Všetci to vedia?

Režisér Asghar Farhadi je v súčasnosti najuznávanejším iránskym režisérom, jeho počiny ako Rozchod Nadera a Simin (2011) a Klient (2017) sa dokonca stali podľa Americkej akadémie umení a vied najlepšími zahraničnými snímkami. Farhadiho filmová tematika sa poväčšine zaoberá postavením moderného Iránu a rodinným komplikáciám vznikajúcich na základe rozdielov medzi jednotlivými vrstvami danej spoločnosti. Avšak svoju najnovšiu snímku Všetci to vedia zasadil inam, a to do Španielska, ktoré si zamiloval vďaka osobitej kultúre a atmosfére.

Laura (Penelope Cruz) pricestuje z Buenos Aires so svojimi dvomi deťmi do malého vinárskeho mestečka. Jej sestra sa chystá vydávať a to je najvyšší čas, aby sa temperamentná rodina konečne zišla pokope. Tak sa naskytá typický svadobný námet, všetko vyzerá krásne a ľudia sú vysmiati a spokojní. Malebnú atmosféru preruší zvrat, keď sa Laurina dcéra záhadne stratí, a jediné, čo po nej zostane, je novinový ústrižok o podobnom incidente spred pár rokov. Nájdenie dievčaťa pomáha iniciovať rodinný známy a Laurin milenec z minulosti Paco (Javier Bardem).

Herci boli od začiatku oboznámení s tým, že postavy sa im budú písať priamo na mieru. Farhadi to vymyslel celkom šikovne a stavil na ostrieľanú dvojicu hercov a manželov Cruz – Bardem, pre ktorých to bol už deviaty spoločný projekt. Na zozname mnohých postáv naprieč celou Cruzinou kariérou (ale predovšetkým vo filmoch Pedra Almovadora) je spozorovateľná jej typická komfortná zóna, jej postavy sú empatické, nežné a rodinne založené a inak to nie je ani teraz. Rola trpiacej matky jej síce sedí, ale v kritických momentoch prehráva, naopak Bardemove gestá a hlavne mimika sú presnejšie. To, čo obaja zvládajú na výbornú, je erotické dusno, ktoré u životných partnerov neprekvapí.

Film je postavený na kontraste dvoch protikladných udalostí, no žánrovo je nejednoznačný, keď skrz dusnú atmosféru presvitá pocit bezpečia, ktorý utvrdzuje v tom, že sa celá situácia vyrieši do zdarného konca. Všetci to vedia otvára mnoho dverí a možností toho, kto je vlastne vinníkom rodinného nešťastia, problémom je, že scenár funguje len tri štvrtiny stopáže. Následne mu chýba vygradované odhalenie a to, čo sa tak trpezlivo vybudovalo, sa rozpadne.

Farhadi zrejme nechcel, aby mu ostala nálepka umelca, ktorý sa venuje len domácim témam, a tak sa nechal inšpirovať cudzou lokalitou a „ľahším“ námetom. No to, čo sa tvári ako psychologizujúci thriller, je v skutočnosti rodinná dráma, ktorej chýba vyvrcholenie, aj niekoľko vysvetlení. Namiesto úzkostného thrilleru vytvoril Farhadi príjemný rodinný film, ktorý sa bude v jeho filmografii vynímať len ako zdanlivá snaha o vystúpenie zo zabehnutého.