Bez hraníc a blízko (post-hudba)

Na post-hudbu som sa tešila od minulého roka. Vtedy mali výborný koncert v brnenskej Huse na Provázku, ktorého energiu priniesli s možno ešte väčšou intenzitou na pódium Kabinetu múz. Chalani koncert venovali Jurajovi a Matúšovi, ktorí sa deň predtým stali obeťami útoku v bratislavskom queer priestore Tepláreň za to, kým sú. V znamení odsúdenia extrémizmu a nenávisti ďalej zazneli tekná a pokračovala cesta do práce přes Nuselák a späť.

Post-hudba znamená elektropopová fúzia textárskeho umenia Dominika Zezulu a producenta Tomáša Havlena. Ich tvorba je ako ozvučená hra s vnútornými monológmi o samote, medziľudských vzťahoch alebo mestskej jednotvárnosti. Posledný album Svět na konci roku nula stelesňoval existenciálnu apatiu a izoláciu, v ktorej sme všetci počas kovidu boli a možno stále trochu sme. Prehováralo to pred rokom a prehováralo to aj v piatok. O to viac v komornej sále, ktorej veľkosť lepšie konzervuje zážitok a stiera hranice medzi divákom a umelcom. Basy išli celým telom, svetlá kongeniálne reagovali na atmosféru na stagi.

Na post-hudbe baví ich zvuk. Zvedavé, deštruktívne a opäť nanovo budujúce sa beaty. Hudobne minimalistické, no silné, organické a pekne upriamujúce na texty, takže vlastne celkom vybalansované. Táto chémia je cítiť hlavne na živákoch, hudobne aj osobnostne, je zážitok pozorovať úprimnú synergiu a radosť z vystupovania. Zezula sa počas svojich tancov hádzal na zem a pri inštrumentálnej časti Synkáču zavrtel bokmi. Často sa objímali, narážali do seba, rozprávali sa s nami. Vraj majú brnenské publikum najradšej. Myslím, že to je vzájomné.