Geitenwollensokkendragers & Unbelievable Fuck-ups = Action Beat + G. W. Sok

Po nadmernom užívaní portlandskeho cementu v priebehu postpunkového leta, pripomínajúceho skôr nekonečnú upršanú jeseň, spod zeme občas zavoňajú vzácne hľúzovky. Tie je nutné dohladať, pretože oficiálne hubárske žurnály o nich úpenlivo mlčia. Leto ako stvorené na melancholické vysedávanie na gánku a fajčenie jednej cigy od druhej, čakajúc na nekonvečné hudobné prekvapenia. O aktuálnu raritnú nahrávku číreho osemdesiatkového newyorského no wave sa postarala voľná formácia skupiny britských noiserockových stíhačov a jeden bludný Holanďan.

Nezvyčajný formát - 2x10'', nezvyčajná forma - Action Beat nahrali 10 poloimprovizovaných kúskov v USA u zvukára Jasona Lafarge (nahrával napr. Swans), potom inštrumentálne master tapes obrdžal expatriot, bývalý frontman a dlhoročný spevák kultových The Ex - G.W. Sok a pridal osobité, charakteristické vokály. Action Beat je zoskupenie z predmestia anglického Bletchley, ktoré začalo ako duo basa-bicie a postupne sa rozrástlo na ensámbel hrajúci live v zostave minimálne 4 gitary, basa, baritón sax a jeden až traja bubeníci. Hrá ten zo spriaznených muzikantov, kto sa v klube práve vyskytne. Inšpirácia je jasná od prvých tónov, ranný Sonic Youth, Glenn Branca, samotný The Ex alebo ich predchodcovia Dog Faced Hermans s ideologickými koreňmi u Black Flag a Fugazi. V januári im na hamburskom labeli Sounds of Subterrania vyšiel zatiaľ posledný album Who Are You?, s obalom vytvoreným z hrdzavejúceho železa, ktoré „sa dekoonštruuje, aby pasovalo so zvukom kapely“.

G.W. Sok si podobnú spoluprácu po tridsaťročnom pôsobení v The Ex vyskúšal pred nedávnom vo vynikajúcom projekte Cannibales & Vahinés, experimentálny alt rock so saxofónom, ako si ho predstavujú punkáči v Toulousse, bola by z nich dokonalá predkapela pre Blurt, miešajúca free rock a free jazz. Na kolaborácii A Remarkable Machine môžete očakávať avantgardnú poéziu, hlas znie často ako polohovorený prejav Lee Ranalda z pravekých dôb jeho sóla East Jesus (Some Recordings 1981-1999), príkladom nech je piaty song Sentence Machine. Špinavý zvuk gitár a smradľavý dych starého squattera zhasínajú pomyseľnú sviečku z obalu Daydream Nation. Kilo reverbu, jedna z gitár bahnovejšia, daľšia píla plechovejšia, pochodové bicie, za ktoré by sa nehanbili ani Public Image Ltd., náznaky psychedélie à la The Jesus & Mary Chain, občasné HC zrýchlovačky a do toho všadeprítomný spoken word o gilotínach, Frankensteinovi, mäsiaroch a dni zúčtovania. Plne súhlasím s New York Music Daily: "... album that’s so intense that you can only listen to it once all the way through without taking a break. It’ll clear a room in less than a minute.”