Grimes vidí tretím okom

Dávno som sa tak schuti nenasmiala. Výraz miernej demencie, bezduchý úškrn, šušlanie a zajakávanie. Absolútny detský aspekt rozprávania Claire Boucher alias Grimes prejavujúci sa výpoveďami typu: „And then I was like whhhs, baaang, dum, dum, boom. You know. And then I was like like...like... it's cool,“ je nevyčerpateľným zdrojom zábavy. Stačí si pozrieť ako dôkaz jeden z mnohých rozhovorov , ktorými rozhodne nešetrí. Ale.

Popri oduševnených vyznaniach obdivu k idolom Mariah Carye, Nicki Minaj a prstienkoch s gumenými vagínami Claire vedie monológy o neurologickej zmene post-internetovej generácie, Tarkovskom a nevyhnutnom eklektizme. Tohtoročným albumom Visions sa zmenila na umiernenú popovú panenku s odstávajúcimi ušami, ktorej k nohám padá čoraz viac kritikov a hipsterov. Žeby ďalší drogový exces? Možno. No som si viac-menej istá, že v tomto prípade ide o prevahu barbarského talentu a schopnosti hrať (minimálne) na dve strany.

Takáto vedomá a úspešná provokácia verejnosti (a tiež nespočetné rady odporcov) je mi veľmi sympatická. Hoci sa prejavy Grimes nedajú označiť inak ako trápne, či prehnane impulzívne, jej skutočný zámer či osobnosť ostávajú neodhalené. Na internete sa dá poľahky zistiť, na čo zomrel jej pes (análna infekcia, aj s detailným opisom, blbé), no žiaden z jej afektívnych rozhovorov ma nepobavil tak, ako samotný album Visions.

V trinástich skladbách plných nehanebného K-popu, glitchu, gothu a čojaviemeštečoho vyniká najmä charakteristický myšací falzetový hlások Grimes vždy na rôznej úrovni (ne)počúvateľnosti. Kašlať na prirovnania a osočovania z plytkosti, Grimes so svojimi triviálnymi elektronickými melódiami a skvelým čuchom na neodškriepiteľné rytmy odstraňuje z popu hanlivý význam a posiela Lady Gagu hanbiť sa aj so svojimi ohlodanými kostričkami do kúta (Oblivion). Hrá sa na hudobnú analfabetku, ktorá skrátka vezme nejaký ten beat, spraví ho cool a potom zaškrečí niečo šušľavé, podobné japončine za sprievodu naivných tónov naťukaných za stavu bezvedomia. Nejakou veľmi hlúpou gorilou (Infinite).

A v tom je ten vtip, že každá skladba je samostatná tabula rasa, ktorú Claire zapĺňa individuálnym šibalským posolstvom radosti bez slov, životnou energiou a láskavo sa vysmieva i z tých najväčších popových sračiek vrátane seba.

Optimizmus prýštiaci z najznámejšej Genesis je okorenený pentatonikou a japonskými ornamentmi s archetypálnymi melódiami nešetrí ani v ostatných skladbách. Hoci sa v druhej polovici albumu do roztomilej atmosféry vkráda strach a mystika, netreba pri nich krčiť čelo. Temnotu spôsobenú hlbokými basovými a industriálnymi prepadmi (Circumambient) Grimes dopĺňa celkom slušnou simuláciou postupu stredovekých chorálov a i naďalej si vystačí s vlastným expresívnym jazykom (Nightmusic). I v tých najprimitívnejších tanečných oblbovákoch si Claire uchováva vlastnú tvár a nostalgický pocit, túžbu za niečím, čo nikdy nebolo (Soft Skin) strieda s rozšafnými ideálmi, že máme zároveň všetko na dosah (Be a Body). Máme telo, máme rytmus, máme všetko.

Grimes vidí tretím okom a impulzívne, inštinktívne splieta s nehoráznym kalkulom. Odzbrojujúcou prostosťou adoruje to, čo má byť adorované, a teda hudbu, a to sa mi páči. A možno je naozaj sprostáčikom bez štipky talentu. No je s ňou sranda.