Názov Doomer Music je na mieste a album nám prináša pohľad do sveta, v ktorom sú ľudské emócie potlačené, kde môžeme vidieť len drsnú schránku panelových domov.
Sivá betónová masa panelových budov lemuje zasnežené pusté sídlisko. V šírom okolí nevidieť takmer žiadnu prítomnosť tunajších obyvateľov a jediné, čo vnáša život do tejto scény, sú oranžové svetlá z miestností zdobiace fasády obytných domov. Pravidelnosť občas osvieži gigantický výjav brutalistickej architektúry, ktorý človeka ochromuje svojou veľkolepou prítomnosťou. Všetko pôsobí tak bez emócií, akoby tomu chýbala ľudská náklonnosť a vrúcny dotyk ruky. Prostredníctvom estetiky zanechaných prefabrikovaných monumentov brnenská kapela Jack the Hipper na albume Doomer Music navodzuje atmosféru jestvovania v obdobnom urbanistickom celku.
Druhý hudobný projekt sa presúva zo slnečných prívetivých lúčov prvého shoegazového vydania (Songs for David, 2018) do mrazivejších post-punkových končín. Názov a grafika už samotné charakterizujú obsah piesní. Označenie doomer opisuje post-ironickú internetovú postavu žijúcu v stereotype mesta bývalého východného bloku, ktorú v živote sprevádza samota a frustrácia. Texty približujú emócie a pocity späté s jednotvárnym samotárskym bytím ochudobneným o akékoľvek rozptýlenie. Navodzujú atmosféru existencie v mrazivom sídliskovom bloku priemyseľného mesta Noriľsk, ktorého názov nesie tretia skladba, a zároveň zachovávajú nádej na vyslobodenie emócií z masy chladného betónu.
Zvuk sa taktiež adaptuje na pochmúrnu nôtu textov. Nahrávanie prebiehalo spoločne naživo a tak vznikol jeden hudobný celok pôsobiaci ako hutne znejúca zmes. Jednotlivé nástroje sa topia v reverb efekte, raz nesú hlavné pasáže piesní sebavedomé gitarové riffy, inokedy zájde gitara s podfarbujúcimi melódiami do úzadia a nechá vyniknúť opakujúcu sa, až hypnotizujúcu, melódiu basovej gitary. V medzihrách a refrénoch zmysly zahltí syntetizátor doplňujúci atmosféru o mrazivé prvky zimnej fujavice. Rytmus bicích diktuje ráznosť, stupňuje intenzitu, alebo zmierňuje napätie. Frázovité vokály fungujú skôr ako doplnok k inštrumentálu, častokrát sú dominantnejšie práve melódie zmienených nástrojov. Celé to čerpá inšpiráciu z post-punkovej a indie hudby deväťdesiatych rokov.
Názov Doomer Music je na mieste a album nám prináša pohľad do sveta, v ktorom sú ľudské emócie potlačené, kde môžeme vidieť len drsnú schránku panelových domov. Ale jednotlivé piesne v sebe pomaly nesú teplo domova, ktoré pôsobí ako oranžové svetlá nepravidelne vyžarujúce cez okná budov a spolu vyvolávajú príjemný vrelý pocit útulnej izby a pohodlia domova.
Pozvi ma, nepridem vpadá pod rukama Robina Galii přímo do smířeného povzdechu nad bullshitem „povinných“ společenských akcí přetékajících sociálním kapitálem a trapnými small talky. Sedmá řadovka nachází Katarzii zavřenou doma a snící o utopii, snad i spokojenou, zároveň ale stále pochybující a pozorující pokřivené dění za záclonami.
Režisérka staví své přímořské drama především na atmosféře. Neviditelná kamera téměř dokumentárně vplouvá do rodinných setkání, zatímco radost z větru ve vlasech a vůně soli postupně narušují pochyby. Divák rodinná tajemství odkrývá společně s Marinou.
Pebble Seven ve spolupráci s producentem a experimentátorem Oliverem Torrem nahrála desku, na které se vydala rozplétat vlastní mikrosvět mezilidských vztahů, vrací se k pocitům a očekáváním, které v ní vyvolaly, ve snaze najít cestu k ostatním i sobě samé.
Deska svým názvem odkazuje na hadí energii kundaliní proudící páteří a tisková zpráva hovoří o hudební cestě přijetí, růstu a transformace. Nenechme se všeobecně nadužívanými ezoterickými termíny odradit, u Havelky se nejedná o prázdné floskule.
Režisér chápe zneužití moci jako něco, co nevzniká jedním rozhodnutím, ale pomalu a nenápadně, a v tom je nejblíž současnosti. Zlo nevstupuje na scénu dramaticky, ale plíživě.
Stylizace je velmi specifická, postavy přehnaně karikované, prostředí až groteskně pestré, fyzika a logika příběhu místy připomínají spíš delirium než realitu.