Dekonštruovať tradície (Nathan Bowles Trio)

Akustická inštrumentálna scéna má vo Virginii silné zastúpenie. V deväťdesiatych rokoch tu vznikli kapely ako droneový Pelt, The Black Twig Pickers, ktoré naväzovali na staršie folkové tradície a zároveň sa ich snažili dekonštruovať. Člen týchto zoskupení, multiinštrumentalista a hráč na banjo Nathan Bowles prichádza k lámaniu tradičných postupov so svojim triom na albume Are Possible. Bowles je zároveň členom spomínaných zoskupení.

Are Possible nie je klasickou folkovou doskou. Základom je chytľavá rytmická sekcia (Rex McMurry), groove na kontrabase (Casey Toll), okolo ktorého sú nabalené riffy na banjo. Pôsobí zároveň voľne ako improvizácia s premyslenými motívmi. V rozhovore pre hudobný server KLOFmag kapela spomína, že nápady na skladby vznikli počas pandémie a až neskôr sa začali uzatvárať ako celok.

Úvodná Dappled otvorí dvere letnému slnku krátkym vystupňovaním bicích s prechodom do príjemného vychádzkového tempa, ktoré začne trio naraz. Zásadnejšiu zmenu v polovici piesne podtrhne nástup klavíra a motív na banjo, ktorý sa opakuje so stupňovaním jednej klávesy a repetitívnou jazzovou vyhrávkou na kontrabas. Na ňu nadväzuje druhá skladba The Ternions, kde sa v úvode objaví orientálny nástroj bouzuki a ostatné nástroje sa pridajú potom. Napätie v piesni vytvoria neskôr dva akordy na jemne skreslenom banje. Zároveň budujú novú vrstvu, ktorá prichádza a zasa mizne. Vytvára nový prvok, samostatný prechod, pri ktorom vyniká statický groove na bicie.

Práve tento moment zanechá pocit spojenia folku s alternatívnym rockom. Our Air na chvíľu skľudní, nechá vydýchnúť. Kontrabas dominuje a melancholická flauta vniká do pľúc. Rytmika znovu cvála v tempe piesne Top Button a Gimme My Shit ponúka minimalistický ragtime motív na banjo. Záverečných desať minút skladby Aims necháva zapadnúť slnko na verande po horúcom dni a indické harmónium Shruti Box posiela posledné lúče za obzor.

Album Are Possible je rytmicky zžitý organizmus, kde Nathan Bowles so svojimi spoluhráčmi nenápadne ukazuje svoje hráčske schopnosti. Nosným kameňom je hypnotická repetitívnosť motívov, improvizácia na pomedzí apalačského folku a jazzu, ktorá sa ale môže postupne začať zlievať. Skladby sú zároveň minimalistické plochy nadväzujúce na seba bez toho, aby jedna vytŕčala cez druhú. Vytvárajú obrazy prechádzky po letnej krajine, ktorá trvá príliš dlho a treba v nej nájsť kúsok tieňa. Na chvíľu pobudnúť, schladiť sa. A potom znova vyjsť na slnko alebo si počkať rovno na jeseň.