Depeche Mode, 24.2.2024, O2 Arena, Praha

Sobota večer, plné ulice, preplnené metro, trenie kožených búnd, čierny dresscode samozrejmosťou. Kdesi vzadu skupinka s rovnakou cieľovou destináciou ako ja vykrikuje “enjoy the silence” a pán v kriváku, spod ktorého na mňa miestami vykukujú stokrát vyprané oči Gahana a Gorea, ku mne naťahuje zelenú fľašku so spikleneckým úsmevom. Vystupujem na Českomoravskej, spln mesiaca nad hlavami, po stranách stoja optimisti zháňajúci lístky na beznádejne vypredaný koncert, okolo stánky s nie úplne oficiálnym merchom kapely... je libo magnetku?

Zo šera pod pódiom pozorujem publikum. Napočítam troch dvojníkov Davea Gahana, náhle sa z výšky ozve jeden z najviac sexy hlasov na tejto planéte a na tvárach okolo sa usádzajú výrazy nadšenia a vzrušenia. Skladbou My Cosmos Is Mine, z minuloročného, pomerne vydareného štúdiového albumu Memento Mori, Depeche Mode otvorili večer, na ktorý budú tisíce návštevníkov pražského koncertu ešte pár dní spomínať. Nasledovali vyše dve hodiny plné kultových skladieb. Od Walking in My Shoes, cez akustickú verziu Strangelove, remix A Pain That I’m Used To, až po prídavky, z ktorých hneď prvý bol pre mňa jedným z vrcholov večera.

Waiting for the Night, duet Gorea a Gahana v pozmenenej verzii s klavírnym doprovodom Petra Gordena bol momentom, kedy sa dostavili zimomriavky. Nasledovali bangre Just Can’t Get Enough, Never Let Me Down Again a Personal Jesus, ktoré do tanca zdvihli zo sedadiel i tribúny. Kapela je v skvelej forme a atmosféru sobotného večera si očividne užívala. Ja sa už nejaký čas vyhýbam preplneným halám a veľkým koncertom, občas je však príjemné splynúť s masou.