Kindertotenwald (David Sylvian feat. Franz Wright, Christian Fennesz)

„The kind of voice that made Tom Waits sound like a choir boy. However, the words were fascinating, and heavily charged with an honesty that was almost unbearable...“(Dave Mullan)

Zvukovú koláž ako základ tvorivého procesu si David Sylvian vyskúšal už na predchádzajúcom majstrovskom albume Manafon, tentokrát sa však musíme zriecť Sylvianovho zamatového hlasu. Na pripravovanej kompozícii s dlhou formou začal pracovať ešte v roku 2011, keď si predpripravil v notebooku prvé plochy a po turné s Christianom Fenneszom sa k započatému dielu vrátil, pozbieral náčrty nahrávok, navrstvil a postrihal do jednoliateho celku. Výsledok vyzerá ako skupinová improvizácia zaznamenaná na prvý pokus.

Cez minimalistické sakamotovské piáno presakuje elektronika. Namiesto Alva Nota tu je všadeprítomný Sylvian a jeho neperkusívne organické click’n’cuts. Burroughs by sa z použitej techniky potešil, i keď náhoda tu zohráva vedľajšiu úlohu. Hlas Franza Wrighta je rovnako hlboko položený s chrapľavým odtienom, našťastie artikuluje zretelnejšie ako spomínaný storočný Feťák. Rečové vstupy nositeľa Pulitzerovej ceny sú dopĺňané neskutočne syntetizátorovo znejúcou gitarou od hosťujúceho Fennesza, po básnikovom odmlčaní sa dramaticky zvykne ozvať raz útržok huslového partu alebo typizované filmové slákové party a sample Sylvianových sessions s dvojicou stálic improvizačnej scény Yoshihide/Nakamura. Dodatočne pridané repetitívne klavírne akordy o pár motívoch od Johna Tilburyho jemne dopĺňajú inak dominujúce Sylvianove piáno. V druhej polovici vyše hodinovej skladby dôjde na rozsekaný, elektronicky deformovaný hlas, akoby sa nás Sylvian snažil presvedčiť, že mu dekonštrukcia textu nie je cudzia. Spôsob deklamácie si požičiava od Morrisona a koncept je vzdialene podobný posmrtnému vydaniu An American Prayer, určite však nie priamočiarosťou hudobého doprovodu, ako to bolo v prípade Doors.

Wrigt napísal zbierku básní v próze Kindertotenwald (nezamienať s KTL napriek identickej suicidálnej atmosfére; voľný preklad niečo ako Les mŕtvych detí!) v roku 2011, posadnutý smrťou počas liečenia sa z rakoviny pľúc. Spoločne so Sylvianom vybrali niekoľko básní a tie Wright načítal v priebehu niekoľkých hodín pod silnými dávkami liekov. Podkladová hudba má skôr charakter pomôcť odpútať sa od ťažoby vyslovených viet. Lepšie načasovanie vydania ako koniec novembra nemohli Samadhisound zvoliť. Keby na cintorínoch nebolo vyžadované zádumčivé ticho počas dušičiek, mohol by v pietnych priestoroch hrať dookola tento pochmúrny soundtrack. How are you supposed to describe something like me? And when you think about it, why should you try, why should you even care? Od prvých spomienok na snehovú búrku v Memphise roku 1959 (báseň Wintersleep) cez zápisky z meskalinových výletov a záznamy nočných kontemplatívnych prechádzok spoznávame svet beatnika budúcnosti, ktorý ma svoje texty odžité a kráča v nich s bohorovnou istotou. Nobody is alone, the god is alone. Vety mrazia pod kožou a sú hýbateľom celej skladby, spolupráca taká vydarená ako medzi Badalamentim a Lynchom pri Twin Peaks. All at once I am vividly aware of what this room is going to look like when I am no longer alive.

Ku koncu zdá sa, že Sylvianovi dochádza dych, priestor zaberá granulizované praskanie a nejedná sa zrovna o prevratné dielo, podobné pokusy má za sebou Max Richter na svojich starších albumoch alebo jeden príklad za všetky - spracovanie škótskych balád odrozprávaných trubadúrom Robinom Williamsonom na albume The Iron Stone z dielne ECM. Ale v dobe, kedy normou sú stále 4 minúty, si takéto konceptuálne albumy treba vážiť, pretože dokážu nahradiť nedeľné rozhlasové pásmo z experimentálneho štúdia na rádiu Devín (v ČR Vltava). Naozaj silné, náladu zasahujúce dielo. Soon, soon, between one instant and the next, you will be well. There is a sound that comes from houses with no other house in sight.