Dorásť si do koruny (Jakub Kӧnig)

Vychovaný ako katolík, no v Kabinete múz som krstil viac ako v hociktorom kostole. Nech sa pozerám okolo seba, koľko chcem, rovesníkov zrátam na jednej ruke, na koncert som prišiel sám, cítim sa nepatrične. Svety všade vystreľujúceho umelca Jakuba Kӧniga - nie je len frontmanom kapiel ako Kittchen či Zvíře jménem Podzim, ale aj plodným blogerom, autorom komiksov a ilustrátorom - sú mi až na pár skladieb zo sólovej novinky Astronauti neznáme. Môžem zostať milo prekvapený, alebo tak dobre kozmicky stratený.

Nachystaná aparatúra stojí ľadom, prichádza gitarista Kӧnigovej sprievodnej kapely Hvězdy Ondřej Mataj. Chytá sa gitary, stojí pred ním len sekvencer s pár tlačidlami, po boku pomerne honosná sústava pedálov. Matajovi to stačí na jeho postrockový vedlejšák Numinoises. Chvíľu je možné prizerať sa a chápať, ako dané zvuky vznikajú, po pár šliapnutiach a stiskoch ste odkázaní na blúdenie vo vrstvách improvizačných gitár, ktoré do seba narážajú, no nedrhnú sa. Ich súhra prináša príjemný stav, akúsi zmesku melanchólie s nádejou, virtuozitu, ktorá v odľahčení vyškolí každého ašpirujúceho astronauta.

Prechodová komora nebude, nemáme čas, bolesti a tráum je viac než dosť. Ozvú sa tvrdé, úvodné riffy, Kӧnig chce povedať veľa, päťčlenné Hvězdy mu k tomu tvrdo zahrajú. Úvodný song Zakopaný speváka črtá ako poznačeného, túžiaceho po očiste od nazbieraných detských krívd. Chce kvôli ním okolo seba kopať a nám ukazuje, že najlepšie mu to ide úprimnými textami a údernými inštrumentálmi. Hudbou sa celkom vyslobodzuje, aj napriek zlým skúsenostiam k svojmu mladšiemu ja prehovára s otvoreným srdcom a nehou, ktorej sa mu nikdy moc nedostávalo nazad: „Jakube, Jakube, zahrado zelená, dovol mi obejmout tvý rozechvělý ramena,“ pridá sa k nemu kapela.

fotogalerii z koncertu najdete tady

Z veľkodušných textov vyplýva, že milotu zďaleka nemá prijímať len sám spevák. Najradšej by bol, keby bola univerzálna, no bez ilúzií v skladbe Zprávy naznačuje, ako ho znepokojuje radosť niektorých ľudí z podávania negatívnych správ. Lamohlav na myšlienku nadväzuje, opisuje konkrétne činy, ktoré majú takéto správy komunikovať. Surové live prevedenie a pritlačenie na vokály tvorí najsilnejší moment koncertu. Slovo vo výpovedi má aj trpký fakt, že vojnové konflikty len pár sto či tisíc kilometrov od nás neutíchajú, chladnokrvní cynici „stále otvírají paneláky dokořán“.

„We are living in a black hole.“ Takmer pri konci setu sa Kӧnigovi aj s papierovou korunou na hlave podobná patetika odpúšťa ľahko. Témy jeho textov vedia byť na kosť introspektívne, no nebojí sa komentovať spoločenské dianie, zabŕda do náboženských tém, spoločenských tabu a dokáže pritom byť blogovo-výtvarný, naivne-skúsený, ubolene-liečivý, akosi detsky-dospelý. Pridajte k tomu ním vytvorené očarujúce grafiky, ktoré napomáhajú tematizovaniu interného makrovesmíru, so zohratou sprievodnou kapelou a máte postarané. Svoju počiatočnú nepatričnosť som odkopal preďaleko.