Naplnenie, ktoré prichádza po uvedomení si vlastnej osobnostnej esencie, je stelesnené v záverečnej skladbe a sprievodnom klipe Gentle...
Nikto z nás nemôže tvrdiť, že si počas svojho života neprešiel zmenou. Stále sa vyvíjame, meníme svoje okolie a zároveň nechávame vplývať okolie aby menilo nás. Tým, že sme súčasť dynamického prostredia prírody, aj my odzrkadľujeme to, čo z vonkajších podnetov prijímame.
Postupne sa v nás premietajú naše rodinné, priateľské a romantické vzťahy. Pozorovanie a prijímanie nášho tela a našich emócií z diaľky nás učí tieto podnety spájať a porozumieť im. Stávame sa tak najlepšou verziou nás samých. Práve zrkadleniu, hľadaniu a nachádzaniu sa venuje nový album Mirror Me od slovenských Tolstoys.
Rovnako ako ich úspešný debutový album Botanika, aj Mirror Me vychádza pod Slnko Records. Za jeho produkciou stoja Drew Deal a Zino Mikorey a skupina v ňom nadväzuje na svoju typickú dreampopovú estetiku, ktorá je podporená syntetizátorovými zvukmi a melancholicky ladenými textami. Nemá však ambície rozoberať ťažké existenciálne témy a viac sa snaží o uchopenie každodennosti, ktorú všetci dobre poznáme.
Sú to tie situácie, keď ľudia medzi sebou prežívajú prvé pocity zamilovanosti a pomaly nechávajú prejaviť v sebe toho druhého. Teplo, ktoré prináša dotyk, ale aj chlad, ktorý nastáva, keď prichádza sklamanie, či náhly odchod milovaného. Pozývame si do seba ako do domu tých, ktorých máme radi a nechávame ich spoznať imaginárne svety, ktoré v sebe ukrývame. Zrkadlíme sa navzájom a tieto odrazy vytvárajú farebný kaleidoskop, pričom nie sú nemenné, ale ich stopa v našom živote je trvalá. Tieto myšlienky hneď od začiatku ilustruje skladba Skin Hunger (We Are Human Beings), využívajúc zvuky tradičných drevených píšťal, ktorá hovorí o našej ľudskej prirodzenosti a hlade po dotyku.
Tolstoys postupne vydávajú pre skladby videoklipy tak, aby Mirror Me nezostal len chvíľkovou záležitosťou, ktorá po vypočutí upadne do zabudnutia, ale pomalým odkrývaním navádzajú k hlbšiemu prepojeniu voči ich hudbe. Vo videoklipoch sa prejavuje naplno ich orientácia na vizuálne stvárnenie podstaty skladieb a ich hudobnej identity ako takej. Éterické vokály Ely Tolstovej a snové melódie dopĺňajú hravým vizuálom a ozvláštňujú inak jednoduché texty skladieb.
Naplnenie, ktoré prichádza po uvedomení si vlastnej osobnostnej esencie, je stelesnené v záverečnej skladbe a sprievodnom klipe Gentle. Využíva feministickú oslavu jemnosti, odhodlania a citlivej povahy ženy, ktoré umocňujú ženskú silu a autonómiu. Tolstoys tak završujú hlavnú myšlienku albumu, ktorá sa obracia k potrebe nehy a rovnosti medzi dvoma ľuďmi a pestovaniu vlastnej sebalásky.
Pozvi ma, nepridem vpadá pod rukama Robina Galii přímo do smířeného povzdechu nad bullshitem „povinných“ společenských akcí přetékajících sociálním kapitálem a trapnými small talky. Sedmá řadovka nachází Katarzii zavřenou doma a snící o utopii, snad i spokojenou, zároveň ale stále pochybující a pozorující pokřivené dění za záclonami.
Režisérka staví své přímořské drama především na atmosféře. Neviditelná kamera téměř dokumentárně vplouvá do rodinných setkání, zatímco radost z větru ve vlasech a vůně soli postupně narušují pochyby. Divák rodinná tajemství odkrývá společně s Marinou.
Pebble Seven ve spolupráci s producentem a experimentátorem Oliverem Torrem nahrála desku, na které se vydala rozplétat vlastní mikrosvět mezilidských vztahů, vrací se k pocitům a očekáváním, které v ní vyvolaly, ve snaze najít cestu k ostatním i sobě samé.
Deska svým názvem odkazuje na hadí energii kundaliní proudící páteří a tisková zpráva hovoří o hudební cestě přijetí, růstu a transformace. Nenechme se všeobecně nadužívanými ezoterickými termíny odradit, u Havelky se nejedná o prázdné floskule.
Režisér chápe zneužití moci jako něco, co nevzniká jedním rozhodnutím, ale pomalu a nenápadně, a v tom je nejblíž současnosti. Zlo nevstupuje na scénu dramaticky, ale plíživě.
Stylizace je velmi specifická, postavy přehnaně karikované, prostředí až groteskně pestré, fyzika a logika příběhu místy připomínají spíš delirium než realitu.