„Still climbing mountains in my mind...“ (Laura Misch)

„A keby ho nútil pozerať do svetla samého, boleli by ho oči, odvracal by sa a utekal k veciam, na ktoré sa môže pozerať, a bol by presvedčený, že tie sú skutočne jasnejšie ako veci, ktoré sa mu teraz ukazujú?“ Takto sa pýta už niekoľkú tendenčnú až sa z pochybovača stáva pritakávač. Rétorická práca s nástrojmi, ich tieňmi, obavami a morálnym súdom, Sokrates a jeho Glaukón. V tom istom čase je s nimi v pomyselnej jaskyni aj žena stojaca čelom žiare, nevenujú jej ale pozornosť. Stačilo by sa otočiť a počúvať, v zastretom tanci vrhá žiadané tiene, klepe o seba kamienkami, hudie si a kvílivo precitá.

Áno, bola to Laura Misch. Už na debutovom LP Sample the Sky (2023) je počuť, že jej saxofón duje najelegantnejšie, keď sa môže opierať o vánky. Významnú rolu v kompozíciách londýnskej multi-inštrumentalistky totiž zohrávajú field-recordings, okrem nich ale tiež džezová škola, nežná elektronika, obstojí ale aj len za strunami o hlase ako staro-anglická bardka. Zastretý tanec teda dobre poznala, no opäť musela prísť na spôsob, ako sa mu odovzdať potom, čo vyhorela z náročného koncertného obdobia. Hudobníčka v tomto ohľade vyzdvihuje nahrávku Deep Listening (1989) od Pauline Oliveros, skrz ktorú sa naučila spomaliť, spomalene tvoriť, počúvať a byť.