Nejlepší texty Full Moonu 2025: „Ľudia preceňujú schopnosť umelcov niečo zmeniť, a to je zásadná chyba“ (Agata Pyzik)

Keď Michal Pařízek prišiel s nápadom, aby som teoretičke a novinárke Agate Pyzik položil v tomto čísle Full Moonu niekoľko otázok, bol som nadšený. Pred nejakým časom sme s kapelou vydali debutovú nahrávku, ktorej názov Poor But Sexy bol priamo inšpirovaný jej najznámejšou knihou Poor But Sexy: Culture Clashes in Europe East and West (Zer0 Books, 2014). Pyzik v nej z perspektívy poľskej migrantky v Londýne skúma napätý vzťah medzi východnou a západnou Európou po páde železnej opony. Táto kniha vyšla pred viac než desiatimi rokmi, no napriek tomu je jej jazyk aj hybridná forma, kombinujúca teóriu a memoáre, stále živá, drzá a radikálna.

Vaša kniha inšpirovala našu kapelu k názvu albumu i k jeho tematike. Aké inšpirácie však boli kľúčové pre vás ako autorku?

Táto otázka je skutočne príliš obšírna a takmer nezodpovedateľná! Viete, že som titul knihy „ukradla“ od bývalého primátora Berlína, Klausa Wowereita, ktorý svoje mesto zhruba v roku 2003 nazval „arm aber sexy“. Na začiatku druhej dekády tohto storočia som žila v Londýne a napriek tomu, že som už mala dvadsať šesť, bola to moja prvá a formatívna skúsenosť so životom v zahraničí – skutočné dosiahnutie dospelosti. Bola to zaujímavá doba. Spojené kráľovstvo sa zase pomaly otváralo politike, roky labouristov sa skončili, vyhrali Toryovci a začali so svojimi škrtmi v rozpočte a úspornými opatreniami. Kým v minulosti protestovali len odbory a robotníci, tentokrát do ulíc vyšli študenti aj ľudia zo strednej triedy. Medzi hipstermi začalo byť v móde „ľavičiarstvo”“.

Do Londýna sa hrnula trieda hispterov, teda mladých ľudí z miest – z dnešného pohľadu väčšinou mileniálov zo strednej triedy s kopou kultúrneho kapitálu. Už to nebola len destinácia pre Východoeurópanov, ktorí sem po vstupe do EU v roku 2004 migrovali za peniazmi, ale aj cool a vzdelaných ľudí z Východu, ktorí chceli „zažiť“ Londýn. Veľmi dobre sa pamätám, ako som bola zaseknutá medzi týmito dvomi skupinami – nebola som študentka, prišla som sem za svojím anglickým priateľom, ale naplno som sa nedokázala stotožniť ani s bohatými vzdelanými Poliakmi, ktorí prišli za kultúrou.

Bola som zo strednej triedy, ale rozhodne som nebola dosť privilegovaná na to, aby som bola dievčaťom z textu piesne Common People od kapely Pulp, aj keď na mňa sedelo to ich „came to London with a thirst for knowledge“. Bola som tak nejak medzi. Svoju „túžbu po poznaní“ som uspokojila viac než dosť: videla som štrajky, protesty a časti krajiny zničené thatcherizmom v ešte väčšom úpadku. Videla som tiež, že marxizmus a komunizmus neboli spájané len so zlými vecami a východnou Európou, ale aj s kontextom Južnej Ameriky a západnej Európy. Keďže Spojené kráľovstvo nemalo komunistickú minulosť, a teda ani odpor voči komunizmu, človek mohol byť intelektuálom podporujúcim socializmus a nikto naňho za to neútočil. To ma fascinovalo. Taká som chcela byť! Verila som, že dokážem prekonať hranice národnosti, zmeniť sa na „medzinárodnú“ autorku, pri ktorej nezáleží na krajine pôvodu, a živiť sa písaním! Koniec-koncov to bola doba, kedy ľudia verili, že môžeme prekonať pevne dané identity a byť kým chceme! Teraz to znie ironicky.

Prečo ironicky?

Rýchlo som si uvedomila, že to nedokážem, že to, kým som, môj prízvuk a môj pôvod, znamená, že budem navždy Poľka. Ale uvedomila som si, že to môže byť moja výhoda. Vedieť, kto si, je nedoceniteľné; schopnosť vyrozprávať príbeh o tom, kto si, je bohatstvo. Môj anglický partner písal o modernej, socialistickej architektúre a myslím, že zo začiatku som mu predovšetkým chcela ukázať, že východná Európa nie je o nič menej sexy a zaujímavá než Berlín alebo Západ. Dosť sme pochodili východnú Európu, ale ja som ju videla novými očami. Odrazu som zažila niečo, čo sovietsky teoretik Viktor Šklovskij nazýval efektom ozvláštnenia a čo Brecht nazýval scudzovacím efektom – uvedomila som si, že zvládam vidieť veci zvonku i zvnútra zároveň. Došlo mi, že Východ, alebo aspoň estetika komunizmu, v ktorej sme vyrástli, je pre ľudí ako môj partner „cool“. Tak som sa rozhodla o mieste, kde sme vyrástli, písať s týmito novými očami. Ten tón – osobný, zainteresovaný – bol jednoznačne výsledkom žitej skúsenosti. Nebol to akademický projekt, ale niečo, čo vychádzalo hlboko z mojej autobiografie.

To ma zaujíma. Môžete trochu viac popísať autobiografický aspekt vo vašich teoretických textoch?

Myslím, že zapálený tón knihy a jej zasadenie do môjho života v skutočnosti vychádzali z toho, že som vtedy čítala veľa autobiografických naratívov. Bolo to síce predtým, než sa do literárneho popredia dostala takzvaná auto fikcia, avšak rôznych memoárov boli plné obchody. Inšpirovali ma knihy Requiem for Communism od Charity Scribner, The Future of Nostalgia od Svetlany Boym, Red Love od Maxima Lea alebo dokonca Lost in Translation Evy Hoffman. Pohltili ma ženy, ktoré písali o sebe, Annie Ernaux a Chris Kraus, a vlna auto esejí, ktoré boli v tej dobe veľmi populárne. Uvedomila som si, že keď sa do toho príbehu zasadím, pôjde o viac a vznikne potenciálne pútavejší text. Že keď budem písať, povedzme, o spoločenských triedach a transformácii Poľska na kapitalistickú krajinu, bude relevantné, z akej som triedy a kde som študovala. Keďže obsah knihy prirodzene vychádzal z toho, kto som, povedala som si: prečo to nenapísať osobnejším štýlom?

Bola to práca od srdca, pretože som si uvedomila, že napriek môjmu pôvodu sa odmalička orientujem v britskej popkultúre a aktívne ma formuje – hudbou môjho dospievania bol britpop, čítala som Smash Hits a neskôr The Wire. Ako dospievajúcu ma fascinovala britská kultúra, pozerala som sa na sfilmovanú tvorbu rozhnevaných mladých mužov, čítala anglické romány a dokonca študovala anglistiku vo Varšave. Pokiaľ šlo o literatúru, kultúru a hudbu, bola som neuveriteľný snob. Ale v modernej Británii roku 2010 som mala pocit, že ma nič z toho nepripravilo na skutočný zážitok zo života tam. Práve v Spojenom kráľovstve som si uvedomila, kým som, že identita je niečo reálne, že hoci žijeme v globálnej digitálnej dedine, jazyk a kultúra ťa zásadným spôsobom určujú.

Prečo ste sa rozhodla napísať Poor but Sexy v angličtine?

Chcela som písať po anglicky, aby mal príbeh väčší dosah a aby som sa dostala k medzinárodnému čitateľovi – a zároveň som si uvedomila, že ak to napíšem v cudzom jazyku, ovplyvní to samotný príbeh. Že už nebude písaný zvnútra pre zasvätených, ale pre ľudí stojacich mimo mojej skúsenosti. To bolo prelomové, lebo mi to zásadne odhalilo, čo je to „hlas“. Hlas je osobný, ale zároveň sprostredkúva kolektívne prežívanie. Dnes, dvanásť rokov po napísaní knihy, zastáva angličtina v našej komunikácií ešte dominantnejšie miesto. Narastajúca anglická jednojazyčnosť sveta a popularita „osobného“ môžu byť dve strany jednej mince. Môžu odkazovať na postupnú monopolizáciu našich priestorov globálnym kapitalizmom a stratu pocitu kolektívnosti. Buďme k sebe úprimní – dominancia angličtiny nie je nevinný prirodzený vývoj, ale výsledok kolonializmu a globalizácie. Verím, že memoáre napísané v angličtine – práve preto, že je taká populárna – sú zároveň znakom úpadku aj zlepšenia sveta, ak je nejaké zlepšenie vôbec možné. Cudzinci tvoriaci v tomto jazyku na to musia na chvíľu zabudnúť a dúfať v to najlepšie.

FETIŠIZÁCIA VÝCHODU

V Poor but Sexy ste chcela ukázať, ako minulosť formuje súčasnosť – spojiť studenú vojnu s tým, čo nasledovalo, a lepšie pochopiť svet, v ktorom žijeme. Aké myšlienky alebo momenty z knihy sa vám dnes, po viac ako desiatich rokoch, zdajú stále relevantné?

Na začiatku druhého desaťročia sa môj svet rýchlo menil: globalizácia lacnej pracovnej sily z východnej Európy, Poľsko nadväzujúce silnejšie väzby s Amerikou a Západom, zdanlivé „zbohatnutie“ bývalého Východu silami globálneho neoliberalizmu, pokrytectvo rastu vo východnej Európe, keďže napriek tomu, že sa všeobecná životná úroveň zlepšovala, mnoho ľudí stále žilo v extrémnej chudobe a zanedbaní – a chcela som o tom písať, aby som narušila falošne optimistický naratív, že všetci sú už stredná trieda a všetko je úžasné. Keď som predstavovala synopsu svojej knihy vydavateľovi, žiaľ nedávno zaniknutému Zer0 Books na čele s legendárnym mysliteľom Markom Fisherom, vymyslela som si slogan „poor but sexy“, aby som vystihla, ako sa Východ zrazu stal pre Západ atraktívnym, no stále s neustupujúcou pachuťou povýšenosti. Neustále nám bolo pripomínané, že sme na tom lepšie vďaka západným peniazom: ich investíciám, ich pozornosti.

Hádam ale, že tam vždy bolo niečo, čo som zveličila na základe osobných averzií skôr než skutočnej dôležitosti. Konkrétne som cítila odpor voči fetišizácii sovietskej estetiky ľuďmi zo Západu. Nenávidela som všetky obrazové knihy o brutalizme, sovietskej architektúre napísané ľuďmi zo Západu. Striaslo ma, keď Poľsko nazývali „novou Európou“ a zaobchádzali s nami ako s ihriskom pre bohatých západniarov. Pamätáte sa, ako úplne hlúpe boli články so zoznamami v časopisoch, ktoré prezentovali Varšavu, Prahu alebo Bratislavu ako „cool“ miesta, kam vypadnúť na víkend, ako inak než lietadlom s Wizz Airom alebo Easyjetom? Alebo rozlúčky so slobodou? Neznášam, keď sa náročné, polarizujúce veci zneutralizujú a premenia na suvenír, hračku, drobnosť. To isté sa však stalo predtým s Berlínom – a ten to dokázal využiť vo svoj prospech. A my všetci sme sa snažili byť „novým Berlínom“. Vďaka tomu som nakoniec začala neznášať aj samotný Berlín.

Potom som si uvedomila, že som typickou neutešenou ľavičiarkou, ktorá v boji proti všetkému, čo je „exploatačné“ a „neautentické“, stratila schopnosť cítiť radosť. Milé nepochopenia vzájomných kultúr sa dejú neustále a môžu byť prínosné a viesť k zaujímavým veciam. Toto sa nazýva multikulturalizmus. Všetci to robíme, všetci fetišizujeme. Dôležité je, či máme rešpekt. Fetišizujem kultúru Spojeného kráľovstva a tiež nemám prehľad o mnohých nezápadných kultúrach. Hlboko si užívam vplyv jamajskej kultúry na Spojené kráľovstvo, ale rozumiem jej? Nie. Je v poriadku a prirodzené nevedieť. Dôležité je chcieť to zmeniť.

Sú časti, s ktorými by ste teraz nesúhlasila alebo ich videla inak?

Namiesto toho, aby som plytvala energiou na „nenávisť voči turistom“ (ďalší odkaz na Common People, pozn. aut.) a kritiku banalizácie našej minulej skúsenosti, som sa mala viac sústrediť na geopolitiku. Samozrejme, vôbec som netušila, čo sa chystá: vyhrotenie vojnového konfliktu a plnohodnotná invázia Ruska na Ukrajinu. Možno by som si to ale uvedomila, ak by som sa tak narcisticky nezameriavala na malé rozdiely. Ale vtedy som chcela veriť, že ruskí občania budú chcieť reformu, že uvidia Euromajdan a inšpiruje ich k tomu, aby striasli desaťročia temnoty, zla a korupcie putinizmu. Nestalo sa. Podcenila som monštruóznosť a komplikovanosť ruskej patológie, a to som nemala. Dalo by sa povedať, že moja kniha je poväčšine o kultúre, takže by som sa za to nemala príliš trestať. Ale robím to. Na niekoľko rokov som o východnej Európe prestala hovoriť a až nedávno som o nej začala znova písať.

Ale v mojej knihe je veľa vecí, ktoré svoju relevantnosť nestratili. Napríklad naša ekonomika. Samozrejme, ekonomika západnej Európy je dnes destabilizovaná pandémiou, infláciou a vojnami, ale je za tým viac. Britská ekonomika možno zostupuje na „poľskú úroveň“, ako nedávno s hrôzou poznamenali na BBC – čo mimochodom stále to nie je pravda; tridsaťpäť najbohatších britských rodín vlastní ekvivalent poľského HDP –, ale fakt, že o raste východoeurópskej ekonomiky hovoríme s takým opovrhnutím, je symptómom všeobecného presvedčenia, že Východ si ten rast nezaslúži, že by mal navždy zostať oveľa, oveľa chudobnejší. Vtedy ma hneval fakt, že východoeurópske ženy sa stanú pracovníčkami v sex biznise omnoho pravdepodobnejšie než ženy zo Západu, a tiež existencia fetišizovaných manželiek na objednávku z Ukrajiny alebo Ruska. Odvtedy ženy vo východnej Európe nabrali bojom za svoje práva viac sebavedomia, ale stále musíme bojovať o to, aby naše hlasy bolo počuť.

PRÍLIŠ VEĽKÉ NÁDEJE

Veľa ste napísali o spojeniach medzi emancipáciou a hudbou. Ktoré súčasné hudobné alebo kultúrne smery vnímate ako politicky zaujímavé?

Musíte pochopiť, že sa rozprávate s veľmi starou osobou, ktorej život je extrémne odlišný od toho, aký som žila pred desiatimi či pätnástimi rokmi. Pred rokom a pol som sa musela čiastočne presťahovať do mestečka na juhu Anglicka s názvom Portishead. Áno, ten Portishead, z ktorého pochádza tá slávna trip-hopová kapela. Zbožňovala som ich od roku 1995, ale od tej doby, čo sme sa sem nasťahovali, som si ich ešte ani raz nepustila. Nemám na to čas. Som príliš zaneprázdnená tým, že pomáham manželovi viesť veľmi starý DIY obchod na pokraji krachu, bežnou žurnalistickou prácou, ktorou sa reálne živím, a snahou o kreatívne písanie. Som štyridsaťdvaročná freelancerka a za posledných päť rokov ma tento život dosť dohnal. Chcem tým povedať, že som roky trávila čas ako kritička sústredená len na umenie, a to bol neuveriteľný luxus, ktorý som si musela „odpracovať“ tým, že sa pokúsim žiť aspoň trochu normálny život: budovať rodinu, vykonávať normálnu prácu a mať viac uzemnenú existenciu. Takže teraz nemám žiadny prehľad a obávam sa, že sa úplne strápnim pred mladými cool ľuďmi!

Ale skúsim to. Keď som písala tú knihu, mal na mňa veľký vplyv (a stále má) teoretik Mark Fisher, ktorý vo svojich textoch, na blogu k-punk a inde, poznamenával nebezpečenstvá spojené s kultúrou nostalgie. Samozrejme, slovo nostalgia malo byť spomenuté v tomto rozhovore skôr, keďže to je presne pocit, ktorý som kritizovala u ľudí, ktorí si vyberali určité vizuálne elementy sovietskej kultúry bez snahy o pochopenie jej hlbších a náročnejších aspektov. Ostalgia bol termín, ktorý opisoval, čo cítili východní Nemci po zjednotení – že sa ich životy nezlepšili, ale naopak zhoršili a prišli o sociálne istoty, ktoré im poskytoval socialistický štát. Lenže títo ľudia, ktorých zaujíma brutalistická architektúra a podobné veci, sú nostalgickí za vecami, ktoré nikdy nezažili. To je ďalší level. Je to, ako keď si niekto vešia plagát „Keep calm and carry on“, ktorý bol britským plagátom počas Blitz-u, nemeckého bombardovania v roku 1940.

Teraz je kritika nostalgickej politiky rozšírená, ale v roku 2009, keď o nej Fisher písal, to nebolo vôbec bežné. Mark písal o tom, ako si ľudia v 90. rokoch nevedeli predstaviť, že prestane existovať progres – v zvuku, aj v myslení. Všímal si aj ako nedostatok negativity, schopnosti povedať „nie“, čo bolo úplne samozrejmé pre predchádzajúcu alternatívnu kultúru, erodoval na potrebu hovoriť na všetko „áno“, obligáciu súhlasiť. Kapitalizmus je jedno veľké „áno“.

A dnes, s tým, čo sa politicky deje, úprimne povedané, kultúra ma už tak veľmi netrápi, lebo svet sa akoby rozpadá. To, čo musel Mark pripustiť – a čo pripúšťam už roky aj ja –, je, že kultúra už nie je miestom politickej a spoločenskej zmeny.

Môžete to rozviesť?

Môžeme vymenovať veľa prípadov, v ktorých bola kultúra súčasťou emancipácie rôznych skupín – a vtedy sa dá skutočne nazývať progresívnou. Jasné, dnes je viac priestoru pre queer ľudí, ženy, nebinárne osoby, deje sa queer revolúcia, ale vnímajme, ako to absolútne nedokáže zmeniť devastujúci úpadok do politickej, morálnej a spoločenskej priepasti. Takže aj hudba, ktorá je teraz vytváraná queer ľuďmi a ktorá je veľmi progresívna, už jednoducho nemá takú moc. Náš svet sa rúca – nielen hodnoty spoločenskej zmluvy, liberálnej demokracie, základnej ľudskej slušnosti a solidarity, ale tiež hmotné a biologické základy sveta, ako sme ho poznali. Umelá inteligencia sa ukázala byť silou najhoršej reakcie a dosť možno reálne zabije akékoľvek zaujímavé umenie a podobne. A ak nebudú existovať politické, štátne alebo nadštátne inštitúcie, ktoré to zastavia, toto svinstvo úplne ovládne priestor. Takže vám nepoviem, že mám rada Kneecap, Bob Vylan alebo Chappell Roan, aj keď sú to výborní umelci, ktorí posúvajú politické a estetické hranice. Nech robia čokoľvek, nemôžu zmeniť, ako sa veci vyvíjajú – a možno to nikdy ani nebola úloha kultúry. Lenže dnes, keď je oficiálna politika extrémne reakčná, ľudia vkladajú do kultúry príliš veľké nádeje. Preceňujú schopnosť umelcov niečo zmeniť – a to je zásadná chyba.

TRUMP JE EXTRÉMNE CAMP

Krátky čas po tom, ako vaša kniha vyšla, ste v rozhovore pre francúzsku stránku Ijsberg predpovedala „dekádu kompletného regresu“ s tým, že sa politika obmedzí na dve možnosti – neoliberalizmus a nacionalizmus. To bolo nakoniec dosť presné, ale môžeme pozorovať aj podivný hybrid – akúsi zmes neoliberalizmu a nacionalizmu, možno najlepšie zachytenú v obraze tech bros na Trumpovej inaugurácii. Čo nám to podľa vás hovorí o tom, kam sa tieto ideológie posunuli za posledné desaťročie?

Tie dve reakčné sily – nacionalistický, konzervatívny populizmus a turbo neoliberalizmus, boli vždy odsúdené na to, aby prevzali moc, ak ich politická vôľa ľudí nebude aktívne vytláčať späť. V súčasnosti nás omnoho viac riadia pohyby globálneho kapitálu než akákoľvek štátna politika. Ľudia neveria na liberálnu demokraciu, ktorá nám už veľa rokov degeneruje pred očami, a z veľkej časti sa nemýlia. Toto je čiastočne výsledok nespútaného, deregulovaného, nekontrolovateľného vývoja kapitalizmu a podriadenosti technologických pokrokov takejto ekonomike.

Čo sa týka Trumpa, trumpizmu a oslavných zástupov jeho napodobňovateľov, myslím, že je to čiastočne následok toho, ako neskutočné komplikované začali byť procesy globálnej neoliberálnej vojensky-industriálnej mašinérie. Bežní občania jednoducho nedokážu pochopiť komplexitu súčasnej politiky a fungovania sveta. No nie je to len chyba ľudí a ich nedostatočného vzdelania. Je to aj o neustálej manipulácii médií, ktoré sú vo väčšine prípadov neskutočne pravicové a budú vždy podporovať udržanie statusu quo. Na to mainstreamové médiá existujú – a odkedy Rupert Murdoch vymyslel moderný bulvár, tento trend sa len zrýchľuje. Spomeňte si, ako sa údajne progresívny, liberálny The Guardian správal k Jeremymu Corbinovi, keď bola šanca posunúť britskú politiku doľava. Spomeňte si, čo sa stalo Berniemu Sandersovi v Amerike. Vidíte, ako sa teraz mainstreamové médiá správajú k Zohranovi Mamdanimu, novozvolenému ľavicovému starostovi New Yorku? Ako liberálne médiá píšu o Palestíne a Izraeli? Nemožno preceniť, ako sú mainstreamové médiá spolitizované a ako prispievajú reakcionárskym mociam kapitalizmu. Preto je tento rozhovor publikovaný v malom časopise a nie vo veľkých novinách.

Vaša esej In Praise of Vulgar Feminism hovorí o oslobodzujúcej, queer a feministickej moci „vulgárnej“ energie punku – jeho excesoch, drzosti a antiheroizme. Dnes ale pozorujeme niečo zvláštne: rovnakú estetiku rebélie si prisvojila krajná pravica – od Trumpa a Javiera Mileia po konzervatívnych youtuberov, štylizujúcich sa do protisystémových rebelov. Zároveň sa zdá, že sa prevrátili symboly – najväčšie protesty na Slovensku od nežnej revolúcie sa nazývali Za slušné Slovensko, kým pravicoví populisti si nárokujú slovo „sloboda“. Dokonca termín „alternatíva“ dnes odkazuje skôr na konšpiračné alebo proruské média než na nezávislú kultúru. Súhlasíte s tým, že sa krajnej pravici darí využívať estetiku subverzie a surovej autentickosti, ktoré kedysi patrili ľavici a punku? Ak áno, čo to podľa vás vypovedá o dnešnej alternatívnej kultúre?

To súvisí s oveľa širším rozkladom významu. Ukázalo sa, že „nič nie je pravda a všetko je možné“. To je názov knihy rusko-anglického spisovateľa a žurnalistu Petera Pomerantseva o rozklade post-sovietskeho štátu v Rusku v deväťdesiatych rokoch (česky Nic není pravda a všechno je možné: Surreálné srdce nového Ruska, Dokořán, 2016, pozn. red.). Putinov propagandista a radikálny prívrženec post-modernizmu Vladislav Surkov zistil, že destabilizovať štát je najlepšie skrz destabilizovanie významu v ľudoch. Avšak túto „politiku spektáklu“ v skutočnosti nevymyslel ani on. Prebral ju, samozrejme, od Ameriky.

Americká politika bola už veľmi dlhú dobu extrémne teatrálna. Sme predsa spoločnosť spektáklu, politika je tam už dlho súčasťou zábavného priemyslu. Toto bol začiatok takzvanej postpolitiky, v ktorej záleží menej na kandidátovom reálnom politickom presvedčení než na persóne, ktorú predáva. Všetko toto zdegenerovalo k nebezpečným klaunom, ako je Trump, nebezpečným kvôli všetkej moci, ktorú majú. Najväčšia inteligencia nemá šancu v konfrontácii s Trumpom, pretože je taký absurdný. Politika je tam už dlho súčasťou zábavného priemyslu. Ak sa pozrieme na Trumpa, hlavne v jeho predchádzajúcom pôsobení v role prezidenta, je extrémne camp. Je otázne, či to prebral vedome zo sofistikovaných teórií umenia alebo sa pozeral na vystúpenia Davida Bowieho. Ale už dekády je súčasťou amerického šoubiznisu, ktorý ho vyživoval. Správali sa k nemu ako k hviezde. Aktuálna výborná séria South Parku túto teatrálnosť berie do extrémov, ale ani to už nie je šokujúce. Dokazuje to, že satira je mŕtva, že iba úplne priamočiare, primitívne fekálne vtipy sú vôbec schopné zachytiť tú zvláštnosť toho, čo sa deje.

MLADÍ ĽUDIA MI ROBIA RADOSŤ

Vaše texty vychádzajú z veľkého množstva svetov – punku, post-socialistickej transformácie, feminizmu, východnej Európy, jazyka, sovietskej avantgardy, filmu, vizuálnej teórie. Je konkrétny okruh, ktorý sa vám zdá ústredný? Kde sa cítite najviac vo svojom živle ako autorka a z čoho zvyčajne vychádzajú vaše analýzy?

Vlastne to nedokážem jasne určiť. Roky som písala trochu o všetkom, teraz som sa vrátila k tomu, s čím som začala – písaniu o literatúre. Myslím, že zo všetkých druhov umenia je literatúra teraz možno jediný, kde možno nájsť skutočné experimenty a originalitu. Určite je to aj hudba, ale už dekádu sa nesnažím predstierať, že počúvam veci, o ktorých píše The Wire. Kapitulovala som. Teraz ma napríklad fascinuje tvorba Catherine Lacey. Pred dvomi rokmi vydala uznávanú knihu Biography of X, ktorá ju najviac preslávila. Ide o alternatívnu históriu Ameriky, kde sa odtrhne pravicový Juh a vznikne mokrý sen fundamentalistov ako Charlie Kirk – teokracia, v ktorej ľudia žijú ako Amiši, nemajú prístup k technológiám, ženy nemajú žiadne reprodukčné ani iné práva a sú trestané a zabíjané za neposlušnosť. A práve v tomto svete sa objaví ženská postava, ktorá z toho unikne a stane sa slávnou konceptuálnou umelkyňou – no zároveň je hrozným človekom. Lacey napísala viacero veľmi zvláštnych, veľmi originálnych diel – niektoré dystópie, iné extrémne experimenty o vedomí a jeho vzťahu k fikcii. Taktiež jej veľmi ide auto fikcia a vyjadrovanie obrovského množstva vecí v dosť jednoduchých vetách. Vidím v nej budúcnosť literatúry.

Som aj obrovskou fanúšičkou Annie Ernaux, robiť s ňou interview bola pre mňa najväčšia novinárska pocta. Zbožňujem drsný psychologický realizmus Gwendoline Riley. Som fanúšička Thomasa Pynchona. Neviem sa dočkať, až si znovu prečítam Lászlóa Krasznahorkaia, tohtoročného víťaza Nobelovej ceny. Každý rok znovu čítam Ingeborg Bachmann. Bez preháňania mám asi päťdesiat románov zo série Fitzcarraldo Editions, prepadla som im. Zbožňujem španielsku spisovateľku Saru Mesu a Mexičanky Fernandu Melchor a Brendu Navarro. Po rokoch čítania literatúry faktu sa primárne ponáram do fikcie. Znamenie doby. Realita je fikčnejšia než fikcia. Teraz vzniká toľko výborných textov od žien. A filmov od žien. Práve som robila rozhovor s Athinou Rachel Tsangari o jej filme Harvest. Poor but Sexy vzniklo z textu o filme Posedlosť Andrzeja Żuławskeho a asi je vidieť, aká som ním posadnutá. Aj keď si myslím, že bol čiastočne mizogýn, zbožňujem brakové filmy, v ktorých sa môžu ženy rozlievať vo vlastných telesných tekutinách. Čítam a pozerám tieto veci pre vlastné potešenie a s pribúdajúcimi rokmi si uvedomujem, že potešenie a pôžitok možno nájsť v tých najzvláštnejších veciach.

Na čom momentálne pracujete?

Zameriavam sa na snahu prežiť medzi dvomi krajinami, z ktorých je hlavne brexitová Británia veľmi náročná, a zorientovať sa v novej životnej etape – starnutí. Užívam si asketický život – po rokoch, keď som kupovala priveľa oblečenia a vecí sa teraz snažím nič nekupovať a prežívať na úplnom minime. Jedinou výnimkou sú knihy. Čo sa týka umenia, ako som už povedala, je to film a literatúra. A keďže, žiaľ, nedokážem robiť filmy, snažím sa teraz trochu písať prózu a možno jedného dňa skúsim napísať scenár. Psychologickú drámu alebo brakovú dystópiu.

**Svoj posledný český rozhovor, s Michalom Špinom, ste zakončila tým, akú máte radosť, že sa mladí poľskí LGBT ľudia stávajú radikálnejšími a ochotnejšími vzdorovať. Rozhovor vyšiel len mesiac pred Strajkom Kobiet (Strajk Kobiet je poľské feministické protestné hnutie proti sprísneniu interrupčného zákona. Zapojilo sa do nich cca 430 000 ľudí, a vrchol dosiahlo v roku 2020, pozn. aut.), čo potvrdilo vaše tvrdenie. Čo vam robí radosť teraz?**

Musím povedať, že až po prečítaní vašich otázok som si uvedomila, akú pravdu som vždy mala! Netušila som, aká som úžasná. (smích) Dobre, asi netreba byť génius, aby človek niektoré z týchto vecí predvídal. Možno má neurodivergentnosť aj svoje výhody – takmer pekelne sa sústreďujem na veci, a ak ma niečo zaujíma, tak to beriem veľmi vážne. Keďže som bola komentátorka, roky som veľmi dôkladne sledovala politickú situáciu – to už nerobím. Čo mi robí radosť? Gen Z. Vážne. Vyrástli v tak bezútešnom, digitalizovanom, cynickom svete a a aj tak si vážia potešenie a snažia sa byť šťastní. Som typická mileniálka – chronicky deprimovaná. Deprimuje ma britská politika, pretože sa tu snažím žiť a odmietam platiť šesťtisíc libier za víza na tri roky, lebo odmietam dávať rasistom svoje ťažko zarobené peniaze. Mám depresie z toho, ako málo som platená za dosť náročnú prácu žurnalistky. Ale mladí ľudia mi robia radosť, pretože odmietajú tolerovať ten bullshit, ktorý sme my akceptovali.

Mladé ženy odmietajú tolerovať mizogýniu a nedostatok rešpektu. Vidíš všade články v časopisoch o tom, ako prežívame epidémiu osamelosti a že ak ženy nezačnú rodiť viac detí, ľudstvo vymrie. Myslím si, že je super, že sa ženy už nechcú zaoberať s týmito hovnami. Nie sme inkubátory. Mám radikálne postoje, čo sa týka tehotenstva a nukleárnej rodiny, a chápem, prečo mladých ľudí už táto predstava neláka. Pozrú sa na mileniálov a pomyslia si „no, to sa teda podarilo“. Takže ma určite tešia mladé ženy nastavujúce si hranice. A v neposlednom rade to, že sa vďaka Ukrajincom Poľsko stáva menej homogénnym. Keď som vo Varšave, nesmierne ma povzbudzuje, keď všade okolo seba počujem ukrajinčinu. Rada sa cítim ako cudzinka vo vlastnej krajine, je to osviežujúce! Dúfam, že zostanú a pomôžu zmeniť Poliakov a urobiť ich šťastnejšími v rozmanitejšej spoločnosti.