Divný, alebo výnimočný? (Nitram)

Filmári spracúvajúci tému duševných porúch to mali vždy ťažké. Presvedčivé vyobrazenie osobnosti trpiacej mentálnym postihnutím chce veľkú dávku empatie a citu. Tvorcovia nezriedka dospejú k infantilizácii, stigmatizácii, alebo z duševných porúch vytvárajú senzáciu. Vidieť najnovší film Justina Kurzela znamená uistenie, že takto zložitú tému sa dá s trochou citu spracovať úctivo a vierohodne.

Kurzel sa vydal na riskantnú cestu, keď sa v Nitram rozhodol s pochopením preskúmať osobnosť a život Martina Bryanta, ktorý je zodpovedný za masaker v Port Arthur. V roku 1996 Bryant v Tasmánii zabil 25 ľudí. Film však nezaujímajú ani tak udalosti toho dňa, ale to, čo ho k takému skutku viedlo. A to je dobre.

Martin Bryant bol odmalička postavený mimo spoločnosť, šikanovaný a dokonca ho vlastná matka nazývala „pomalým“. V dospelosti nemá žiadnych kamarátov a mama ho neustále kritizuje a nechápe. Lásky sa mu tak dostáva iba od otca, ktorý však jeho výchovu nezvláda. A potom je tu Helen. Postaršia herečka na dôchodku, s ktorou si Bryant vytvorí jedinečné puto. Ona je jediná, ktorá ho nevidí ako „divného,“ ale „výnimočného“. Protagonistu tak máme príležitosť vidieť možno po prvýkrát skutočne šťastného a ukazuje sa, že je plný lásky a citu. Nie je spojlerom, že ich vzťah dopadne tragicky, kvôli Bryantovej neschopnosti predvídať dôsledky svojich činov.

Tragédia spustí kolotoč devastujúcich udalostí. Chýbajúce pochopenie a podpora, pomerne ľahký prístup k strelným zbraniam a strata tých najbližších nakoniec dospeje k tomu, čo sa do novín zapísalo ako Masaker v Port Arthur. Kurzel nechcel týmto filmom ospravedlňovať Martinovo správanie, ani zaňho hľadať vinníka. Nitram sa snaží na komplikovanú osobnosť protagonistu nahliadať s pochopením a s patričným odstupom. Na veľa otázok ponúka odpovede a na tie, na ktoré odpovede nemá, necháva otvorené. Prečo hlavnú postavu fascinuje násilie? Skutočne si užíval bolesť vlastnej matky?

Nitram je učebnicovým príkladom toho, ako sa s duševnými ťažkosťami filmársky vysporiadať. Film neprahne po našej sympatii (či antipatii) k hlavnej postave, nesnaží sa na jeho správanie ponúkať vysvetlenie. Ponúka však pochopenie. Niečo, čomu sa Bryantovi dostalo len zriedka. A v neposlednom rade pripomína to, že za titulkami v novinách sa skrývajú ľudské príbehy. Nech sú o komkoľvek.