I forgive you. I understand. (Fakemink)

Aj zlá reklama je reklama, Fakemink do minút vypredal Roxy, po navýšení kapacity Sasazu.

Ťažko povedať, či mal londýnsko-alžírsky raper v poslednej dobe viac hitov, alebo kontroverzií. Tie najväčšie z nich prišli po vystúpeniach na tohtoročných festivaloch Rolling Loud a Coachella, bezprostredne potom sa internet smial. V často len niekoľko sekundových útržkoch z vystúpení totiž vystupuje veľmi nemotorne, pár takých stačilo na to, aby sa jeho koncerty stali zo dňa na deň slávnymi pre svoju neohrabanosť. Umelec túto povesť ešte zhoršil dlhým vyjadrením, v ktorom kritikom odkázal, že jeho hudbe nerozumejú. „I forgive you. I understand.”

Aj zlá reklama je reklama, Fakemink do minút vypredal Roxy, po navýšení kapacity Sasazu. Stojí na veľmi zaujímavej hranici medzi mainstreamom a alternatívou, demografia je dnes však viac menej jednotvárna. Z väčšiny v crowde nájdete násťročných chlapcov v merchi vlny opium, o to viac sa čudujem, keď začne MoustafaX2 predskokanský set piesňou Aphex Twin. Týpci, s ktorými som počas hodinového čakania pozeral futbal, vypínajú stream Portugalsko – Kongo a otvára sa prvý moshpit. DJ veľmi rýchlo pochopí, že s Aphex Twinom si ľudí nezíska, ostatok setu plnia tracky Xaviersobased a Playboi Cartiho.

Povedať, že publikum bolo neohľaduplné a toxicky maskulínne, by nebolo dosť reprezentatívne, chlapci častokrát ešte očakávajúci vysvedčenia cielene rozrážali skupinky dievčat, ktoré si prišli koncert užiť bez toho, aby sa museli báť o život. „Prosím, dávajte si na seba pozor. Dva kroky dozadu, prosím,” opakuje Fakemink po dvoch piesňach. Je zvláštny, ťažko sa číta. Keď ľudí dookola prosí o to, aby si na seba dávali pozor, robí to hlasom, v ktorom počujete úprimný strach, aby sa nikomu nič nestalo. Medzi publikom je počas koncertu viac ako v strede pódia, fanúšikov bol pozdraviť pred koncertom pri merch stánku, aj po koncerte pred klubom.

Pripravil si setlist, ktorý spája najväčšie hity s artovejšími piesňami ako Night Blooming Jasmine, odkaz na obľúbeného režiséra Davida Lyncha. Na pomery moderného rapového koncertu tejto vlny rapoval dosť. Nechýbali zvláštne pohyby, spravil povestného robota, Frankensteina, aj divné mávanie chrbtom k obecenstvu; nepôsobili však trápne a do jeho estetiky veľmi pekne zapadali.

„Rozumiem, že pre niektorých z vás pochopenie hudby začína a končí pri tom, či na ňu dokážete hýbať hlavou,” písal Fakemink vo vyjadrení spomínanom na začiatku. Nemieril na vlastných fanúšikov, ťažko však povedať, či si niekto v moshpitoch spája jeho hudbu s čímkoľvek iným ako novým britským hyper-maskulínnym undergroundom. Ktovie, či by vôbec vedeli, kto je David Lynch.

Pre mňa to bola oslava jeho hlbších estetických vplyvov, väčšinu koncertu som si tak užil hĺbavo z balkóna, dosť možno však úplne rovnako, ako tínedžeri podo mnou. Bolo by chybou hrať sa, že môj zážitok je čímsi hodnotnejší ako ten ich. Ťažko povedať, ako túto bipolaritu vníma Fakemink, cestu, ktorou sa jeho kariéra bude niesť, možno nemá v rukách ani on sám. Má dvadsať jeden a zdá sa, že negativitu a kontroverziu okolo stále veľmi krátkej kariéry zvláda vďaka tomu, že miluje to, čo robí. A je jedno pre koho.