Collapse Under the Empire a výjimečnost atmosféry Pink Floyd

Collapse Under the Empire (majú rozkošné iniciálky) sú dvojčlenná (Martin Grimm & Chris Burda) kapela z Hamburgu, ktorá hrá veľmi zaujímavý a chytľavý post-rock. Vznikli roku 2007, odvtedy vydali štyri radovky, z ktorých posledná ešte horúca (vydali ju koncom októbra) sa volá Fragments of a Prayer.

Dôvod, prečo som ich post-rock nazval zaujímavým a chytľavým, je ten, že sa nedržia dnes už skoro mainstreamových instrumental postrockových šablón typu: „Spravme tam trojminutové ambientné intro a potom počas zvyšných 10 minút nabalujme gitary a bicie.“ (Čím takéto šablóny nechcem zhadzovať, ja stupňovanie atmosféry v skladbách vítam s otvorenou náručou). Robia si post-rock po svojom s kopou syntezátorov a jednoduchých, ale pritom emocionálne plných gitarových riffov. Miestami je ich hudba až do takej miery elektronická, až by som povedal, že je kombináciou IDM a post-rocku. Na Fragments of a Prayer majú ich songy priemernú dĺžku necelých päť minút, čo je v porovnaní s ostatnými postrockovými bandami, ktoré poznám, neslýchané. Dominuje v nich nemecká priamočiarosť, ak má byť skladba kľudná a skoro až ambientová, tak je proste taká, prípadne sa trošku nabalia jemné gitarky; ak má byť našlapaná, tak je od začiatku poznať, že sa bude stupňovať do surovejších výšin.

Atmosféricky sa dajú C.U.T.E. ale zaradiť do bežného post-rocku – ich skladby sú miestami snivé, inokedy zase úderné a naliehavé, miestami melancholické a skoro až depresívne, inokedy plné nádeje a lásky. Nie som si istý, aký mať k tomu postoj, lebo ich štýl hrania je síce v rámci tejto škatulky unikátny, ale keď sa Fragments of a Prayer človeku po tej zaujímavej inštrumentálnej stránke opočúva (čo sa časom stane s každou kapelou každému vytrvalému poslucháčovi), nezostane mu žiadna výnimočná atmosféra (nehovorím o zážitkoch, ktoré človeku môže ich hudba v spomienkach pripomínať), pretože sa dá hodiť do jedného vreca s ostatnými postrockovými počinmi – a tie pocity, tá výnimočnosť atmosféry v hudbe je to, čo ešte stále núti ľudí počúvať napr. Pink Floyd. Áno, ona im tá hudba ide od srdca, inak by skladby nemali zdaleka takú silu, ale trochu mi chýba niečo INÉ. Takže absenciu pocitovo nevídaného vnímam ako malé mínus.

V porovnaní s predošlým albumom Shoulders and Giants, ktorý vydali minulý rok, takmer nezmenili štýl. Práve naopak, tryská z nich, že si našli svoj sound a cítia sa v ňom ako doma. A pravdupovediac im to funguje. Možno aj to, že behom posledných troch rokov dokázali vydať tri albumy (nehovoriac o Epčkách, kompilačkách a singloch), svedčí o skladateľskej plodnosti, o hlave plnej nápadov a o chuti dať zo seba von všetky veci, ktoré robia ich hudbu takou, aká je. Holt keď už tá Múza kope, treba sa podvoliť... a písať a skladať a písať a skladať...