Články / Reporty

Hradby Samoty: Prímajúci ostrov divnohudby

Hradby Samoty: Prímajúci ostrov divnohudby

Lucia Banáková | Články / Reporty | 05.07.2021

Hradby Samoty sú zvláštny, no nezameniteľný festival. Sami sa charakterizujú ako festival experimentálneho audio a vizuálneho umenia, a hoci sa do tejto priehradky schová kadečo, Hradby Samoty sú, podobne ako Mulder so Scullyovou, špecialisti na zložky zapadnuté v tých najtmavších kútoch. Je jedno, či sa jedná o jemnú akustickú hudbu alebo ten najhlučnejší industrial, fotku, film alebo umeleckú inštaláciu, všetko na Hradbách Samoty má svoje „ale“, svoj odtieň divnosti, melanchólie, temnoty. A tak už niekoľko rokov vytvárajú bezpečný priestor pre divákov, ktorí dokážu trpezlivo počúvať nekonečné smyčky hluku, vnímať melódiu v šume, vidieť tvary v deformáciách, hľadať krásu v ohavnosti, svetlo v temnote, či cítiť radosť pri smútku.

Festival, ktorý sa minulý rok konal len v okresanej podobe pod názvom Mikrohradby, sa opäť vrátil do areálu kaštieľa v Moravanoch nad Váhom, a to v podobnej priestorovej konfigurácii. Menší stage v podzemí, festivalové námestie, takzvaný pofel plac s výčapom na nádvorí a hlavný stage v parku, ktorý skrz zónu sôch a umeleckých inštalácií postupne prechádzal do stanového mestečka. Narozdiel od poslednej plnohodnotnej verzie, návštevníkov tentokrát čakali len dva dni programu. A bohužiaľ, tému pandémie, ktorú by som si konečne priala z reportov vynechať, stále nejde opomenúť. Prvýkrát výrazne zasiahla niekoľko dní pred Hradbami, keď svoju účasť muselo zrušiť viacero zahraničných projektov, vrátane headlinerov 300 000 V.K. zo Slovinska. Line-up sa tak razom, až na zopár výnimiek, opäť stal česko-slovenskou záležitosťou, čím sa ešte viac priblížil k formátu Mikrohradieb.

Druhýkrát som si leitmotív posledného roka a pol uvedomila priamo v Moravanoch, medzi účastníkmi. Bolo ich menej ako (pred)posledný ročník, i nálada bola trochu ospalejšia ako pred pandémiou. Niežeby Hradby Samoty stratili svoje čaro, ľudia si užívali kamarátske stretnutia, hudobníci zahrali skvelé koncerty, ale návrat do zabehnutých koľají nebol po dlhšej prestávke instantný. Napriek všetkým úskaliam ponúkol desiaty ročník niekoľko umeleckých lahôdok. Vzhľadom na rozmanitú hudobnú dramaturgiu je ťažké vypichnúť najlepší koncert a porovnávať tichú filmovú hudbu s hlukmi, ktoré testujú hranice ľudského vnímania, sa nedá. S láskou i neutíchajúcim pískaním v ušiach spomínam na ostravskú formáciu Hospital Brut. Keď má niekto set naplánovaný na desať minút, je treba očakávať masaker, ale to, čo sa v pivnici nastalo, vyhnalo aj časť inak zdatných divákov. Improvizovaný free jazz noise grind core prežijú len tí najsilnejší a konečne prebudil môjho ospalého festivalového ducha. Z hlučných formácií by som ešte spomenula Paregorika, Hlukovou sekci alebo vystúpenie Jano Doe, ktorému predchádzalo veľmi príjemné a priateľské klábosenie pred samotným setom. To sú proste Hradby, nikto sa na nič nehrá, všetci sú milí a hranice sa stierajú nielen medzi hudobnými žánrami. Na vyváženie hluku zas skvelo pôsobili sety od Ondreja Zajaca alebo slovenského neoklasického skladateľa I Am Planet.

fotogalerii z festivalu sledujte tady

Výstava bola tento rok zasvätená jednej téme - ekológií a doprave. Jednotlivými miestnosťami vybidleného kaštieľa divákov sprevádzali lastovičky, čo podtrhlo dôležitosť témy, myslím však, že úzky záber trochu znížil priemernú kvalitu vystavovaných diel. Miernym paradoxom ostáva, že v areáli festivalu sa čapovalo do jednorázových plastových pohárov a zároveň neboli rozmiestnené sáčky na triedený odpad. Ďalším organizátorským problémom bola slabá komunikácia nečakanej zmeny v line-upe, ktorá prebehla len fixkou na jednom plagáte. Tieto situácie sa stávajú, ale je dôležité komunikovať aj inými kanálmi ako napríklad cez Facebookový event.

Hradby Samoty mali neľahkú úlohu, zahájiť festivalovú sezónu po dlhej prestávke. Navyše museli nadväzovať na extrémne podarený (pred)posledný ročník. Opäť sa im podarilo vytvoriť izolovaný a veľmi prímajúci ostrov divného umenia pre netradičných divákov. Rozhodne obhájili, že sú najzvláštnejšie v tom najlepšom slova zmysle, a to i za nejdivnejších časov. Len si nezabudnite štuple do uší ako ja, ukrátite o skvelú nočnú technopárty, kde po festivalovej letargii už neostali ani stopy.

Info

Hradby Samoty
2.–3. 7. 2021 Zámek, Moravany nad Váhom, Slovensko

foto © Anna Baštýřová

Komentáře

Pro možnost psaní komentářů se přihlašte nebo zaregistrujte.

Relevantní články

Please don’t kill my vibe again (Hadone)

Dominik Polívka 06.02.2023

Snaživé promo na sociálních sítích ale s nízkou účastí nic nesvedlo, taky nebylo poznat, kdo přišel kvůli Bonnetovi a kdo se tu ocitl náhodou.

Nejlepší texty Full Moonu 2022: Domovy (Vivat Moody Moon Noize Vol. 3)

Kyril Bouda 26.01.2023

Cesta k víře není jednoduchá, devítihodinový trip napříč tuzemskými drahami i silnicemi je dobrodružstvím svého druhu.

ESNS 2023 – To nejlepší

redakce 23.01.2023

První dojmy od zástupců redakce a dalších kolegů či přátel najdete níže, podrobnější report čekejte v březnovém čísle Full Moonu.

Řešit skrze sebe víc to venku než se cyklit uvnitř (Galerie Průchod / Off Format)

Minka Dočkalová 14.01.2023

Dvě originální brněnské galerie si na stejný čas připravily otevření výstav, přičemž obě měly jednoznačně co nabídnout.

Když hodíš plechovku s rajskou polévkou na plátno (Ways of Freedom)

Jiří Přivřel 13.12.2022

Vídeňská Albertina Modern vystavuje abstraktní expresionismus. Od Jacksona Pollocka k Marii Lassnig.

Až do masa (Porridge Radio)

David Stoklas 12.12.2022

Vzhledem k úpěnlivosti, s jakou Porridge Radio podávali emotivně náročné písně, v nás museli něco zanechat – třeba otevřené rány.

Laskavý úsměv satanisty (Zeal & Ardor)

Václav Valtr 10.12.2022

Když se vepředu utvořil kotel, utrousil: „Pamatujte si, když někdo spadne, tak mu pomozte vstát, když to neuděláte, jste pěkný hovada.“

Člověk na rozcestí světla a temnoty (PAF Olomouc 2022)

Aneta Kohoutová, Šimon Macek 07.12.2022

Ty čtyři dny pod střechou Konviktu ve mně vyvolaly hluboký pocit mentální závratě. Stav, ve kterém se podpisu na smlouvě s ďáblem rovná náš tichý souhlas se stavem věcí současných.

Pod tíhou strun (Michael Gira & Kristof Hahn)

Jiří Procházka 07.12.2022

Swans mají rozpracovaný nový materiál, který začátkem roku vyšel ve strohých demoverzích na fundraisingovém albu Is There Really a Mind? Co z něj Gira zahrál?

Sohnovo krasosmutnění na domácím ledě

Jiří Přivřel 05.12.2022

Bouřlivě přijatý návrat ztraceného Syna.

Offtopic

Tento web používá k poskytování služeb a analýze návštěvnosti soubory cookie. Používáním tohoto webu s tím souhlasíte. Souhlasím Další informace