Články / Reporty

Temnoši na Hradbách (Samoty)

Temnoši na Hradbách (Samoty)

Veronika Kubanková | Články / Reporty | 21.07.2016

Festivalové nálady majú mnoho spoločných menovateľov - sloboda, eufória, spolupatričnosť, bytostná únava, hedonizmus etc. Po ročnej pauze sa v rosickom zámku otvorili brány nadšencom okrajových žánrov ambient/noise/industrial elektroniky, aby sa vo svojom živle vyžili do sýta. Unikátny koncept hudobne a vizuálne experimentálnych Hradieb Samoty ma presvedčil najmä o tom, že môj festivalový slovník má značné medzery vo vyjadrení nadšenia a úprimnej vďaky za to, že sa človek v časoch megalomanských zábavných parkov typu Pohoda môže uchýliť k menšinovým akciám bez pocitu narúšania elitárskeho klubu.

I.
V nekresťansky ranných hodinách sa vďaka svojmu tradičnému šťastiu na bizarných vlakových spolucestujúcich stretávam v kupé so sympatickým hipisáckym párom a ich odrastenými deťmi. Víta ma kyslý pach ponožiek, vína a plechový zvuk world music púšťanej z mobilu. Všetci klábosia a popíjajú, občas zahmleným zrakom smutne hľadia na daždivé okno. V ostravskom areáli, kde o pár hodín vypukne Colours of Ostrava, sa pre nich pomaly ale isto začína miesiť slušný bahenný kúpeľ. Premýšľam, koľko radosti, naopak, prinesie usmoklené počasie temnošom v Rosiciach u Brna a zvedavosť (a nárast kyslých pachov) mi nedá spať.

II.
Bezprostredné dojmy zo vstupu do zámku sú priamo úmerné jeho pôsobivému historickému vzhľadu, pod laubňami sa začínajú združovať skupinky čiernoodencov a hoci sa už dobrú hodinku po začiatku festivalu úvodná kapela len zvučí, všeobecné pokojné očakávanie je nákazlivé. Prvá dvojica, ktorá rozvibrovala hlavný stage poeticky nazvaný Divadlo, bola však len atmosférická predohra. Dronové vibrácie odohrala basová mužsko-ženská formácia G# w Bassenger s jednosmernou vážnosťou, ženskú polovičku Lady M so svojou nesmiernou výškou a pokojným úsmevom následne pravidelne stretávam v zóne provizórneho kina na svačinke. Po menšej odmlke prichádza jeden z highlightov ročníka. Priamy úder na solar, prvé otvorené ústa a nepochybný talent Drén. V agonickom náraste noisovo rytmických reťazcov vyplnených hlukom a v manickom zmietaní sa po zemi sa odráža inteligentne vsadená projekcia kacírskeho hororu The Devils. Pot, sila a fascinujúca hrôza, nepomôže ani svätená voda. Jednotlivé diery medzi účinkujúcimi sa v priebehu večera hrozivo prehlbujú aj kvôli technicky náročným vybaveniam - The Blackwood Incident sa obklopili hradbami starých televízorov, ktorých dystopický šum pricucol k obrazovkám mnohé pohľady. Analógová hra s ambientom a jeho kontrastnými hladinami je výsledkom príjemnej a hravej spolupráce, celkovo však pôsobí skôr estetickým a inštalačným dojmom.

Po ďalšej rekreačnej hodinke prichádza čierny kôň slovenskej delegácie. 900piesek kľačí na zemi, rôznymi falickými nástrojmi przní ozvučený kus plechu a živočíšnou kumuláciou hluku dosahuje u publika deštrukčné tantrické vyvrcholenie. Vzývanie a splývanie s lesnými silami podaktorým účastníkom vyvrátilo oči naopak. Obchádzame výtvarné práce Lesmíru a Svjatogora, zámku rozhodne pristanú. Noc sa však prehupla do svojej druhej polky a hodinové posuny v programe si začínajú na mnohých vyberať svoju daň. Šetríme sa (zatiaľ).

III.
Piatková atmosféra je živšia, zámok ešte viac potemnel, pribudli opätky a nové tváre, no výčap stíha a guláš chutí. Časový harmonogram je pre zmenu nasekaný a náročný, nedáva moc priestoru na oddych. Otvára sa i podzemný Lazy Bastards Soundsystem stage, ktorý so svojou pestrou výbavičkou experimentátorov s noiseom, technom a ďalšími udržuje pri živote všetky nočné tvory a salónne špičky do rána bieleho. Potvrdením svojej vychýrenej povesti štartuje ako prvý poľský projekt Horologium a vnáša neoklasický ambientný nádych do zaplneného divadla. Éterická statickosť čiernobieleho nemého filmu mihajúceho sa na stenách je v súlade s umelcom sediacim za stolom, kde pri ovládaní mašiniek a počítača nemihne ani brvou. Napriek tomu má hudba pestrý koncept a chameleónske rytmy meniace sa v nepravidelných intervaloch. Trošku iná káva krstí zaprášenú zem v podzemí Lazy Bastards stageu. Hluková sekce na stránke sľubovala „harsh noise wall postavený z poctivej hliny a hovien a to sa už oplatí“. Najskôr sa steny zámku pokúsila zboriť svätá trojica Hlukharsh + Noitt. V poňatí radostného trýznenia hlukom, ktorý naberal účastníkov na satanove rohy, sa bohapustá basová a noiseová frekvencia pohybovala ďaleko za hranicami slušnosti.

K dokonalosti ju však o pár hodín priviedla až Hluková sekce a so svojou sedemčlennou zostavou prilákala aj posledných sebadeštrukčných nadšencov. Pätica káblikárov a krabičkárov za stolmi a na zemi kľačiaci 900piesek a Noise Mortanna, ktorí vyškrabávali posledné zvyšky hluku doslova spod nôh poslucháčov. V krásnom objatí bezuzdného hluku sa mnohí odvážili prísť k stolu a nehanebne obzerať vnútorné procesy tejto sedemhlavej príšery. V krásnom objatí bezuzdného hluku sa mnohí odvážili prísť k stolu a nehanebne obzerať vnútorné procesy tejto šesťhlavej príšery. Ona sa im za to odvďačila totálnym ušným i vnútornostným výplachom. A to už sa oplatí. Po očistných turbulenciách prichádzali na hlavnú scénu najzvučnejšie mená. Všeobecné nadšenie vzbudil Gwen Trémorin alias Flint Glass, ostrieľaný profesionál dark ambientnej scény. Jeho set rástol s eleganciou a gráciou, videoprojekciou si nemusel kompenzovať klišéovitosť a prázdnotu hudby. Práve naopak, ako jeden z mála ponúkol zvuk, ktorý mal vrstvy a prekvapivé zvraty. S ľahkosťou a rytmickou presnosťou rozhýbal publikum a ohýbal ho podľa seba až do samého konca. Jeho hudobný súputník Nicolas Van Meirhaeghe v projekte Empusae však zašiel ešte ďalej. V tomto prípade projekciu ovládala sličná slečna rovno na pódiu, jej abstrakcie sa preskupovali a vlievali do seba zarovno s plynulými prechody z atmosférického, rituálmi opradeného ambientu do EDM sekcií s exotickými rytmami. Rovnako ako Glassova elegancia bola markantná i naoko jednoduchá, no zložito utkaná koncepcia zvuku Empusae. Kaleidoskopickým otáčaním hudobných horizontov na mňa jednoznačne spomedzi zahraničných interpretov zapôsobil najviac.

Pôsobivá bola i atmosféra medzi účastníkmi, ktorí už mali medzi sebou v pokročilých hodinách čím ďalej, tým menšie medzery. Prevládajúca čierna farba vládla len na povrchu, vrelé pohľady, bezprostredné a spontánne rozhovory, výbuchy smiechu, ohľaduplnosť. Posledné spomenuté som, žiaľ, v toľkej intenzite zažila prvýkrát. Žiaden obor (rozumej osoba vyššia ako 160 cm) sa mi nepostavil do výhľadu a ak aj áno, otočil sa a spýtal: „Hele, vidíš dobře?“ No môže toto byť?

IV.
Nočná atmosféra rosického zámku má svoj špecifický pikareskný charakter. Na scénu sa hlásia obskurity a beaty, tiene ohňov vrhajú na tváre klaunovské masky. Trepaneringsrituaelen, muža zahaleného vrecom nasiaknutým krvou spolu s kulisami z lebky a okultných predmetov, dav víta s obrovským nadšením. Power electronics v blackmetalovom kostýme ma však baví len istý čas, opäť sa mi na jazyk derie spojenie „inštalácia“. Ale verím mu to.

Ťahá ma to do podzemia, kde nachádzam projekty, ktoré by kľudne zniesol aj hlavný stage. Nebadaný prechod medzi upršaným a upokojujúcim ambientom Vrtaček po desáte hodine do minimalistických, no efektných úderiek Makkatu je mi záhadou. Poddávam sa únave a rytmom, hlukový tunel v podzemí ma doslova hypnotizuje, Lazy Bastards stage je undergroundovým/punkovým bratom hlavného. Videla som v ňom tancovať aj tých, ktorí na dennom svetle hýbu len obočím. Už je ráno? Nevadí.

V.
Kríza tretieho dňa sa u mňa prehlbuje priam paralyzujúcou únavou, no som odhodlaná bojovať až do konca. Spoznávam debila, ktorý nasral predošlú noc polku Hradieb svojim vyčíňaním a teraz namiesto všade vylievajúceho vína drží v ruke veľkú fľašu s vodou. Zatiaľ najlepší festivalový pomer, aký som zažila - neukáznenec 1: 222 skvelých bláznov. Po mystickom Holotrope, ktorý som ani nestihla vnímať, prichádzajú správy o vypadnutých interpretoch (O. C. Caspar, Einlaitungszeit) a presunoch v programe. Vzniká mierny chaos. Rozčarovanie upokojuje spoločný projekt Tzolk´in piatkových hviezd večera. Gwen Tremorin a Nicolas Van Meirhaeghe oslavujú vzájomnú fascináciu mayskou kultúrou a na oltár prinášajú prudko tanečné rytmicko ambientné kompozície. Nad hlavami sa im vznáša rozpínavá maska zlatého obdobia Mayov, ktorá sa v občasných noiseových momentoch prechyľuje k deštrukčnému úpadku. Ani živé bongové a iné ornamentné vstupy však neskryli istú monotónnosť skočného psychadelického setu.

Programové diery umožnili umelcom väčší priestor, no i tak vypínam, aby ma po nič neriešiacej prestávke absolútne prekvapili Do Shaska!. Formácia hrajúca už peknú desiatku rokov zmorfovala do rituálnej exkurzie okultizmom. Pôsobivé masky, fujara a hoboj, trapové a ťažkotonážne rytmy spolu s projekciou opantávajú zmysly a poprvýkrát prichádza na scénu ozajstné temno. V rukách Do Shaska! sa mení na čistý a výnimočný zážitok z nepomenovateľného, číhajúceho a vykukajúceho ako pás cudnosti vzápätí sa meniaci na mučiaci nástroj pod rúškom mníšky. Napriek môjmu nadšeniu a mnohým odporúčaniam by ma nik nevedel pripraviť na to, čo prišlo potom. Pred predstavením ruskej Phurpy si ľudia svorne posadali na zem. Či už v polospánku alebo v meditácií sledovali v prítmí odlesky plameňov sviečok na obrovských tibetských trúbach, v tichosti predvádzané rituálne úkony troch zahalených mužov, ktorí keď spustili svoj hrdelný spev, odpálili mozog väčšine zúčastneným. Hrmotné zvuky vychádzajúce z ich hrdiel totiž vibrujú na frekvenciách mimo ľudského pochopenia, tradíciami vedená technika Bön má pôvod ešte spred tibetského obdobia a je ovenčená starobylou múdrosťou a silou. Prúdenie takýchto frekvencií má za účinok absolútnej koncentrácie, opustenie vlastného tela či mysle, hlboký pád do prázdna, ktorý sa vo víroch opakuje, až kým s ním človek nadobro nesplynie. Nie, nedá sa to presne opísať. Po skončení dvojhodinového šamanizmu sa Phurpa pozvoľna zdvihla a začala navracať do civilnej podoby. Publikum naďalej ostávalo v tranze a po hodných minútach za všeobecného smiechu a radosti začalo tlieskať. Záver festivalu par excellence.

VI.
Mnohé slová vďaky a chvály od účinkujúcich i účastníkov sa už stihli na stránke šiesteho ročníka objaviť, nedá sa však povedať, že by hovorili za všetko. Smutne zívajúce diery v programe a nedostatočná informovanosť návštevníkov sú však len malým tŕňom v oku, pre ktorý sa rozhodne neoplatí plakať. Hlavný boss krásne rastúcej myšlienky Hradieb Samoty Waldemar, rovnako aj zvyšok malého tímu, udržiava pri živote vzácnu predstavu, ktorá sa každým rokom približuje realite, a to bez sponzorov a osobného zisku. Som rada, že som bola jej súčasťou. Rosice, o rok znova. A více!

Info

Hradby Samoty VI.
14. - 16. 7. 2016 Zámok Rosice U Brna

foto © Anna Tesařová

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články