Nosaj Thing a horko-sladká chuť nostalgie

Nosaj Thing patrí medzi tých elektronických mágov, ktorým sa podarilo na prvé počutie uchmatnúť miesto mimo obmedzujúce obruče žánrov experimentálneho hip hopu, wonky a IDM. Prvý album Drift „Nosáča“, v skutočnosti Jasona Chunga, bol veľmi šťavnatý: beaty len tak práskali ponad chumelicu synťákových psychedélií s basovými linkami prekliato nízko a hlasmi parádne zdecimovanými v šumivých búrkach. Neurotická presnosť a umne načasované náboje energie zasiahli nejedno kritické ucho. To bolo v roku 2009. Počas zvyšných rokoch sa Jason viezol na vlne obľúbenosti s gracióznosťou kórejsko- amerického nerda. A došiel až domov. Nový album Home je všetko, čo nečakáte, presnejšie no such thing.

Jason začal tvoriť vo svojich dvanástich rokoch na otcovom počítači a práve tento fakt sa dá z ambientom potemneného albumu vytušiť. Home zastrešuje jedenásť skladieb votkaných do veľmi jemného pradiva zvukových textúr. Všetky sú preskupené nostalgiou a spomínaná krehkosť až hanblivosť plynie i z prevažnej absencie dunivej basovej linky nahradenej zborovým echom beatboxových vokálov.

Vcelku však album nepôsobí mdlo práve vďaka Jasonovej obľube v repetívnosti a kaleidoskopickom pohľade na zvuk ako taký. Presýpa ho, obracia a následne pokladá presne na jeho miesto. To mu umožňuje s relatívne malým počtom prvkov spraviť veľké a pôsobivé divadlo.

Skladba Home otvára dvere chladnému závanu spätkujúcich elektronických vločiek. Svojou ľahkosťou a presnosťou sa podobajú postupnému vrstveniu ševeliacich hlasových modulácií a rytmických skrývačiek. Kráľovnou celého, ťažko odhaliteľného materiálu sa stáva Kazu Makino (Blonde Redhaed), ktorá svojím fluidom prispela do zatiaľ najznámejšej Eclipse/Blue (na rozdiel od fádneho Toro Y Moi). V nej Jason odkrýva čoraz viac organických prvkov, či už brnknutím gitary, tajomným škrabotaním, alebo len gavalierskym ústupom pred dokonale vyformovaným hlasom Makino. Táto skladba je o nej, pre ňu, pre všetky jej podobné a svojim zrýchleným tepom rytmu pripomína pád do výšky, niečo nezvyklé, tušené, neobyčajné.

Následne sa Jason opäť ponára do úvodnej ambientnej hybernácie (Safe), ktorá je prerušená až zaujímavým trackom Distance. Zvuky odpočuté s uchom na podlahe, či stene ťažko vzdychajúceho starého domu, obsahujú zvláštne vŕzgania a cinkania, pri ktorom by človek odprisahal, že počuje sadať a víriť prach. Odstup je to posledné, čo táto skladba odštartuje.

Preskupením do two-stepovej Tell preniká do nepresvetlenej atmosféry hravosť synťákových melódií nájdených kdesi na pôjde spolu s inými elektronickými hračkami, ktoré využíva následná Snap. Tá je s mechanickým buchotom, treskotom a znovuobjavovavím starých pokazených playstation bizarným náhľadom do zvukových memoárov dvanásťročného génia. V tom však Jason začne vyludzovať jemné klavírne našľapovanie zabudnutých tónov znejúcich z veľkej diaľky. Pár sekúnd kratučkej sonáty bohato stačí na dojemné stiahnutie hrdla (Prelude).

Nenápadné vplietanie reverzných prvkov z predošlého albumu sa završuje poslednou Ligth #3. Reinkarnuje jej predchodkyne do zrýchleného rytmu utekajúceho naprieč tiesnivým melodickým dozvukom. Púšťa čerstvý vzduch do trochu hutnej a zatuchnutej atmosféry, no nijak myšlienkovo nezrádza introspekčnú koncepciu albumu.

Home je jednoznačne skôr pre tých, ktorí dokážu vyňuchať jemné nuansy elektronických záchvevov a sú už trochu unavení večným beatovým dupaním. A nie je to prechádzka ružovou záhradou, pretože nostalgia vždy chutí horko-sladko.