Archívny Chlapec vydává druhou desku

Malo to byť prirodzené a očakávané pokračovanie pozitívne prijatého debutu. Len akustická gitara, občasné sláčiky a charakteristický spevácky prejav Richarda Vávru, známeho ako Archívny Chlapec. Slovenský pesničkár svojím prvým albumom Zvery oslovil mnoho fanúšikov doma aj v Českej republike a ďalšia indie-folková cesta sa zdala byť jasná. Takmer dokončený druhý album sa však Archívny Chlapec rozhodol z veľkej časti prerobiť. Namiesto zotrvačnosti tak prišla premena a namiesto Zverov 2 pod značkou Slnko Records vychádza Tranzit.

"Jedného dňa sa zobudíš a zistíš, že už nechceš robiť veci tak ako doteraz," hovorí Archívny Chlapec o momente, s ktorým sa stretávajú nielen umelci, ale aj ľudia v bežnom živote. Pocit, keď chcete životný stereotyp zadupať do zeme a pustiť sa po inom chodníku tentokrát prišiel nečakane a na poslednú chvíľu. "Druhý album som mal už takmer nahratý, keď som si uvedomil, že v takejto podobe ho vlastne vôbec nechcem vydať," prezrádza Richard Vávra.

Archívny Chlapec vysvetľuje, že stiesňujúci pocit a potreba zmeny v ňom zrela už dlhší čas. "Začal som si uvedomovať, že všetko robím príliš štandardne a konzervatívne. Nielen v hudbe ale aj v živote. Hrám na gitare, chodím do práce, uzatváram sa do seba. Začal som rozmýšľať, či ten konzervativizmus nemám v sebe vsugerovaný," vysvetľuje zamyslene gitarista a spevák z Kútov. Zásadná reflexia a zlom prišli v čase, keď bol druhý album už skoro hotový. Richard vtedy ochorel, začal doma experimentovať a do jednej skladby nahral slučky z čerstvo kúpeného malého "synťáku". "Poslal som to môjmu producentovi Erikovi Horákovi a páčilo sa mu to. Erik mal vtedy v štúdiu bubeníka Tomáša Hríbika (Says, Katarína Máliková, Deaths) a tak sa ma spýtal, či by sme neskúsili spolu s ním nahrať jednu skladbu. Ja som už vtedy vedel, že to nebude len jedna pesnička, ale celý album," hovorí Richard o procese premeny.

Album Tranzit je ako cesta po hudobnej mape od jedného bodu k druhému, od starého k novému. Akurát, že Archívny Chlapec poslucháčom zmeny neservíruje postupne, ale rovno od úvodných sekúnd im do tváre a uší chrstne skreslenú basu, bicie a pestré elektronické zvuky. Akoby pochopil, že je jedno, prostredníctvom akého nástroja na hudbu siahne a nemusí to byť nevyhnutne len gitara. Album je preto modernejší a údernejší ako jeho predchodca a zaujímavé je, že fáza Tranzitu u Richarda Vávru aj naďalej pretrváva. Budúcnosť tak môže byť opäť inakšia a zvukovo ešte farebnejšia.