za vznešené ideály, príbeh viery v lepšie zajtrajšky. Viem, znie to mierne pateticky, ale život vie byť neraz prekrásne vznosný a teatrálny. A hudba obzvlášť. Keď je hraná s citom a poriadnym zapálením, vie rozhýbať masy. Nie, žiadna revolúcia sa nekoná, aj keď Austin Lunn aka Panopticon sa o niečo obdobné zrejme potajomky a šifrovane snaží.

Ako som sa už zmienil, Panopticon rovná sa Austin Lunn, čo je chlapík, akých na scéne behajú haldy. Však viete... „Pestovaná“ brada, kérky a džíska, čo si pamätá ešte zlaté časy crustu. Austin je z Kentucky a ako správny južan vyrastal na hudbe drsných chlapcov a drevné country a folk mu nie sú cudzie. Austin je pán rozhľadený a okrem hudby sa rád špáral v Marxovi, Orwellovi a Chomskom, ktorí sa časom stali jeho „sekundárnymi rock stars“. S ľavičiarskymi postojmi a sociálnou kritikou ide ruka v ruke aj zmena náhľadu na hudobný priemysel a keďže mladý Austin vždy túžil po náprave skazeného ľudstva, ujal sa tejto úlohy svojsky, s gitarou v ruke a s čírym DIY prístupom v srdci. Vznikol Panopticon, projekt, v ktorom Austin nádherne skĺbil a uviedol do symbiózy svoju lásku k folku, punku, post-rocku, zúrivému severskému black metalu a samozrejme k tak obľúbeným rovnostárskym myšlienkam, sociálnej kritike a rozprávkovému pohanstvu.

Panopticon je popredným predstaviteľom takzvaného red and anarchist black metalu, čo je škatuľka neuveriteľne blbá, pretože sa z nej (ako z väčšiny podobných) nič nedozviete. Áno, Austin má black metal rád a taktiež mu nie sú cudzie revolučné farby, avšak to nie je zďaleka všetko. Vzorom a manifestom vám, drahí čitatelia, bude jeho posledná nahrávka, ktorá nesie výrečný názov Kentucky a ktorej jednoduchý obal tvorí čiernobiela silueta baníka na pozadí pitoresknej krajinky ako vystrihnutej z Thoreauových úvah, ktoré nie sú cudzie ani ostatným predstaviteľom svojskej hudobnej vetvy z okolia pohoria Cascadia. Z amerických blackerov sa totiž za posledné roky stali ekofilozofi (čo je z veľkej časti zásluha Wolves in the Throne Room) a Kentucky sa taktiež zaoberá environmentálnym dopadom baníctva na panenskú krajinu. Ale o tomto hudobnom hnutí si povieme niekedy nabudúce.

Kentucky je album plný kontrastov, avšak ide tu o diametrálne odlišnú protikladnosť ako „mužské verzus ženské“ v prípade Menace Ruine z minula. Panopticon je postavený na hudobných kontrastoch a jeho fundament tvorí eklektický prístup k skladaniu, požičiavanie si odinakiaľ a snaha o kombinovanie žánrov, myšlienok a východísk, ktoré vytvárajú finálny, mnohokrát ambivalentný opus. Aj keď v prípade Panopticon a jeho spriaznených duší by nebolo vôbec mimo hovoriť o akomsi modernom hybride Gesamtkunstwerk.

Zatiaľ čo predošlé albumy Panopticon boli niekde na polceste k onej ukážkovej syntéze, na Kentucky dotiahol Austin koncept moderného lyrického blackového albumu k dokonalosti a hneď od začiatku zaujme výpravnosť celého projektu. Úvodná svižná country inštrumentálka Bernheim Forest in Spring vás naladí na tú správnu „lesnú vlnu“, ale vzápätí sa prehupne do zbesilej melodickej smršte Bodies under Falls. V tej sa vystriedajú všetky spomenuté ingrediencie, od drsného amerického blacku cez fantastické folk-metalové pasáže až k utiahnutému post-rocku, ambientu, valivému metalu a šťavnatému bluegrassu a country. Všetky elementy sú na Kentucky v organickej syntéze a dynamiku albumu náležite podtrhujú introdukcie a vsuvky v podobe modifikovaných starých baníckych proletárskych ľudových piesní, protestsongov (Com All Ye Coal Miners) a agitiek (Black Soot And Red Blood).

Pochybujem, že hudba Panopticon má potenciál osloviť niekoho mimo blackmetalovú komunitu (ako tomu bolo napríklad u Menace Ruine), na to je Austin až príliš tvrdohlavý a staromilský. Aj napriek tomu si myslím, že za uplynulý rok nevzniklo mnoho tak svojsky znejúcich a v pozitívnom slova zmysle zábavných metalových albumov ako práve Kentucky.