PLAYER FM

Články / Rozhovory

Rozhovory

Dáša fon Fľaša: Stretnutia, a nie koncerty!

Dáša fon Fľaša: Stretnutia, a nie koncerty!

|

Hĺbková sonda do duše najčinorodejšieho folk-punkového pesničkára na Slovensku. Dáša fon Fľaša (nar. 1981 v Jablkovej rezervácii) odpovedal na konglomerát otázok so seberovným presvedčením. Tak ako spieva: „Úprimne, až do samej prdele.“ Část první.

Začneme otázkami čisto hudobnými a potom tú mŕtvu rybu zoširoka rozpitváme. Čo pre teba znamená hudba, tvorenie hudby a hranie na živo?
Punk a jeho silný politický aspekt ma nezvratne ovplyvnil a formoval moje nazeranie na svet. A som za to nesmierne vďačný. Muziku vždy spájam s posolstvom, hudba a texty sú rovnako dôležité. A teraz už asi môžem povedať, že muzika je môj život. Tvorenie hudby je môj chabý pokus o pridanie vlastných myšlienok a melódii do veľkého kotla. Ale je to tiež niečo ako vnútorný tlak, ktorý sa nedá ovládať. Je to potreba. Ak mám čo povedať, tak to poviem. Každý sa vyjadruje niečím iným a moja forma vyjadrenia sú pesničky.

Živé koncerty sú to jediné, čo chcem robiť, kým budem vládať. Interakcia, komunikácia, nepredvídateľnosť, improvizácia, vzájomná inšpirácia a výmena energie s publikom, a potom búranie hraníc medzi interpretom a publikom, to je to, čo robí koncerty neopakovateľnými a jedinečnými. Nerobím si setlisty, nikdy dopredu neviem, ako bude koncert vyzerať, tak je to výzva a prekvapenie rovnako pre mňa ako pre ostatných. Asi preto sú moje nahrávky také na hovno, lebo to viem podať naplno, iba keď hrám naživo. Na druhej strane je to dobre, lebo ja som radšej za koncertné stretnutia. Niet nad osobný kontakt, to je ďalší rozmer živého hrania. Najradšej by som to volal stretnutia a nie koncerty.

Práve si sa vrátil z ďalšej tour po krajinách bývalej Juhoslávie. Mám pocit, že si známejší v Čechách, Poľsku a na Balkáne. Na Slovensku o teba zatiaľ nezakoplo ani mienkotvorné rádio pre nadšencov alternatívy, naopak už si sa ocitol v českom Rádiu Wave. Prečo?
Ani neviem kde začať. Alebo ako hovoria Lasica + Satinský: a nejakú inú tému nemáte? Sorry, počúvam hovorené slovo takmer každý večer pred spaním, tak mám toho plný mozogáň. Vlastne pekný oslí mostík (používa sa toto slovné spojenie vôbec v slovenčine?), od hovoreného slova prejdem k rádiu. Áno, bol som už viackrát hosťom v Rádiu Wave a moju muziku hrali aj v poľskom rádiu s podobným statusom ako Wave alebo naše rádio FM. Ibaže vo Wave som bol ako hosť u kamoša v relácii „Scéna s Banánem“ (vtedy ešte „Out Of Step“) a pochybujem, že by moje neučesané nahrávky zaradil do vysielania niekto okrem neho alebo toho šialenca Angola na poľskom rádiu. To sú všetko veľmi špecifické podmienky a špecifické relácie. Napríklad Rádio FM nemá takú reláciu ako je „Scéna“ na Wave, alebo „Strefa Rokenrola“ v prípade poľského rozhlasu. Tú prvú reláciu robí celoživotný nadšenec a zároveň totálny znalec hardcore/punkovej hudby, teda komunity, kde sa obaja pohybujeme. To je akoby niekto z nás, punkových špinavcov, robil reláciu v nejakom rádiu - asi by si tiež pozýval spriaznené duše.

Na tour si už niekoľko rokov pravidelne počas celého roku, niekedy aj 2/3 z mesiaca, ako to zvládaš, ako je to možné zvládnuť bez tour managera? Veď ty si ako Black Flag počas svojho najaktívnejšieho hrania.
Spôsob fungovania Black Flag bol pre mňa vždy veľkou inšpiráciou, oni vlastne nastavili základné princípy fungovania HC/punkovej kapely na DIY úrovni a asi aj preto sa z nich stala taká modla. Proste hrať bez garancií, spať na zemi, žrať najlacnejšie konzervy a hrať, aj keby sa čo dialo na najrôznejších obskurných miestach. Ja som začal ako punkový bubeník, potom gitarista a basák a prešiel som si niekoľkými kapelami, nikdy som toto podhubie zo seba nezmazal a ani nechcem, všetky tie krásne jedovaté myšlienky mi totiž zmenili život. Postupom rokov sa to vykryštalizovalo tak, že som cestu pesničkára našiel ako to najlepšie vyjadrenie, a taktiež odozva publika je rozhodne najväčšia zo všetkých mojich doterajších kapiel. Najprv som hrával iba po víkendoch, lebo som mal robotu, kam som chodil 5 dní v týždni a minul som snáď všetky dovolenky a nafingované PN-ky na to, aby som mohol ísť hrávať. Robotu som nechal a odvtedy všetky svoje „zamestnania“ podriaďujem muzike a tour. Nepýtaj sa ma na sociálne istoty, nič také nepoznám. Najprv som chodil na tzv. minitour, to boli také troj-štvordňové víkendovky, a neskôr už aj na dlhšie. Teraz hrám takmer každý víkend, plus niekoľkokrát za rok si strihnem niečo dlhšie a aj do iných krajín. Tour manažéra ani agentúru nepotrebujem, všetko si plánujem sám a drtivá väčšina koncertov je dohadovaná na kamarátskej báze, nazývame to DIY alebo HC/punková scéna, akokoľvek to slovo „scéna“ nemám rád, ale je to iba pomenovanie, je za tým kopa tour kapiel z celého sveta u nás a naopak. Všetko sa to odohráva mimo oficiálnych klubov a bookingoviek, hrá sa, kde sa dá, squaty, krčmy, byty. Vo väčšine prípadov sa priamo alebo z videnia poznáme medzi sebou, slovo publikum mi príde také divné, sú to proste kamoši. Všade, kam idem, hoc aj prvý krát, vždy stretnem niekoho, kto pozná niekoho známeho, čiže spojenie je hneď nadviazané a na priateľskej báze. Takéto tour do zahraničia si vždy dohodujem sám alebo cez kamošov, nehráme sa na žiadne zmluvy, garancie, hotely a podobné blbosti, ktoré poznajú ľudia z rokenrolových filmov alebo známejších kapiel. Hrá sa s minimálnym ozvučením, spím a jem priamo u ľudí, ktorí koncert organizujú. Omnoho bližšie vždy spoznám dané miesto a keďže som geograf, čo viac si môžem ku šťastiu priať. Cez pivo a domácich spoznávam krajinu, čistá empirická geografia. Samozrejme, že sú aj chvíle ťažké, ale to už je o nastavení človeka, nakoľko si dobrodruh, nakoľko vieš byť empatický a otvorený. Xenofóbom neodporúčam. Alebo možno naopak, konečne by zistili, že všade sú takí istí ľudia, s veľmi podobnými problémami aj radosťami.

Hrávam najmä v Československu, možno som smiešny, že používam stále tento názov, ale nech si hovorí, čo chce kto chce, spoločná história a porozumenie jazyka je dané. Ďalej asi Poľsko, Nemecko a spomínaný Balkán, jedno tour bolo v Holandsku a nejaké koncerty v Británii, Rakúsku, Taliansku, Maďarsku či Litve, najďalej som hral v Nepále počas cestovania v Ázii. Ono to znie exoticky, ale keďže spievam v rodnom jazyku a texty sú podstatnou časťou piesní, tak najporozumenejšie je doma, čo si budeme hovoriť. Keďže som do dnešného dňa odohral vyše 500 koncertov, tých miest by bolo veľa na spomenutie. A žiadna krajina nie je uniformná, aby som ju vedel generalizovať, každé mesto alebo skôr miesto je iné a mení sa v čase. Napríklad vždy som si myslel, že Drážďany sú divné, všetky koncerty, čo som tam mal, boli o ničom. Až kým som tento rok hral v jednom malom bare, kde sa to celé otočilo a zmenil som pohľad. Všetko sa mení, všetko záleží od momentálneho nastavenia ľudí, miesta, mňa, veľa vecí na to vplýva, je to hotová alchýmia večera.

Predpokladám, že okrem hovoreného slova si púšťaš v aute aj audio knihy, čo také naposledy si „prepočúval“?
Je pravda, že po toľkých najazdených kilometroch ma občas omrzí počúvať muziku a nejakú tú audioknihu som zhltol. Naposledy som si znova vypočul výbornú Balabánovu Černú hvězdu spracovanú pre rozhlas, predtým Čapkov román Válka s mloky taktiež prevedený do rozhlasovej hry, a výborné Magorove memoáre Pravdivý príbeh Plastic People. Hovorené slovo má v mojom živote výhradné postavenie ako zaspávacia kulisa. Máme to už s frajerkou dlhé roky zaužívané, ona to tak má snáď odmalička a ja nedokážem moc pri muzike zaspať, lebo sa na to príliš sústredím, takže ostáva hovorené slovo. L + S, Radošinské naivné divadlo a rozprávky vedú v rebríčku počúvanosti s takým náskokom, že to snáď nikdy nič neprekoná. Poznáme to naspamäť, akurát sme sa minule bavili o tom, nakoľko Lasica, Satinský a Štepka ovplyvnili náš slovník a život vôbec. Rád obchádzam antikvariáty a sliedim po rozprávkach alebo hocakom inom hovorenom slove, keďže všetky punkové dosky sú už vykúpené a dražby na internete nie sú pre mňa.

Stíhaš si aj niečo prečítať v skrytých útrobách Artfóra?
Áno, moja "robota" sa nachádza v priestoroch spojenými s kníhkupectvom, takže mám prístup k čerstvej literatúre, ale keďže stále mám rozčítanú minimálne jednu knihu z vlastných zdrojov, neostáva čas na iné. Celkovo sa v tom strácam, vychádza strašne veľa kníh a pravdepodobne aj dosť braku, keďže s vidinou zisku sa vydáva hocičo. Už dokonca porušujem aj svoje niekdajšie pravidlo, kedy som dočítal hocakú knihu. Času totiž nie je nazvyš a načo ho márniť s nekvalitnou literatúrou - všetko je samozrejme subjektívne. Naposledy som zhltol dva romány od Simona Mawera, má naozaj dar pútavo písať príbehy, ktoré rámuje hodnoverne opísanými historickými udalosťami. Ale už sa dávno nepovažujem za čitateľa takého ako kedysi. Muzika vytlačila ostatné múzy na okraj. Okrem kníh mám nonstop rozčítaný nejaký punkový zin, čo je taká archaická forma samizdatu, šíriaca sa v HC/punkovej subkultúre. Väčšinou sa tam píše stále to isté dokola, rozhovory s kapelami, reporty z tour, recenzie, stĺpčeky, články sú nevalnej kvality, kopec gramatických chýb, ale milujem cut´n´paste (papier, lepidlo, nožničky) grafiku a baví ma to čítať. Baví ma čítať aj staré ziny, lebo si pripomínam niektoré praveké akcie, koncerty a nahrávky. A niektoré ziny ako Hluboká orba alebo Trhavina sú na vysokej úrovni, ich vydanie väčšina z nás očakáva a teší sa na ne ako dôchodcovia na seriál.

Tvoje staré poviedkové pokusy bola pocta Bukowského alkoholickému realizmu a krčmovému povaľačstvu. Píšeš ešte niečo okrem textov? Básne? Doma v šuflíku román?
Okrem textov piesní teraz nepíšem nič, aj keď stále mám pocit, že by som mal. Ešte donedávna som písal cestopisy alebo ako to nazvať, také zápisky a postrehy z ciest. Ale teraz keďže dosť hrávam, neostáva čas na písanie. To nie je len tak, na písanie musíš mať kľud, samotu, dostatok času, výdrž. Osobne si myslím, že všelijaké blogy a krátke statusy a podobné pičovinky rozomleli kopec spisovateľov, ktorí sa venujú efemérnym momentom namiesto toho, aby si sadli, prekonali lenivosť a napísali niečo poriadne. Je jasné, že kritika prchavej literatúry je mierená najmä na samého seba.

Kedy sa dočkáme publikovania cestopisov?
Stále s tým vydaním otáľam. Neviem sa rozhýbať. Ja som už raz taký, mne všetko trvá dvakrát tak dlho ako normálnemu človeku. Som strašne opatrný tvor. Neviem sa totiž rozhodnúť, ako to vydať. Či hľadať vydavateľa a osloviť tak pravdepodobne omnoho väčšie množstvo ľudí ako okruh kamošov a tých pár fanúšikov od muziky, alebo to urobiť ako všetko, čo som robil doteraz, čiže pekne krásne v malom, DIY, práve pre tých kamošov. Mne vždy viac vyhovovala cesta v malom, kedy to môžem kontrolovať a nemusím nikomu liezť do prdele. Lebo už len to, že by som to niekomu ponúkal, mi príde také pchanie sa niekam. Viem, ako to funguje. Ten, kto ti to vydá, v tom vidí zárobok, a tým pádom sa k tomu bude aj tak správať, ako k spotrebnému tovaru a s tým spojenou reklamou, vychvaľovaním produktu, vírením vody, skurveným hypom. Možno je to tak normálne, predsa žijeme v kapitalizme, ale mne sa to nepáči a nechcem to tak robiť. Uvidím, ako to všetko dopadne.

Ako vznikal dokument Lost in Poland?
Lost In Poland vznikol úplne ľahko. Hral som v Tisovci a prišiel tam jeden starý kamoš Igor (dnes Egor Indiani) a pri pive (všetky skvelé nápady vznikajú pri pive!) sa ma opýtal, či by o mne nemohol natočiť dokument. Samozrejme, že sa mi to zdalo trocha divné. Necítil som sa, že by o mne mohol byť dokumentárny film, to sa predsa točí o zaslúžilých ľuďoch. Ale keď mi vysvetlil viac o tom, ako to chce točiť, že to bude skôr taký portrét a tak ďalej, tak som súhlasil (viac vypitých pív). Veď kdesi hlboko vo mne je aj kus po sláve bažiaceho exhibicionostu a už aj Remek (česká emo/HC kapela, aj keď nepochybujem, že aj o tom kozmonautovi niečo natočené je) majú dokument, tak prečo nie. Za pár dní už kamoš Igor sedel so mnou v aute na minitour do Poľska. Pobehoval v svojom slamenom klobúčiku hore-dole, kamerka stále pripravená, nažhavená, Poliaci si ťukali na čelo a o to viac sa mi to páčilo, že si ide za svojim. Vtedy aj mne išiel občas na nervy, ale myslím, že to je normálne, a teraz na to rád spomínam. Viac sme sa spoznali a okrem spomienok máme aj dokument. Nič nebolo pripravené, všetko je zachytené tak, ako išiel život a tour. Igor to natočil za päť dní (október 2012), ale potom sa s tým babral ešte asi pol roka, kým to bolo hotové, a premiéra bola v júni 2013 v Žiline v Ekocentre.

Vieš si v aktuálnej situácii predstaviť, že by si sa živil niečím iným ako hraním?
Formulácia “živiť sa hraním” je pomerne zavádzajúca. Omnoho výstižnejšie by snáď bolo "prežívať z hrania". A samozrejme, že ani to by nebola pravda, keďže mám takú stálu brigádu v predajni urban/street oblečenia v Žiline. Do toho vstupuje ďalší rad faktorov ako to, že nemám záväzky, som bezdetný, nemám žiadnu hypotéku a podobné veci. Čiže môj životný štandard je nastavený veľmi, ale naozaj veľmi nízko, nevzývam materiálne statky a tým pádom mi to dáva slobodu robiť veci iného charakteru, ako je naučená väčšina ľudí. Ja som si odrobil dva roky vo veľkej automobilke za počítačom, sedel som tam ako šimpanz a cítil, že čas mi uteká medzi prstami, proste úplne zbytočný človek, a to nie je pekný pocit. Vtedy som pochopil, že tadeto moja cesta nevedie, že chcem naplniť život ináč. Nebolo to ľahké rozhodnutie a vlastne sa ani nezrodilo zo dňa na deň, ale som k tomu tak nejak dospel životnými peripetiami. Všetci máme nejaký dar a ten treba rozvíjať. Ale pozor!, vlastná cesta životom nie je vôbec super úžasný trip. Je to tŕnitý chodníček, kde často nevidíš ako ďalej, pochybuješ snáď každý moment a miliónkrát to chceš vzdať. Ale práve to je to, vďaka čomu sa cítiš nažive, všetky prekážky a úskalia ťa zoceľujú, a keď sa aspoň čosi podarí, tak si to zaslúžiš. Nie je to cukrík v podobe prémie od šéfa, je to tvoje vlastné pričinenie a zadosťučinenie.

Asi jediné, čo by ma otočilo z mojej cesty, by bola nejaká osobná záležitosť, niečo veľmi súkromné a dotýkajúce sa mojej duše, neviem to konkretizovať. Možno niečo ako vyhorenie, nejaká zlomová vec alebo také dačo. Práve sedím vo vlaku na koncert a veru nechcel by som sedieť vo vlaku na nočnú smenu. To samozrejme neznamená, že pohŕdam prácou ako takou, to vôbec nie, práve naopak. Ale je tu jedno veľké ALE. Najlepšie to vystihuje text od kapely Davová psychóza: "Proti práci nemám nič, čo nás napĺňa a je užitočná, proti práci nemám nič, čo dáva silu a je potrebná, proti práci nemám nič, lenže ľudia drú ako stroje, a to všetko pre koho?" Čiže keby som nerobil to, čo robím, asi odídem niekde mimo a pestujem a chovám, čo to dá. A so štátom a tak podobne by som tak či tak chcel mať čo najmenej spoločného.


Čo ťa naučil život „on the road“?
Moja cesta nie je odlišná od akejkoľvek inej cesty hocakého iného človeka, ktorý premýšľa o svojich krokoch a nespadol do primitivizmu nekritického prijímania informácií a apatie pred televíznou obrazovkou. V začiatkoch to bola samozrejme iba sranda a ešte väčšia sranda, kopec opiášov a blbostí, klamlivý pocit slobody pri ceste z koncertu na koncert, všetko bolo nové a neokukané, úžasné a bolo toho stále viac a viac. Človek tomu ľahko prepadne a trochu sa odtrhne od reality. Ale na takej úrovni a v takom prostredí, kde žijeme, sa tým nedá živiť, preto mám kotvy v reálnom živote a nežijem ako rock star, čo ani nevie aký je deň. Mne od malička hovorili, že som lenivý, tak som tejto ilúzii podľahol. Až potom ma frajerka odhalila, že som pracovitý až príliš. Ale musí to byť niečo, v čom vidím zmysel a čo ma baví. Takže som zistil, že život kočovníka, DIY vydavateľa a muzikanta je to isté, čo žijú iní ľudia, iba kulisy a okolnosti sú trochu iné. Pochopil som, že keď sa nebudem snažiť a nebudem robiť zmysluplné veci (v mojom prípade piesne alebo vydania), tak jednoducho končím. Je to ako s hocičím iným. Keď sa niečomu venuješ naplno a robíš to poctivo, tak sa to prejaví. Keď ojebávaš varenie v reštaurácii, nebudú k tebe chodiť ľudia, keď to robíš dobre a vydržíš dosť dlho, musel by si naozaj žiť v nejakej divnej spoločnosti, aby sa to neukázalo. Život „on the road“ ma naučil neojebávať a žiť poriadne, naučil ma zodpovednosti, ktorá je vernou družkou slobody. A naučil ma tiež vážiť si kamošov, lebo keď si furt preč, utekajú ti veci doma a to tiež rýchlo pochopíš, keď sa vykoreníš a zvlčíš. To ma aj dobehlo, keď som sa minulý rok hral ako pominutý. Tento rok to je síce nakoniec kvantitatívne podobné, ale vnútorné nastavenie je celkom iné.

Nakoľko si sebestačný, nezávislý od štátu a jeho mašinérie, čo anarchizmus, si nejakým spôsobom aktivista?
Anarchizmus a nezávislosť od štátu je vrtkavá a nejasná téma. Podliehame ilúzii z oboch strán. Jedným je viera v štát, pretože je mnoho prípadov, kedy sa o teba skutočne nepostará, aj keď platíš dane, robíš celý život atď. Taktiež kričať "fuck the system" a na druhý deň po koncerte ísť do fabriky je smiešne. Preto nie som žiaden veľký radikál, skôr tak po svojom a v skrytosti robím veci, aby som sa nemusel hanbiť pred nikým, a hlavne, aby som sa mohol pozrieť do zrkadla a aby som so štátom a jeho byrokratickými chápadlami mal čo najmenej spoločné. Z pohľadu ultra-anarchistov kolaborujem a z pohľadu usporiadaných občanov som parazit a anarchista. Vyber si. Je to taký neustály pohyb na hrane. Ide iba o to, akej ilúzii uveríš. V nejakú veľkú revolúciu už neverím, v tom som asi hrany obrúsil. Skôr ide o osobnú zodpovednosť a osobnú zmenu. Vieš, tie kvapky v mori a zrnká piesku, čo majú význam. A ide to podľa mňa aj s vekom.

Skús priblížiť DIY etiku a estetiku, čo sa týka nahrávania, robenie vlastnoručných obalov na LP a vydávanie platní vlastným nákladom, ako to celé funguje bez zapojenia veľkých vydavateľstiev?
Všetko, čo som doteraz vydal sám alebo s hocktorou z kapiel, bolo robené bez veľkých vydavateľstiev, všetko sme si vždy vydávali sami, alebo lepšie povedané doteraz sa na vydávanie iba hrám s mojím Burina Records. Veď to aj bolo založené ako sranda, ako platforma pre vydávanie vlastných vecí, lebo som si myslel, že to lepšie vyzerá, keď je to pod nejakou hlavičkou. Nikdy som nemal ambície vydávať platne, ani som si nikdy nemyslel, že na Burina Records vydám nejaký vinyl. Ale život to zariadil ináč. Najprv to boli iba kazety našich punkových kapiel The Kľemones, Brigada či Disident. Potom sa robili CD-r. Obaly sa prefocovali kade-tade po známych vo firmách (vlastne ako dodnes). Prvým vydaním bola asi kazeta a CD-r kapely Disident, v ktorej som začínal ako bubeník koncom 90-tych rokov. Nikto sa nikdy nedopátra, v koľkých kusoch sme to pustili do sveta. Potom to bol album "Na fronte" od kapely Brigada, kde som spieval, to vyšlo ako CD-r a kazeta. No a potom som prepadol kartónu, čo je moja úchylka doteraz, lebo ma fascinuje, že je to zadarmo a všade, vlastne sú to odpadové materiály, ktoré znova využijem. Tak sme vydali The Kľemones "Bycigľoví pankáči" v kartónovej krabičke, ktoré sme s basákom Pacom sami vystrihovali a lepili. Doteraz je to môj najobľúbenejší album od The Kľemones, kde som spieval a hral na gitaru. Sú to nepočúvateľné demá, no milujem to, je v tom kus súkromnej nostalgie. Potom sme vydali ďalšie a ďalšie CD-r a vtedy som asi získal totálnu nechuť ku plastovým obalom, vlastne posledné konformné vydanie bol CD-r split Disident / The Kľemones. Odvtedy som už plastovú krabičku na CD pri vydaní do ruky nechytil a verím, že to takto ostane. Všetko, čo som vydal sám ako Dáša Fon Fľaša, je v obaloch, ktorým vládne papier, kartón, lepiaca páska, linoryt, koláže a kopa kreatívne stráveného času. Nehovorím, že tie obaly sú najkrajšie, možno niekomu prídu ako nevkusné a neprofesionálne. Ja v tom však vidím kus osobitosti a originality, každý je lepený a/alebo maľovaný ručne, nad obalom strávim čas, a preto je to plné ľudskej energie, ktorú niekto cíti. Žiadna pásová výroba. Ja mám rád chyby a vybočenia, to je predsa to, čo nás robí ľuďmi. Preto aj svojim nosičom chcem dať osobitú tvár, nech je každý jeden originál s vlastným životom. Podobne to mám aj s nahrávacími štúdiami. Po skúsenostiach, kedy štúdio na tebe zarobilo a nahralo ti sterilnú sračku, som si tiež povedal, že pokiaľ to nebudem mať vo svojich rukách, tak radšej nie. Teraz už vidím, že to bolo aj našou neskúsenosťou a naivnosťou, ale človek sa učí na vlastných chybách. Najlepšie nahrávky sú vždy tie, kde je niečo viac ako učesaný zvuk. Samozrejme, že viem oceniť dobrý zvuk, ale skôr idem po obsahu, po celkovom dojme, či je z toho cítiť úprimnosť, alebo je to len ďalší tuctový produkt. A teraz už viem aj to, že každá muzika vyžaduje osobitý prístup a všetko je to strašná alchýmia, ale keď nemáš čo povedať, čo ponúknuť, tak ti nepomôže ani Steve Albini.

Takže svoje veci som si nahrával sám a postupne sa učil. Prvé demá všetko na jednu stopu, to je riadna hrôza, potom som niečo nahral s kamošom Matúšom (bývalým spoluhráčom z Brigady) a niečo som si nahrával sám do takého malého nahrávacieho prístroja. To už má lepší zvuk, ale stále je to lo-fi jak sviňa. Po čase sa ukázalo, že dôležité je posolstvo. Posledný materiál som nahral v štúdiu a je to super. Bola dobrá atmosféra a tie piesne som už vedel hrať spredu aj zozadu, takže je to poznať aj pri nahrávaní. Malo by to vyjsť ako split so spriatelenou, už nefungujúcou kapelou Ilúzia. Posledné vydanie na Burina Records je album "Nihil Blues" od kapely Rúbanisko (ako vinyl, CD-r aj kazeta), kde sme do skúšobne zavolali kamaráta Libora (Vomitor Sound), ktorý zvučí akcie s extrémnou hardcorovou muzikou a nahral, zmixoval a zmastroval ten náš punk podľa svojho. A je to bomba. A to najlepšie, čo spravil, je záverečný dotyk analógového mixpultu, ktorý tomu dodal to správne zachlpatenie a akúsi starosvetskú jemnosť (akokoľvek to znie protikladne ku hrubému punku, viem, o čom hovorím), to asi digitálom nenafinguješ. Okrem vydávania vlastných vecí a kapiel, kde fungujem, občas aj niečo spoluvydám, čiže klasická kolaborácia viacerých malých undergroundových jednoosobových vydavateľstiev. Vtedy viac ľudí dá hlavy a prachy dokopy a vydá sa niečo spoločne. Je to najúčinnejší spôsob ako rozšíriť nahrávku, teda pokiaľ nie sú všetky vydavateľstvá z jedného regiónu, ako sa to často stáva. No a ako to celé funguje? Pošleš materiál do lisovne, prídu ti vinyly a potom kompletuješ obaly v prípade, že si si ich dal tlačiť v tlačiarni, alebo si ich robíš sám linorytom, sieťotlačou, maľuješ na to pastelkami. A potom sa ich snažíš predať, aby sa ti aspoň vrátili náklady. Väčšinu aj tak vymeníš za iné vinyly s podobne postihnutými ľuďmi ako si ty a tešíte sa z toho spolu. Takto nejako funguje DIY vydavateľstvo.

Vyzerá to, že si žiješ svoj sen, ale je mi jasné, že občas dokáže byť hranie a veci s ním spojené únavnejšie ako full time job. Spomínal si prednedávnom niečo ako post-tour depresie. Čo robíš, keď netvoríš vo svojej manufaktúre alebo práve nekoncertuješ?
So slobodou prichádza zodpovednosť, a to je tá druhá strana mince. Pri pesničkárovi ako ja je to ešte viditeľnejšie a som zraniteľnejší, pracujem s emóciami, do každého koncertu idem na 120%, to človeka okrem nabitia energiou od ľudí aj pekne vyšťaví. Keby som hral jeden koncert za mesiac, je to OK, ale keď to robím intenzívne, prichádza vyčerpanie, vyprázdnenie. Mám to vyprázdnenie paradoxne rád, ale to nemení nič na tom, že to na teba doľahne. Niečo také ako príjemná únava po robote alebo po túre. Takže keď skončí turné, si po vlne zážitkov mierne "dole". Ale nie je to nič tragické. Potom som jednoducho najradšej doma alebo v prírode, v kľude. Vtedy prichádza čas na čítanie, kukanie filmov alebo prechádzky či pivo s kamošmi. Ale veľa toho voľného času nemám. Ja ani moc filmy nepozerám, lebo máločo mi príde fakt také dobré, aby som pri tom premárnil dve hodiny, respektíve tak málo sa o to zaujímam, že neviem posúdiť, čo stojí za to. Najradšej z týchto zábaviek mám asi počúvanie platní, poriadne si prečítať texty, booklet, ponoriť sa do muziky, to ma baví. A príroda. Príroda neuveriteľne nabíja, upokojuje, balzamuje. A ako protiklad ku vysedávaniu a hraniu v smradľavých krčmách som sporadicky začal behávať, je to super, nepočúvam pri tom muziku, naplno sa venujem čisteniu hlavy a zároveň zlepšujem svoju prepitú a prefajčenú kondičku, aby som na najbližšom koncerte po tretej piesni nevypľul dušu. Ale skvelo sa mi relaxuje, aj keď pripravujem merch (CDs, vinyly, atď). Uplietol som si na seba tak trochu bič, keďže každý jeden nosič robím ručne, či už ako linoryt, alebo to lepím a maľujem. Takže keď sa mi minie niečo v distre, sadnem doma za stôl v kuchyni a hor sa do roboty. Pokiaľ mám čas, je to relax. Pokiaľ čas nemám, je to stres a des. Ale aj tak to mám rád. Nikdy by som nepovedal, že ručne urobím toľko nosičov, už to ide rádovo do stoviek v rámci jednotlivých albumov a keď to spočítam celkovo, tak aj do tisícov, radšej ani nevedieť.

pokračování příště

Info

Kompletní rozhovor vyjde v časopise Vlna.

Live:
4. 2. 2015 KŸHL (de) + Dáša fon Fľaša (sk) @ SF miniramp, Olomouc
6. 2. 2015 Dáša fon Fľaša (sk) + Pendl @ Ostravská klubová noc, Ostrava
7. 2. 2015 Dáša fon Fľaša (sk) + ZNC @ Žilinská Meštianska Piváreň, Žilina
11. 2. 2015 Brutal Youth (ca) + Rübänïsko (sk) @ Cafe Na půl cesty, Praha

www.dasafonflasa.blogspot.cz
www.dasafonflasa.bandcamp.com

Relevantní články

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Rozhovory

Purplefox Town: Snažíme se ničeho nedržet

Purplefox Town: Snažíme se ničeho nedržet

redakce |
Jaké má představy o sobě, hudbě a dalším směřování současná mladá kapela? Teď seš na gymplu, takže by sis měl založit kapelu, když jsem ti koupil elektrickou kytaru a kombo...

xp recenze

Jamie T - Trick 40% Jamie T - Trick
Helms Alee - Stillicide 70% Helms Alee - Stillicide
Lisa Hannigan - At Swim 80% Lisa Hannigan - At Swim
Glass Animals - How To Be A Human Being 90% Glass Animals - How To Be A Human Being
Dead Cross - Dead Cross 90% Dead Cross - Dead Cross
Děti mezi reprákama - Haiku 70% Děti mezi reprákama - Haiku
Clipping. - Splendor & Misery 80% Clipping. - Splendor & Misery
Alice Cooper - Paranormal 70% Alice Cooper - Paranormal

Akce

ostravské dny (do 2/9)
fotoexpo (do 21/10)
nadeje 2 (31/8)
wolf lost (bez záruky)
beth hart (do 6/11)
fleet foxes (do 8/11)