Bol veľký, majestátny a nepolapiteľný. A čo ako? Hidden Orchestra.

Vždy bolo na Hidden Orchestra sympatické, že napriek žánrovým prirovnaniam a schovávačkám sú v istých veciach zásadoví. Sú dobrý kolektív a hoci akceptujú svoje individuálne schopnosti a odlišnosti, nemajú potrebu prednášať dlhé sóla, pri ktorých si aj tak väčšina ľudí odskočí na malú či po veľké k baru a ten zvyšok je nútený predstierať, že prežíva pri nudnom pokašliavaní nôt spoteného trubkára extázu.

Jasné, môže to byť aj tým, že sú viac ambient ako jazz, viac hidden ako orchestra, no osobne si myslím, že podstata ich hudobnej poctivosti tkvie v prístupe a hlavne prístupnosti hudobných podnetov ako takých. A to je v novom albume Archipelago o dosť citeľnejšie ako v nokturálnom debute Night Walks. Dnes v tom však nebudú žiadne drogy, milé deti!

Tak napríklad Joe Acheson, čoby vedúci, stvoriteľ inak pevného základu štyroch členov skromného orchestra nie je len tak hocijaký multiinštrumentalista. V hlave mu znie minimálne 6 bubeníkov, za manželku má huslistku a svoje inšpiračné zdroje nedoluje z bohom zabudnutých jazzových dosiek, ale z vtáčieho spevu, nevidiacich detí vo Fínsku a malebnosti folklóru. A zložil soundtrack k dokumentu o lietajúcich kobercoch (ako fakt). Kade chodí, tade nahráva, a tak zo šiestich rokov usilovného načúvania zvukov vŕzgajúceho života vznikol výnimočný počin Archipelago, ktorého vrcholom sa stáva výletná plavba so škótskou ženuškou Poppy Ackroyd na ostrov Roaireim (cover), kde Joe zastavil čas a nechal vybuchnúť zvuk.

Možno po trochu tiesnivom mestskom zážitku z Night Walks teraz očakávate v desiatich následných skladbách geniálne vyrozprávaný príbeh objavovania zákutí neprebádaného územia škótskej fauny a flóry za pomoci všemožných jazzových a elektronických slučiek. Ha. Je to oveľa lepšie.

Povie vám to hneď prvá Ouverture, ktorá obsahuje kúštik motívu z každej z nich - hrkútanie Floexovho klarinetu (Flight), neprestajný dialóg bicích Tima Lanea a Jamieho Grahama (Spoken) a tiež rozprávkovú keltskú harfu Mary McMaster (Disquet). Ono totiž každá jedna skladba má vlastný príliv a odliv motívov, vylodenie a pokorenie krajinných zvukov, atmosféru a i napriek tomu je priam fyzicky zviazaná s ostatnými.

V praxi to znamená, že ak si playlist albumu akokoľvek sprehádžete, skladby vás prirodzenou expedíciou tónov a dôslednou gradáciou privedú k pomyselným ostrovom, hoci vždy iným smerom.

Okrem vyváženia downtempových a symfonických prvkov má zoradenie trackov význam i po imaginatívnej stránke. Album dokáže vytvoriť „vzrúšo“ a drive i pri umývaní riadu.

Po predstavení výlomkov skladieb nastupuje synkopický rytmus, prvé ozveny klarinetov, ktoré sa zamotajú do elektronických sietí Achersona a energicky kontrujú vrstveným rytmom (Spoken). Až na hiphopové a jazzové spojenia bicích sa nič nikam neponáhľa.

Atmosféru vychutnávania zdôrazňuje už takmer zľudovelá skladba Flight s melodickým keltským riffom a introvertným Floexovým fluidom. Ten albumu dodal, vďaka hravosti a vzletnosti tónom českého klarinetistu, vtáčiu perspektívu.

Krúženie a obliehanie okolo motívov jednotlivých jazzových inštrumentov je najčastejšie sprevádzané zlovestnými samplami slákov (Reminder), ktoré sa objavujú hneď vedľa všadeprítomného náreku čajok a inej hávede. Ostrov sa približuje a do skladieb sa vkráda dravosť, ktorú majú na starosti bubeníci poháňajúci jazzovými a groovovými nájazdmi čoraz viac vyčíňajúce klarinety a trumpety (7 hunters).

Vytváranie atmosféry mohutných skál zhryzených časom v temnom mori nie je jednoduchá záležitosť severských hudobníkov. Hidden Orchestra však napriek abstraktnej ilustratívnosti orchestrálne upravenej elektroniky podávajú vďaka presnosti nálad a harmonických tónov vcelku realistický obraz. Obraz veľkého úniku.

Keď som mala 12, zažila som búrku na otvorenom mori. Na loďke s kapitánom, ktorého zápach dnes s istotou môžem označiť ako zmiešaninu soľného potu a vodky s vodkou. Väčšinu posádky zrejme nedesil najviac fakt, že cez vlny nevidno oblohu, ale možnosť, že vďaka kapitánovej alkoholickej hmle ju už nikdy viac neuvidia ani oni. Prikrčená pod lavicou som sa bezdôvodne smiala. Všetko bolo iné, inde, inak. Škrípalo, húpalo a znelo. Ostrov, na ktorom zvracajúci zástup na čele s kapitánom doslova pristál ma z diaľky fascinoval viac ako zblízka. Bol veľký, majestátny a nepolapiteľný. A čo ako?

Poslednú skladbu Vainamoinen Acherson vytvoril najskôr v škole pre zrakovo postihnuté deti len za pomoci nástrojov, ktoré v nej našiel. Pre tie decká je zvuk životne dôležitým ukazovadlom. Exkluzivitu zvuku Joe preniesol i do albumu Archipelago. Ako proces objavovania a prenikania do melódií rytmov a atmosfér bez zbytočného zhonu za cieľom/ ostrovom. Vôbec nevadí, ak sa k nemu nikdy nedostanete.