Bonobo a skvelý album bez zbytočných medzier

Zakaždým, keď sa biedny elektro-inštrumentálny umelec prirovnáva k Bonobovi, je to pocta, kompliment. Ale čo ak sa Bonobo podobá Bonobovi? Nový album The North Borders, po ktorom nám tiekli slinky dva roky, prináša opäť pestrú paletu exotických etno motívov s charakteristickými črtami umelcovej práce.

Najznámejšie sú rytmické melódie a melodické rytmy, rekongifurácia a elektronická prestavba jazzových pohladení na prirodzene kvitnúce zvuky. A prudká počúvateľnosť. Simon Green nazhromaždil hutné množstvo zaujímavostí ako zvuk otvárajúcich sa dverí v metre, africké cinkátka a nástroje a k tomu pribral i novú krv Szjerdene, Corneliu a Greya Reverenda. Tradične z toho vznikol skvelý album bez zbytočných medzier, no bohužiaľ i s nadbytočnou snahou a prepracovanosťou.

Do popredia sa derú najmä skladby, v ktorých si uchováva vyváženosť a sviežosť orchestrálnych a elektronických prvkov v spolupráci so spomínanými lahodnými hlasmi – medzi nimi žiari Szjerdene v Towers. Mimovoľne rastúca sila tónov podporená postupným nabaľovaním gitarových a klavírnych útržkov vytryskáva bez zbytočného nahlodávania rytmov len za pomoci vokálov a Bonobovho citu pre detail.

Rovnako prirodzene narába i s tanečnejšími trackmi, ktoré optimisticky zjemňujú zadumanosť úvodnej First Fires i s povinnou houseovou jazdou Don't Wait. Na prvé počutie priebojná a skočná Know You predstavuje okrem môjho osobného obľúbenca aj akýsi pomyselný bod zlomu, od ktorého Bonobovým skladateľským prešmyčkám akosi dochádzajú prekvapivé momenty a životnosť. Stále dýchajú premysleným spájaním prvkov, no jasné sú i citeľné vplyvy kolegov Buriala (Transits) a Nosaj Thinga (Towers).

Album ako celok napriek hutnej nepriepustnosti inak veľmi zaujímavých a netradičných vrstiev zvukov netreba podceňovať. Javí sa nejasne, no má svoju inkubačnú dobu, počas ktorej sa môže rozvinúť v celej rozmanitej nádhere. Ako svieži cinkavý vánok od severného pobrežia zaduje až k Ostrave. S desaťčlenným orchestrom – tešíte sa? Lebo ja áno.