Still in a Dream podľa Simona Reynoldsa

Keď Reynolds koncom roku 1985 ako čerstvý absolvent Oxfordskej univerzity nastúpil do redakcie britského hudobného týždenníka Melody Maker, netušil, že sa práve dostáva do epicentra formujúcej sa undergroundovej scény kapiel, klubov a malých vydavateľstiev odmietajúcich podrobiť sa neoliberálnemu individualizmu a narcistickej kultúre úspechu. Nepreniknuteľné hlukové steny gitár hlavným protagonistom indie scény a ich mladých fanúšikom poskytli ochranu a priestor pre únik z bezohľadnej reality. Sám autor ju považuje za „najvzrušujúcejšie roky môjho života“. Still in a Dream: Shoegaze, Slackers and the Reinvention of Rock, 1984–1994 tak nie je len majstrovskou kultúrnou a sociálnou archeológiou, akou bola hĺbková analýza post-punku Rip It Up and Start Again (2005) či kritika stagnácie súčasného popu Retromania (2011), nové Reynoldsovo dielo je aj konsolidáciou jeho vlastných spomienok ukrytých v článkoch, rozhovoroch a správach z koncertov, ktoré zanechávajú aj po štyroch dekádach stopy tlačovej černe na prstoch.

Názvy kapiel My Bloody Valentine, Hüsker Dü, Sonic Youth, Cocteau Twins, Pixies, Slowdive, R.E.M., Nirvana a ďalšie, ukryté v snovo-nádhernej potlači knihy, evokujú vizuál z dielne Angusa Camerona. Čitateľ musí hľadať správny uhol dopadu svetla. Trochu nekoherentne skáčem z kapitoly na kapitolu. Neviem, či mám skôr čítať príbeh o tom, ako A.R. Kane vynašli a pomenovali žáner dream pop, alebo ako postupné rozleptávanie undegroundovej identity slávou a drogovou závislosťou priviedla Kurta Cobaina k samovražde. Krátke prestávky v čítaní hutného 450 stranového paperbacku vypĺňam prehrabávaním sa starými CDčkami. Premýšľam, ako vyzerala kazeta, na ktorej som mal nahratú pesničku Velocity Girl od Primal Scream z kompilácie C86.

Simon Reynolds: Zachycovat módu v pohybu

Pokud jde o alternativní hudbu, těžko bychom v posledním čtvrtstoletí našli vlivnějšího publicistu, než je Simon Reynolds. Rozhovor.

Více ...