Akou dôležitou kapelou boli The Libertines

S comebackmi sa v posledných rokoch roztrhlo vrece a už to prestáva byť sranda. Väčšinou to aj tak nedopadne dobre a všetci zostanú sklamaní, lebo "už to nie je to, čo bývalo“. Jeden z najočakávanejších releasov roka, srdcovka a legenda The Libertines sa po viac ako dekáde rozhodli vydať nový album. Pomenovaný podľa básne Wilfreda Owena Anthems for Doomed Youth. A ako to dopadlo?

Za tých jedenásť rokov toho Carl Barat s Petom Dohertym stihli dosť. Pár dobrých dosok, pár hrozných (Barat), veľa drog a odvykačiek. Ale sú to predsa Libs, žiadny ich album nemôže byť zlý. Produkcie sa chopil Jake Gosling, ktorý má na konte spoluprácu s esami ako One Direction alebo Lady Gaga, veľký skok od Micka Jonesa z The Clash. Jeden by sa začal báť.

Otváračka Barbarians je sľubným začiatkom, po ktorom nasleduje prvý ofiaciálny singl Gunga Din (ďalší literárny odkaz). Začína ako reggae v štýle, na aký sme u Libertines zvyknutý, a prejde do "hymnického" refrénu. Barat a Doherty sa striedajú v opise drog, chlastu a podobného, "a little drinky now and then just to help me just to see the light". Nostalgická Fame and Fortune je akýmsi kabaretom ich vlastných začiatkoch, príbeh o Camdene a upísaniu sa Rough Trade. Titulná skladba začne jemnou gitarou, trochu pripomenie When the Lights Go Out a tematicky nadväzuje na Fame and Fortune. You´re My Waterloo je jedinou staršou skladbou, klavírna balada ako nostalgický povzdych, že Albion už asi odplával. Druhá polovica zabáva viac, keď Belly of the Beast je spoveďou Barata o jeho depresiách: "Back in London's grey scotch mist, staring up at my therapist/ He says 'pound for pound, blow for blow/ You're the most messed up motherfucker I know'". Potom prídu songy, ktoré už aj hudobne pripomenú staré časy. Heart of the Matter a Fury of Chonburi, rýchle chaotické a chytľavé gitarovky, podobne ako Glasgow Coma Scale Blues. Príbehy o vzťahu v kapele. Patričný záver dáva ďalší klavírny song, no tentokrát so smutnejším podtónom a mrazivou atmosférou - Dead for Love.

Pri Anthems for Doomed Youth je ľahké zabudnúť na to, akou dôležitou kapelou boli The Libertines v minulosti a čo všetko znamenali. Ich prvé dva albumy patria medzi to najlepšie, čo britská gitarová scéna vyprodukovala za posledných pätnásť rokov, "bohémske" platně plné svojského chaosu. Anthems for Doomed Youth je uhladenejší, preprodukovaný, zvukovo viac tvorí jeden celok, čo je na škodu. Dá sa to pripísať veku, vyzrelosti, mainstreamovému producentovi? Tak či onak to najlepšie z The Libertines ostalo, jedinečná chémia Doherty - Barat, skvelé texty a melódie. Preto sú The Libertines aj po rokoch dôležitou kapelou.