Zbastardení potomkovia black metalu I. - Menace Ruine

Existuje vôbec sprofanovanejší štýl ako black metal? Čo si drvivá väčšina ľudí pod týmto označením vybaví? Tlupu pomaľovaných gašparov s ostňami na rukách, ktorí vzývajú sily temnôt? Hry s ohňom a zbraňami? Nikdy sa nekončiace pubertálne hádky, ktoré končia vraždou? Obrátené kríže a všadeprítomnú naivitu, hlúposť a patetickosť? Alebo klasický hard rock zabalený do špinavých punkových riffov s „pridanou hodnotou“ kláves a orchestrácií? Nie, ďakujem! Pre plný zoznam toho, aký vie byť black metal dementný navštívte Shereského blog a prečítajte si jeho recenziu na knihu Erlenda. Tak, to by sme mali.

Mojou úlohou však bude demonštrovať, že aj tento štýl má potenciál byť vkusný a zaujímavý, dokonca môže posúvať hudobné hranice o hodný kus ďalej. Prvými, pomocou ktorých vám to dokážem, sú Menace Ruine. Kanadské duo vystupuje od roku 2007 v nezmenenej zostave. Dievčina Geneviève a jej verný prisluhovač S. de la Moth sú v súčasnosti považovaní za najosobitejší akt koketujúci s „čiernym kovom“. Protikladnosť mužskej dobyvačnosti a ženskej temnej stránky nebola nikdy v takej symbióze. Na svojom debute Cult of Ruins síce ešte hojne využívali charakteristické prvky tradičného black metalu, ale o nejakom klasickom ponímaní nemožno hovoriť. Album je plný strojových ruchov, nevyspytateľných zmien tempa a neľudskej atmosféry. Na debut určite kvalitné, avšak v širšom merítku sa Menace Ruine strácajú medzi haldou podobných kolegov. To pravé ešte len malo prísť.

S nasledovníkom The Die Is Cast nastáva ohromná zmena prístupu k skladaniu a zvrat v celkovom vyznení. À propos, spomenul som, že táto kapela nepoužíva takmer žiadne gitary? Ich zvuk je disonantnou amorfnou stenou neharmonického noise a rozvláčneho drone. Niečo ako klasická štruktúra skladieb u Menace Ruine úplne absentuje a čakajte skôr strhujúcu fonickú guľu plnú chaotickej zmesi toho najhrubšieho ambientu, ktorú na treťom albume Union of Irreconcilables priviedla kapela k dokonalosti. Niekde pod všetkým tým odpudivým hlukom, pod haldami škrípavého feedbacku, sú neustále naznačené melódie, ktoré nikdy explicitne nevystúpia na povrch. Menace Ruine sa sústredia aj na výhradne noisové pasáže, v ktorých je precízne prepracovaný každý moment (v žiadnom prípade sa nejedná o bezdôvodný prvoplánový pseudo humbug) a strašiaci aj tu neustále vyhľadávajú nové zvukové teritóriá. Okrem vyššie spomenutých prvkov je zrejme najdôležitejším elementom hudby Menace Ruine hymnický spev Geneviève, ktorý sa étericky vznáša ponad burácajúce plochy, ku ktorým tvorí nádherný kontrast.

Už na Union of Irreconcilables začala táto dvojka temniakov pracovať s veľmi zaujímavým konceptom. V pochodovej The Upper Hand sa objavujú priame odkazy na drsnejšieho a šialenejšieho brata folku, ktorý nesie prívlastok „apocalyptic“. Začína byť kladený omnoho väčší dôraz na rytmiku a melodiku spevu. Folková uvoľnenosť tu naráža na repetičný martial industrial, neoklasické vsuvky a ambientne ladený abstraktný black metal a vás napadá, aké by to bolo, keby začala dominovať oná krehkejšia stránka hudby Menace Ruine. A práve to sa dozviete na novinke nazvanej Alight In Ashes.

Ak Menace Ruine produkovali na predchádzajúcich albumoch eklektický mix štýlov, ktorý mal základ v black metale, posledný zásek Alight In Ashes sa svojim fundamentom približuje skôr k minimalisticky poňatej klasickej hudbe. Nie že by sa black metal z tvorby Menace Ruine vytratil, to nie, avšak zostala po ňom už len opojná dusivá atmosféra. Práve pri počúvaní Alight In Ashes si uvedomíte, ako veľmi je Geneviève modulovaním svojho hlasu podobná nesmrteľnej Nico. Nie nadarmo je hudba Menace Ruine často označovaná ako mash up komorných orchestrácií z Desertshore s rannými Swans. Industriálne chladný zvuk na jednej strane, hrejivý hlas Geneviève na strane druhej. Omotávajú sa okolo vás opakujúce sa slučky úsporne vyložených dark ambientných pasáží, v ktorých je však ukrytých kopec melódií (Disease of Fear!), stačí len pozorne počúvať a nechať sa hypnotizovať.